Prvý Slovák s medailou z MS v ére samostatnosti Igor Kováč slávi päťdesiatku a dúfa, že skvelý rekord 13,13 ho neprežije

Štvrtok, 7. august 1997, 21.15 h aténskeho času. Na Olympijskom štadióne sedmička finalistov behu na 110 m prekážok na VI. atletických MS – Poliak Kohutek na štart nenastúpil – vypálila z blokov. Slovák Igor Kováč sa z nich síce odlepil posledný, ale už na prvej prekážke sa na súperov dotiahol. Superfavoriti Allen Johnson a Colin Jackson od ostatných „odskočili“. Komu však zavesia na krk bronz? Veľmi po ňom túžil aj krompašský rodák. Posledné metre, Schwarthoff sa vrhá do cieľa a za ním padá na zem. Výborne však finišuje i Kováč. Získa bronz alebo zemiakovú medailu? Sekundy, kým sa na svetelnej tabuli objavia výsledky, sú nekonečne dlhé. Postupne na tabuli naskakuje: prvý – Johnson (USA) 12,93, druhý – Colin Jackson (V. Británia) 13,05, tretí Igor Kováč 13,18. Nemeckého dlháňa Schwarthoffa v súboji o bronz predstihol o dve stotinky… Slovensko má prvú medailu z atletických MS v ére samostatnosti. Igor Kováč, muž, ktorý sa o ňu pričinil, oslavuje v nedeľu 12. mája 2019 vzácne jubileum – päťdesiatku.

Igor, vy a päťdesiatnik? To azda ani nie je možné. Prezraďte, ako sa cítite?

„Ak by mi to iní nepripomínali, ani by som si neuvedomil, že mi pribudol na chrbte piaty krížik a môj vek sa už nezačína štvorkou. Hoci mám päťdesiat, necítim sa vôbec starý, zničený či zhumpľovaný. Občas mám dokonca pocit, že ak by mi niekto vymenil členky a holene, trúfal by som si aj na prekážky. Lenže – nie sú to tlmiče na aute, ktoré kedykoľvek vymeníte. Aj s príchodom päťdesiatky môj život naďalej plynie ako predtým, nič sa nezmenilo.“

Ako oslávite vzácne životné jubileum?

„Nechystám nič veľkolepé. Päťdesiatku oslávim spoločne s bratovým narodeninami v prvý júnový víkend, Edmund je o rok mladší. Bude to iba oslava v rodinnom kruhu, na ktorú pozvem ešte niekoľko mojich veľmi blízkych priateľov. Nevolal som na ňu ani môjho dlhoročného parťáka Honzu Železného a ani môjho kouča Jana Pospíšila, veď päťdesiat rokov podľa mňa ešte nie je dôvod na veľkú oslavu…“

Želali ste si k päťdesiatke nejaký špeciálny darček?

„Nikdy som si nepotrpel na okázalé dary a ani teraz nič také neočakávam. Stačí mi, ak sa budem mať tak dobre ako doteraz, bude mi slúžiť zdravie a takisto aj mojim najbližším. Jeden nie každodenný darček však dostanem – sám sebe som si venoval týždňovú dovolenku na Floride.“

Keď sa vám pred očami premietne doterajší život, akých bolo tých päťdesiat rokov?

„Už od útleho veku bol nepochybne veľmi zaujímavý. Najmä preto, lebo som ho spojil so športom, ktorý už v predošlom režime pred rokom 1989 ponúkal možnosti a šance, k akým sa iní moji rovesníci nedostali. Stretol som veľa zaujímavých ľudí, vďaka atletike som spoznal svet. Zo Spišskej Novej Vsi cez Košice a Prahu som sa dostal do azda všetkých končín  zemegule. Doterajší život môžem hodnotiť ako úspešný. Štartoval som ikskrát na olympijských hrách, majstrovstvách sveta či Európy, zo svetového šampionátu mám bronz. Niekto sa na moju kariéru môže dívať aj inak, ale myslím si, že to, čo som dosiahol v športe, nie je málo. Nemôžem sa sťažovať ani na súkromie, rodinu, mám na koho a na čo spomínať.“

Ako ste sa vlastne dostali k behu cez prekážky? O tejto téme ste ani v minulosti často nerozprávali…

