Naďa Bendová: Pred finále som si želala len jediné – aby Janko dobehol a neublížil si

Keď sa na jeseň 2013 objavil v jej tréningovej skupine neposedný tínedžer a vraj neperspektívny futbalista, ani len netušila, aký poklad sa jej dostal do rúk. Postupne však z neho vypiplala výborného šprintéra, ktorý sa minulú sobotu postaral o to, že sa Naďa Bendová  tešila z najväčšieho úspechu vo svojej trénerskej kariére. Ján Volko, hoci hendikepovaný problémom s ľavým zadným stehenným svalom, sa v Glasgowe stal majstrom Európy v šprinte na 60 metrov.

Ako vnímate Jankovo víťazstvo v Glasgowe v kontexte všetkého, čo mu predchádzalo?

„Určite to bolo najťažšie vybojované víťazstvo v doterajšej kariére – jeho i celého tímu. Je to medaila, za ktorou je najviac strachu, prebdených nocí, bolesti, ale aj perfektnej starostlivosti a odvahy. Glasgowské zlato je plné protikladov: je za ním veľa nepríjemného a boľavého, no zároveň je spojené s najsilnejšími emóciami, aké sme doteraz zažili.“

Kedy od halových majstrovstiev Slovenska v Bratislave, keď sa Jankovi vrátili problémy s ľavým zadným stehenným svalom, ste prežívali najťažšie momenty?

„V piatok, týždeň pred začiatkom halových ME, po vyšetrení magnetickou rezonanciou. Výsledky a popis sme poslali lekárom a od nich prišli jednoznačné vyjadrenia, že radšej neštartovať. Ak predsa len áno, šanca, že to dopadne dobre a nič sa nestane, je len päťdesiat ku päťdesiat.“

V aký finálový výsledok ste dúfali po semifinálovom behu, po ktorom sa Janko znova sťažoval na bolesť v stehne?

„Od momentu, keď sme sa ako tím spoločne rozhodli, že ideme do Glasgowa, verila som, že sa to skončí dobre. Stopercentne som bola presvedčená, že v rozbehu a semifinále bude noha držať, lebo sme predpokladali, že v tejto fáze to ešte nebude o maximálnom úsilí. Môj odhad vyšiel, rozbeh vyhral poľahky a v semifinále mal skvelý žreb, lebo okrem Brita Edoburuna doň nedostal mimoriadne silných súperov. Aj nie extra výkon by mu stačil na druhé priame postupové miesto, no napokon vyhral. Čo sa týka finále, nemala som nijaký sen či túžbu. O výsledku som nepremýšľala. Chcela som len, nech je to už za nami: aby dobehol a neublížil si. Možno práve preto, lebo sme vytesnili všetky myšlienky na dobrý výsledok, to dopadlo dobre.“

Ako ste prežívali približne hodinku medzi semifinále a finále, keď Janko avizoval návrat bolesti?

„Keď sme sa po semifinále stretli, už z nášho prvého očného kontaktu bolo jasné, že je zle. Janko si na polhodinku ľahol, zakryli sme ho bundami. Potom sa šiel rozcvičiť, absolvoval v teniskách krátku rovinku, no kríval. Obul si tretry, vyskúšal si štart a už to bolo dobré. Potom sme sa desať minút v objatí rozprávali, povedali sme si, prečo sme sem prišli, a či to dopadne tak alebo onak, pre nás je to víťazstvo, lebo sa dostal až do finále. Keď odišiel do call roomu, čiže zvolávateľne, všetko zo mňa spadlo a rozplakala som sa. Ešte aj hodinu po finále som plakala…“

Pred šampionátom atletickí experti naznačovali, že vzhľadom na stabilne vysokú výkonnosť má Volko šancu na zlato. V tom čase však nik netušil, že na do Glasgowa nepôjde fit. Ak by bol zdravotne stopercentne v poriadku, verili by ste aj vy vo víťazstvo?

„Určite áno. S manželom Andrejom sme sa bavili, že ak sa budeme držať striktne faktov, nič iné ako víťazstvo nemôžeme očakávať – najmä, keď nepobežia najlepší Briti Prescod s Ujahom a bude chýbať i Talian Tortu. Keď som videla záverečné prihlášky, utvrdila som sa v tom, že ak by bol Janko fit, bojoval by naisto o popredné miesto, ba možno aj o titul. Ale to bol všetko len na papieri, realita mohla byť iná.“

Minuloročné ME v Berlíne nevyšli Jankovi podľa predstáv. Dvakrát stroskotal v semifinále, na 100 i 200 m skončil trinásty. Zhodli ste sa v tíme na tom, že išlo o mentálne zlyhanie, bol extrémne premotivovaný. V Glasgowe však urobil dokonalý reparát…

