Svedkom historického okamihu bol iba zubom času nahlodaný Turniansky hrad a pod ním osamote stojaci mohutný strom. Vari päťsto metrov za dedinou Turňa si pod stromom, na kraji hradskej, umelecký fotograf postavil pred objektív svojho prístroja osem bežcov a niekoľko ďalších postáv posadnutých už pár týždňov spoločnou myšlienkou – premeniť na skutočnosť maratónsky sen.

Vrátila sa s ním v roku 1924 z Paríža do Košíc trojica východoslovenských športových funkcionárov na čele s Vojtechom Bukovským. Na štadióne Colombes ich v jeden horúci letný deň uchvátila kráľovská atletická disciplína Hier VIII. olympiády.

Tých, ktorí sú dodnes na onej staručkej zožltnutej fotografii v tričku a trenírkach, hoci bol už pozdný 28. október, čakal ozajstný krst ohňom, previerka doteraz nevyskúšaných síl a schopností. Bolo pred nimi viac než 42 kilometrov vytýčených peknou, zaujímavou krajinou až do Košíc.

Halla, Tronka, Badonič, Kulcsár z miestneho KAC, Schuller zo Slavie i odvážni vojaci Lenart, Zajič a Schmidt. Kdeže boli vtedy ešte slávni olympionici. Tých očarila atmosféra košického maratónu až neskôr. V propozíciách vydaných k pretekom Československou amatérskou atletickou úniou aj v mestských novinách „Kassai Napló“ stálo čierne na bielom, že prvý v cieli získa titul víťaza Slovenského maratónu a k nemu čestnú cenu i diplom.

Výstrel štartéra preťal chladný jesenný vzduch presne dvadsať minút popoludní a osmička maratónskych pionierov sa rozbehla v ústrety malému dobrodružstvu. V Čečejovciach mal Karol Halla (na snímke s vencom pre víťaza) už tristometrový náskok, čo obecenstvo kvitovalo potleskom, no keď okolo prechádzala tatrovka s členmi jury dozerajúcimi na dodržiavanie regúl, ozvali sa uštipačné poznámky. „A vy čo nebežíte? Sedieť v aute – to dokáže každý!“ doberali si ich miestni diváci.

Už pri odbočke na Malú Idu vyčkávali bežcov cyklisti, aby potom sprevádzajúc ich zvestovali Košičanom, že sú už na dohľad. Najviac zvedavcov obstúpilo z oboch strán Komenského ulicu, ostatní zaujali čo najlepšie miesta na drevenej tribúne ihriska vo vtedajších Gajdových kúpeľoch. Tá zaburácala radostným uvítaním fúzkatého a sviežo vyzerajúceho Hallu. Na pleciach mu spočinul vavrínový veniec, vojenská kapela zahrala pochod a na počesť jeho víťazstva zahrmelo oblohou niekoľko čestných sálv. Bol utorok, 28. október 1924, čosi pred pol štvrtou popoludní.

O mnoho rokov neskôr sa na žulovom podstavci pod sochou maratónca v parčíku pred Východoslovenským múzeom objavilo meno prvého hrdinu Košického maratónu – Karol Halla.

Na slávnostnej večeri po pretekoch organizátori vyzdvihli svedomitú sústavnú prípravu Hallu a vzali si do hlavy nielen to, že maratón bude v Košiciach každý rok, ale vždy aj s medzinárodnou účasťou. Hlavné slovo patrilo Vojtechovi (Braunovi) Bukovskému. Ten akoby už v Paríži vycítil, že maratónu odovzdá kus svojho života. Keď gratuloval Hallovi, nemal ešte tridsať, ale za sebou už skúsenosti atléta guliara, vysokoškolské štúdium i prácu v rodinnej obchodnej firme. Jeho činorodosť bola obdivuhodná. Okrem maratónu je zapísaný aj ako neúnavný organizátor zápolení v cyklistike, šerme, lyžovaní či zápasení, ale tiež ako novinár, ktorý svojej práci dokonale rozumie.

(úryvok z knižnej publikácie Medzinárodný maratón mieru 1924 – 2014)

FOTO ARCHÍV MK KOŠICE