„V ôsmich rokoch som začal v Spišskej Novej Vsi navštevovať atletický krúžok, v 5. ročníku na základnej škole som sa dostal do športovej triedy. Môj triedny Štefan Schuller ma učil telocvik a bol aj môj tréner. Behal som dobre trojstovku, technicky solídne som zvládal aj prekážky, ale najlepšie mi išla výška. Nečudo, bol som vysoký, samá ruka, samá noha. Rýchlosť mi vtedy ešte trochu chýbala. Keď som bol ôsmak, pán Schuller odišiel do Košíc – stal sa šéftrénerom atletiky v športovom gymnáziu. Aj na jeho popud som sa potom i ja prihlásil do Košíc. Vzali ma a pokračoval som vo výškarskej kariére, no čoraz viac som na tréningu behal cez prekážky. Veľmi mi nevoňalo venovať sa dvom disciplínam, po tréningoch som sa cítil unavený. Tréner mi vtedy dal na výber: buď  budem robiť obe alebo len prekážky. Vybral som si druhú možnosť. Pán Schuller mi neskôr prezradil, že on už dávno vedel, čo zo mňa bude. Videl moju fantastickú prekážkarskú techniku, a vedel, že v puberte mi nohy prirodzene zosilnejú a zrýchlim sa.“

Na prekážkach ste sa však výraznejšie presadili prvý raz až v sedemnástich, všakže?

„Na začiatku kariéry som bol slovenská dvojka za Rasťom Rigom z Banskej Bystrice. V halovej sezóne 1986 – bol som prvý rok starší dorastenec – ma o rok starší chalani Jožo Holeš a Braňo Oravec ešte zdolali, lenže v lete som už kraľoval ja. Vyhral som nielen československý šampionát v kategórii staršieho dorastu, vtedy bola spoločná pre 17 a 18-ročných, ale získal som zlato aj na juniorských majstrovstvách Československa. V sedemnástich som zdolal o dva roky starších súperov! V medzištátnom juniorskom stretnutí proti bývalej Nemeckej demokratickej republike som zabehol čas 14,34, za čo ma nominovali na preteky niekdajších socialistických krajín Družba do Neubrandenburgu, kde som skončil štvrtý. Spomenutým časom z ´medzištátka´ som bol v tom roku v čs. tabuľkách už štvrtý či piaty medzi mužmi. Rok 1986 priniesol definitívne zlom v mojej kariére. Prestal som rásť, zosilnel som a najmä som sa výrazne zrýchlil.“

O rok neskôr ste na Družbe v Havane zvíťazili a na jeseň 1989 ste zamierili z Košíc do Prahy. Najprv vás v Sparte dva roky trénoval Luděk Svoboda, potom v Dukle Jan Pospíšil. V posledný decembrový deň 1992 sa však Československo rozdelilo. Hoci ste ďalej žili v „stovežatej“, rozhodli ste sa pre slovenské občianstvo. Neoľutovali ste, že ste sa nerozhodli pre Česko, najmä, keď ste videli, aké sú tam podmienky?

„V hlave som mal všelijaké myšlienky, ale veril som, že aj u nás bude atletika napredovať. Povedal som si: narodil si sa na Slovensku, si Slovák, nevymýšľaj, a prijmi slovenské občianstvo. Naozaj som dúfal, že aj u nás budú podmienky na atletiku postupne také ako v Česku. Žiaľ, sklamal som sa. Na Slovensku sme iba prešľapovali na mieste, ba občas som mal pocit, že ideme dozadu a podmienky sa zhoršujú…“

V roku 1997, keď ste si v Aténach senzačne vybojovali na MS bronz, vám štát prostredníctvom Slovenského atletického zväzu prispel na prípravu sumou 45-tisíc korún, čo je dnes v prepočte 1500 eur…

„S peniazmi na prípravu som mal vždy problémy, nikdy ich nebolo dosť. Spočiatku mi veľmi pomohol Honzo Železný, on mal perfektné zabezpečenie, no a ja som sa zviezol popri ňom. Nebyť jeho, mnohé dôležité sústredenia by som neabsolvoval. Som mu za to dodnes vďačný.“

Znie to naozaj neuveriteľne, ale práve v najslávnejšom roku vašej kariéry „rezešovské“ vedenie košických železiarní kupovalo futbalovú Spartu Praha, no o prekážkarskú hviezdu svetového formátu „odkojenú“ v Košiciach, vo VSŽ ani len nezakopli. Aké to bolo vtedy so sponzormi?

