„Big future, čaká ťa veľká budúcnosť!“ – potľapkal po pleci pred dvoma rokmi Jána Volka v novinárskej mixzóne na halových ME v Belehrade Brit Richard Kilty, ktorý v Kombank aréne obhájil zlato na 60 m z Prahy. Náš šprintérsky talent si vtedy vybojoval senzačne striebro.
Bez jedného dňa presne po dvoch rokoch sa Britova predpoveď naplnila. Volko si na halovom šampionáte v Glasgowe došprintoval po zlato a prekazil Kiltymu šancu na zlatý európsky halový hetrik. Brit vyšiel naprázdno, skočil štvrtý.
Garde sa obrátilo, Volko bol víťaz, Kilty zdolaný. Čo povedal nový šampión predošlému?
„Big future určite nie, on má minulosť bohatú,“ podotkol Ján Volko. „Keď sme sa po pretekoch stretli na dopingovej skúške, Richard vyzeral dosť zničený, premáhal slzy a smútok. S trénerkou Naďkou sme sa s ním začali zhovárať a povzbudili sme ho, aby to nevzdával a bojoval ďalej. Vážim si ho ako človeka, je to jeden z mála dobrých šprintérov, čo nie sú namyslení. Povedal som mu, že on už dosiahol veľa a je už legenda. Ja ho môžem len a len nasledovať.“
Šprintérsky majster Európy na 60 m ukázal na druhý deň po prílete z Glasgowa európske zlato aj novinárom. O tlačovú besedu s Jánom Volkom a jeho tímom, trénermi Naďou Bendovou, Róbertom Kresťankom a fyzioterapeutkou Janou Závackou bol obrovský záujem. Nečudo, veď získať atletické zlato na vrcholnom seniorskom podujatí nie je každodenná udalosť.
Dvadsaťdvaročný bratislavský expres je len jedenásty atlét pochádzajúci zo Slovenska, ktorý sa môže pýšiť titulom buď z OH, MS alebo ME, vonku či v hale. Pred ním to dokázali Jozef Pribilinec (OH 1988, HME 1987 a 1988), Matej Tóth (H 2016 a MS 2015), Imrich Bugár (MS 1983, ME 1982), Anna Chmelková (ME 1966), Juraj Demeč (ME 1971), Pavol Blažek (ME 1990), Libor Charfreitag (ME 2010), Jozef Plachý (HME 1972), Eva Murková (HME 1983) a Mikuláš Konopka (HME 2007).
Volkova cesta na európsky trón trvala presne 19,90 sekundy. Ale len v Emirates aréne. V skutočnosti bola oveľa dlhšia, no najmä poriadne kľukatá. Kedy po problémoch s ľavým zadným stehenným svalom začal veriť, že sa beznádej môže premeniť na pekný výsledok?
„Dva dni pred pretekmi tréningy nasvedčovali, že to nemusí dopadnúť zle. Sval nebolel, začal som si viac veriť,“ skonštatoval 22-ročný Volko. „Nerozmýšľal som, kam to môžem dotiahnuť, na medailu som nepomyslel, to vôbec nie. Chcel som len celé preteky nejako zvládnuť. Rozbeh ukázal, že moja forma nie je zlá a mohlo by to stačiť aj na finále. Vtedy som začal veriť, že by to napokon predsa len mohlo vyjsť, ale úvahy o medaile to neboli.“
Po víťaznom II. semifinále za 6,61, čo bol najlepší čas zo všetkých šprintérov, sa však Volko chytil za ľavé stehno a vypukla menšia panika. Čo sa deje? Je v poriadku? Nastúpi na finále?
Jeho tím ho však za 40 minút pauzy medzi semifinále a finále pripravil tak, že si došprintoval pre historické zlato.
„V prvej chvíli som netušil, či sa s tým bude dať ešte bežať. Nebola to extrémna bolesť, ale ani nič príjemné. Nikomu neprajem s takým niečím bežať. Počas finálového behu som už bolesť necítil, adrenalín asi zaúčinkoval…,“ skonštatoval slovenský rekordér. „Už som počul, že som si príbeh so zranením vymyslel. Vraj to bol marketingový ťah, aby som v prípade neúspechu mal na čo vyhovoriť. Človeku, ktorý s touto teóriou prišiel, odkazujem, že to marketingový ťah rozhodne nebol. Môžem mu ukázať výsledok magnetickej rezonancie i lekárske správy!“
Volkova fyzioterapeutka Jana Závacká – inak kedysi tiež špičková športovkyňa, bronzová na juniorských ME 1995 vo Valladolide v džude – po semifinále skontroloval, či Janko nemá nejaké zatvrdnuté miesta, aby nedošlo k väčšiemu poraneniu. „Boľavé miesto som zatejpovala tak ako pred každým behom, aby sval držal. Dlho som však premýšľala, ako to robiť tak, aby som neporušila funkcia svalu, no zároveň aby to držalo,“ vysvetľovala fyzioterapeutka.
Európsky šampión sa priznal, že po lanskom „neúspechu“ na ME v Berlíne, kde na 100 i 200 m stroskotal v semifinále a skončil dvakrát trinásty, zmenil pohľad na šport – aj vďaka spolupráci s mentálnym koučom Patrikom Bednárom.
„Berlín, expresívne povedané, bola pre mňa facka. Uvedomil som si, že atletika je predovšetkým šport, mám sa ním baviť a nie stresovať sa, čo sa bude diať a ísť na preteky s obavou, čo ak nepodám dobrý výkon. Začali sme preto spolupracovať s psychológom, čo na mňa vplýva veľmi pozitívne. Mám väčší nadhľad, veci riešim zväčša s úsmevom,“ zdôraznil Ján Volko.
V Glasgowe mal svoj celý realizačný tím – oboch trénerov i fyzioetapeutku. Aj vďaka Slovenskému atletickému zväzu, ktorý mu v neistej situácii umožnil vziať na šampionát všetkých, ktorých potreboval.
„Tímová podpora zabrala na plné obrátky, každý z nás priložil ruku k dielu. Ísť na ME či nie? Riešili sme neľahkú dilemu. Nakoniec sme spravili dobre, že sme sa rozhodli skúsiť to. Krôčik po krôčiku sme testovali, čo nám zranenie dovolí a – vyšlo to,“ usmieval sa kouč Róbert Kresťanko, ktorý má v Teame Volko na starosti najmä Jankovu silovú a kondičnú prípravu.
GABRIEL BOGDÁNYI
Janko Volko a jeho tím si na tlačovke prevzali od viceprezidenta SAZ Ladislava Asványiho a generálneho sekretára Vladimíra Gubrického symbolické šeky za glasgowské zlato.
FOTO JAN LUKY
Šéftréner SAZ Martin Pupiš a Team Volko na tlačovej besede v Bratislave.
FOTO PAVOL UHRIN
O tlačovú besedu európskeho šampióna v šprinte na 60 m bol obrovský záujem.
FOTO PAVOL UHRIN
Team Volko s glasgowským zlatom (zľava): Naďa Bendová, Ján Volko, Jana Závacká, Róbert Kresťanko.
FOTO JAN LUKY