„Berlín bol dôležitý míľnik na ceste k úspechu v Glasgowe. Všetko zlé je na niečo dobré. Keď sme si vyhodnotili, prečo sme Berlín nezvládli, nadviazali sme spoluprácu s mentálnym koučom Patrikom Bednárom, ktorý sa stal veľmi platným členom nášho realizačného tímu. Posúva nás dopredu. Za štyri mesiace urobil s Jankom neskutočný kus práce. A aj so mnou, priznávam. Aj počas šampionátu sme komunikovali na diaľku a veľmi nám pomohol.“

Naďa, ako by ste charakterizovali svoju pozíciu v tíme Jána Volka?

„V prvom rade som jeho trénerka. Pripravujem celú sezónu, zostavujem tréningový plán i rozpočet. Trávim s Jankom najviac času z nás všetkých v tíme, za päť rokov spolupráce sme už preskákali všeličo. Dlho som sa tak trochu cítila aj ako jeho druhá mama, brala som ho ako naše ďalšie dieťa a tak trochu sme si ho privlastnili. Dúfam však, že mi to jeho úžasní rodičia odpustia. Keď do tímu prišiel Patrik Bednár a spoločnými rozhovormi ma doviedol k poznaniu, že z fiktívnej trénerskej lavičke musí mama odísť a môže tam ostať len tréner.

Aký program ste naordinovali svojmu slávnemu zverencovi, európskemu šampiónovi, na najbližšie obdobie?

„Sezónu mám pripravenú už od septembra, no pod vplyvom rôznych okolností sa kadečo za pochodu mení. Pred dvoma týždňami, keď sa objavili Jankove zdravotné problémy, stopla som vybavovanie ďalších sústredení. Netušila som, ako to všetko dopadne. Kedy začneme s prípravou na leto, neviem. Prioritne teraz riešime proces Jankovej liečby. Určite nezačneme dovtedy, kým nebude stopercentne pripravený na zaťaženie, ktoré ho čaká. Nevieme povedať, koľko liečenie potrvá, čo sa so svalom udialo počas halových ME, či sa stav zhoršil alebo ostal rovnaký. Hrubý odhad však je, že za 4 až 6 týždňov by sa to malo dať do poriadku. Máme šťastie, že letná sezóna bude tentoraz dlhá. Pôvodne sme mali začať prípravu na ňu v posledný marcový týždeň, ale aj keď to posunieme o tri týždne neskôr, takisto prvý štart z mája na jún, nič sa nestane.“

GABRIEL BOGDÁNYI

KTO JE NAĎA BENDOVÁ

Bratislavská rodáčka (25. 2. 1975, za slobodna Juríčeková) bola v minulosti solídna atlétka-šprintérka. V Interi ju trénovala Libuša Kládeková, potom v AC Bebet Vladimír Bezdíček. Jej osobné rekordy sú 12,91 na 100 m (v 17 rokoch) a 26,91 na 200 m. Na stovke bola na M-SR medzi ženami v roku 1992 štvrtá, zo sedemboja o rok neskôr má bronz. Na juniorských M-SR 1993 bola členka víťaznej štafety AC Bebet Bratislava na 4 x 100 m. Vyštudovala trénerstvo (atletika) na FTVŠ UK v Bratislave, pracovala aj ako letuška. Okrem Jána Volka trénuje deti a mládež v klube Naša atletika Bratislava. Od novembra pracuje v Športovom centre polície (ŠCP) ako trénerka. S manželom Andrejom (7. na MSJ 1994 v skoku do diaľky, os. rekord 787 cm v 18 rokoch!) vychováva 18-ročného syna Jakuba (bronzový v štafete na 4 x 100 m na Európskom olympijskom festivale mládeže 2015 v Tbilisi) a 12-ročnú dcéru Emu, ktorá je majsterka SR 2019 v halovom päťboji mladších žiačok.

Texty k foto:

Obavy vystriedal úsmev: trénerka Naďa Bendová a Ján Volko s glasgowským zlatom.

FOTO PAVOL UHRIN

Posledné chvíle pred finále (zľava): tréneri Róbert Kresťanko a Naďa Bendová, Ján Volko.

FOTO PAVOL UHRIN

Ešte hodinu po zlatom finále Naďa Bendová plakal – už len od radosti.

FOTO PAVOL UHRIN

Facebook
Twitter

Máte zaujímavý tip na článok?

Uspeli ste na pretekoch a chcete svoj výsledok spropagovat? Napíšte nám na nám na media@atletika.sk

Zdieľajte túto stránku na

Atletika.sk