„Ak ste vo veľkých podnikoch nemali známeho, peniaze ste zohnali iba veľmi ťažko. Môj kouč a manažér v jednej osobe Jan Pospíšil bol šikovný, no nepohyboval sa na Slovensku. Pre Honzu Železného zohnal v Česku kadečo… Po aténskom bronze mi podali pomocnú ruku zo spoločnosti PosAm, čo si aj teraz s odstupom rokov vážim.“

Zastavme sa na okamih pri vašom životnom úspechu. K svetovému bronzu ste dobehli v prvej dráhe, no bezprostredne po pretekoch málokto tušil, že sa vám splnil dávny medailový sen. Ani vy ste si neboli celkom istý, či ste Nemca Schwarthoffa predstihli…

„Posledná, predposledná medzera a aj dobeh mi vyšli, cítil som, že som sa dostal pred neho. Záver bol vždy moja silná stránka. V cieli som sa však nechcel predčasne tešiť, aby som vzápätí nebodaj nezažil veľké sklamanie. Čakanie na výsledky mi utkvelo z pamätného aténskeho večera azda najviac.“

Stalo sa vám niekedy predtým, že ste sa tešili predčasne?

„Neodhadol som to iba raz – na mítingu P – T – S na bratislavských Pasienkoch v roku 1997. S kyticou kvetov som dokonca odkrúžil čestné kolo, a potom som sa dozvedel, že som s Kubáncom Battem prehral o stotinku…“

Pozriete si z času na čas na internete či z videa aténske finále stodesiatky?

„Roky som ho vôbec nevidel, no s príchodom YouTube, kde si hľadám rôzne veci, si občas aténske finále pozriem. Bronzový beh mám aj na videu, ale kazetu si nezvyknem púšťať, nechce sa mi pretáčať si ju.“

V čase aténskeho úspechu ste žili v Prahe u mamy vášho kouča a manažéra Jana Pospíšila, čo vyznieva tak trochu kuriózne…

„Zdalo sa nám to vtedy s trénerom ako najvhodnejšie a najjednoduchšie riešenie mojej situácie.  Mama Honzu Pospíšila bola už strašia, ale veľmi milá a starostlivá pani. V nedeľu ma vždy pozvala k svojmu stolu na obed a navarila mi, aj keď som sa vrátil z pretekov. Dokonca mi sem-tam oprala veci. Neočakával som od nej, že sa bude o mňa až takto starať. Robila to sama od seba.“

Ak ste mali možnosť stretnúť sa s niekým z vašich bývalých súperov, koho by ste si vybrali na debatu pri pive?

„V prekážkarskej komunite som mal som viacero kamarátov, ale s nikým som neudržiaval nadštandardné vzťahy. S Nemcom Falkom Balzerom si občas čosi lajkneme na facebooku, písal som si Fínom s Anttim Haapakoskim, počas marcových halových ME v Glasgowe som sa stretol s Tonym Jarretom aj Colinom Jacksonom. Cestou na výlet do Slovenského raja sa za mnou na Dukle zastavil Jirko Hudec, s ktorým sme si zaspomínali na staré dobré časy. Ja si rád podebatujem s hocikým, v tomto smere by som nemal nijaké špeciálne želanie.“

Váš štokholmský slovenský rekord 13,13 na 110 m prekážok bude mať 7. júla 22 rokov. Žiaľ, nečrtá sa, že ani len to, že by k nemu súčasní slovenskí prekážkari čo i len priblížili. Výrazne nad ich sily je totiž už aj 14-sekundová hranica, nieto ešte váš rekord. Čo si myslíte, dokedy bude čas 13,13 svietiť na čele slovenských tabuliek?

„Túto otázku dostávam často a moja odpoveď je stále rovnaká: neviem, nie som jasnovidec, nemám krištáľovú guľu, v ktorej by som na ňu našiel odpoveď. Bývalý zväzový šéftréner Vladimír Bezdíček kedysi vyslovil vetu, ktorá ma zarmútila: Igor, ak neprekonáš svoj rekord ty, na Slovensku ho neprekoná nik. Ja osobne, a to vravím naozaj úprimne, by som bol najradšej, keby už dlho nevydržal. Nerád by som sa odobral do hrobu ako slovenský rekordér… Niektorí športovci nechcú, aby ich rekordy prekonali, no ja som presný opak – rád by som sa toho dožil. Uvedomujem si však, že čas 13,13 je mimoriadne kvalitný. Z vlastnej skúsenosti viem, že k takémuto výkonu vede dlhá cesta a ja zatiaľ nikoho nevidím, kto by sa na ňu vydal.“

V Spišskej Novej Vsi pod vedením vášho mladšieho brata Edmunda vyrastá nádejný prekážkar Matej Baluch. V halovej sezóne utvoril slovenský juniorský rekord na 60 m prekážok 7,98, nedávno si na 400 m prekážok časom 53,19 vybojoval miestenku na juniorské ME v Borase. Bude práve on po Kováčovi či Bobkovej-Cupákovej pokračovateľom spišskej prekážkarskej školy?

„Určite sa v tom chalanovi niečo ukrýva. Je talentovaný, šikovný, ale trochu hendikepovaný nižšou postavou. Jeho perspektíva je – na tom sa zhodneme i s bratom – na prekážkarskej štvorstovke. Edovi som však radil, aby Maťo ďalej behal i stodesiatku, kde sa môže vylepšiť svoju techniku, zlepšiť sa  rytmicky a rýchlostne. To všetko sa mu v budúcnosti na 400 m prekážok veľmi zíde. Ako so svojím talentom naloží, závisí iba od neho. Solídne časy a výsledky môže dosiahnuť aj na vysokých prekážkach, ale jeho parketa je štvorstovka.“

GABRIEL BOGDÁNYI

KTO JE IGOR KOVÁČ

Narodil sa 12.  mája 1969 v Krompachoch, je prvý slovenský medailista na MS v atletike v ére samostatnosti. Zúčastnil sa na troch OH, piatich MS, dvoch ME, štyroch halových MS a štyroch halových ME. Jeho najväčšie úspechy sú bronz na MS ´97 v Aténach na 110 m prekážok, 4. (1997) a 5. (1995) miesto vo finále seriálu IAAF Grand Prix, je armádny majster sveta (1995), na 60 m prekážok bol 5. na halových MS 1997 a halových ME 1994,  8. na halových MS 1999. V roku 1997 skončil druhý v ankete Športovec roka na Slovensku, dvakrát bol Atlét roka na Slovensku (1995, 1997). Osobné rekordy vonku – 100 m: 10,32 (1997, rekord SR), 200 m: 20,81 (1997, rekord SR), 110 m prek.: 13,13, v hale – 60 m: 6,81, 50 m prek.: 6,41 (1992, európsky rekord), 60 m prek.: 7,55. V súčasnosti pracuje ako tréner atletiky vo VŠC Dukla Banská Bystrica. V roku 2017 ho uviedli do Siene slávy slovenskej atletiky.

NAJLEPŠÍ EURÓPANIA V HISTÓRII NA 110 M PREKÁŽOK

12,91 Colin Jackson (V. Brit.) 1993

12,92 Sergej Šubenkov (Rus.) 2018

12,95 Pascal Martinot-Lagarde (Fr.) 2014

12,97 Ladji Doucouré (Fr.) 2005

13,00 Tony Jarrett (V. Brit.) 1993

13,04 Orlando Ortega (Šp.) 2016

13,05 Florian Schwarthoff (Nem.) 1995

13,08 Staņislavs Olijars (Lot.) 2003

13,09 Garfield Darien (Fr.) 2017

13,12 Falk Balzer (Nem.) 1998

13,12 Dimitri Bascou (Fr.) 2016

13,13 Igor Kováč (SR) 1997

Texty k foto:

Igor Kováč na MS 1997, kde na prekážkarskej stodesiatke získal bronz.

FOTO JÁN SÚKUP

Na medailovom ceremoniáli pred 22 rokmi v Aténach.

FOTO JÁN SÚKUP

Igora Kováča (druhý sprava) uviedli v roku 2017 do Siene slávy slovenskej atletiky spoločne s (zľava) Bartolomejom Rusinom, Viliamom Lendelom a Romanom Mrázekom.

FOTO SITA/MARTIN MEDŇANSKÝ

Strojca úspechov spišských prekážkarov Štefan Schuller a jeho dvaja najslávnejší zverenci Igor Kováč a Miriam Cupáková (za slobodna Bobková).

FOTO SITA/MARIÁN PEIGER

Facebook
Twitter

Máte zaujímavý tip na článok?

Uspeli ste na pretekoch a chcete svoj výsledok spropagovat? Napíšte nám na nám na media@atletika.sk

Zdieľajte túto stránku na

Atletika.sk