„Na naše tokijské výsledky sa musíme pozerať reálne. Kým v Riu nám pred piatimi rokmi vyšlo takmer všetko, na čo sme siahli, v Tokiu to tak celkom nebolo. V Riu sme mali až päť umiestení v prvej dvadsiatke, v Tokiu len dve a žiadne vo finálovej osmičke, čo sme si stanovili ako hlavný cieľ.
Niekomu by sa mohli zdať naše ambície nesmelé, ale ja som už pred OH odhadoval, že tak ako by sme mohli získať možno aj dva cenné kovy, mohlo by sa nám stať, že sa nik neprebojuje do prvej desiatky. Žiaľ, tento raz vyšla druhá možnosť. Samozrejme, vyrovnávali sme sa s generačnou výmenou, v poslednom období s koronou, avšak tokijská olympiáda zanechala pre našu atletiku viac, ako len rozpačitý dojem.
Nepochybne je legitímna otázka, či svoju funkciu a úlohy s ňou súvisiace zvládam. Odpoveď na ňu budú musieť dať najvyššie orgány SAZ. Ja som si však plne vedomý mojej zodpovednosti za reprezentáciu. Ďalšou otázkou, či už pre mňa alebo môjho nasledovníka, musí byť otázka, čo sa dá urobiť, ale najmä, ako robiť lepšie a efektívnejšie.
TRETINA OLYMPIONIKOV MIMO TOP TÍMU
Ideálne by bolo, keby sa konečne našli po takmer tridsiatich rokoch samostatnosti našej krajiny ľudia, ktorí by naozaj začali riešiť šport na Slovensku komplexne. Vždy sa totiž nájdu jeden či dvaja dobrodruhovia, ktorí majú patent na rozum a vedia všetko. To je zrejme hlavný dôvod, prečo takmer tri dekády slovenský šport padá do priepasti a na základe všelijakých výmyslov jednotlivcov „reformujeme“ …
Hoci máme inštitúcií zodpovedných za šport pomaly viac ako športovcov, občas mám pocit, že nikomu nie je čudné, že v ministerskom Top tíme Slovakia máme 231 (!) športovcov a športových zoskupení, ale na OH do Tokia sa dostalo len 41 a medzi nimi viacerí, ktorí v ňom pre rok 2021 ani nie sú: Baránková, Gombos, Katerinka Czaková, Klein, Kubiš, Mokošová, Morvay, Nagy, Podmaníková, Polášek, Repiská, Sabbatini, J. Sagan, Špotáková, Úradník.
Ak viac ako tretina olympijskej výpravy nie je v Top tíme Slovakia a nemá ani vyčlenené špeciálne financie na olympijskú prípravu (na rozdiel od minulosti), asi by sa mal niekto zamyslieť. V súčasnosti máme síce množstvo kampaní, rôznych tímov a neviem čo ešte, ale akoby sme zabúdali, že na špičkový šport je potrebné mať športoviská a nie iba marketing a „píár“. Tie nám budú nanič, keď nebudeme mať koho poslať na olympiády…
OLYMPIJSKÁ DEDINA AKO MESTO POČAS LOCKDOWNU
My atléti stále môžeme len zopakovať, že Slovensko je jediná krajina v Európe, ktorá nemá regulárnu atletickú dráhu v hlavnom meste. O atletických halách škoda hovoriť. U nás často počuť výhovorky, že deti aj tak nechcú športovať, a že sa máme príliš dobre, a preto deti nie sú húževnaté. Ukážte mi, prosím, tie deti, ktoré nechcú športovať! Možno sa máme dobre, ale v športe úspešní Nóri, Holanďania, Austrálčania, Švajčiari i iní sa majú ešte lepšie. Ak nenavýšime počet hodín telesnej výchovy na školách (tak ako to robí celý civilizovaný svet) a nezlepšíme športovú infraštruktúru, zabudnime na lepšiu budúcnosť slovenského športu.
Poďme späť k atletickej časti našej výpravy. Celkovo môžeme hodnotiť jej vystúpenie na OH 2020 ako sklamanie a nenaplnenie cieľa. Prioritou smerom k OH 2024 v Paríži musí byť zastabilizovanie počtu našich pretekárov na vrcholných podujatiach – prioritne na MS – a vytvoriť atletický tím profilujúci sa smerom k OH 2024. Podmienky účasti na vrcholných podujatiach sú z roka na rok tvrdšie, preto musíme bojovať za každého jedného reprezentanta. Ak by boli tokijské limity ako pred piatimi rokmi do Ria, teraz by boli vo výprave aj Veszelka, Škvarková, Sahajda, zrejme Ledecká či Vadlejch, ba možno aj niektorá maratónkyňa. Žiaľ, okrem iných nezmyslov, ktorými sa „inovuje“ atletika, máme aj renking. Treba ho akceptovať, ale žiadalo by sa, po skúsenostiach z tokijského kvalifikačného procesu, aby Svetová atletika načúvala hlasom, ako ho vylepšiť a čo najviac objektivizovať.
Aké boli olympijské hry v Tokiu? Podľa mňa hry strácajú svoje čaro a nielen pre koronu. Áno, pandémia ovplyvnila olympiádu výrazne. Na jej konci pôsobila olympijská dedina ako ulice našich miest počas najprísnejšieho lockdownu. Pachuť športovému zápoleniu pridávali obavy z pozitívneho testu na COVID-19. S tým však každý musel rátať.
STAVAJME NA TRADÍCII
Oveľa viac ma znepokojuje fakt, že olympijské hnutie sa rúti do čiernej diery. Dvanásťroční olympijskí medailisti (ešte nedávno súťažiaci na olympiáde materských škôl…) – to je naozaj na zamyslenie sa. Je naozaj 12-ročné dieťa schopné spracovať slávu olympijského medailistu a všetky fakty s tým súvisiace!? Rovnako nie som stotožnený so zaraďovaním rôznych športov do olympijského programu, pričom pre ne olympijské kruhy nemajú takú cenu.
Domnievam sa, že ak chceme zachrániť OH, je potrebné stavať na tradícii, nie na „haló“ efekte. Vyzerá to tak, že starší funkcionári MOV v snahe zapáčiť sa mladej generácii nepochopili cítenie mladých a v dôsledku toho boli ochotní zdevalvovať olympizmus aj celý šport.
Absurditu postupov športového hnutia sme videli dokonale v behu na 200 m žien. Osemnásťročná Namíbijčanka Mbomová nemohla pre vysokú hladinu testosterónu štartovať na 400 m, avšak na 200 m získala striebro a zlepšovala juniorský svetový rekord ako na bežiacom páse, posunula ho trikrát – 22,11, 21,97, 21,81. Absurdita, na ktorú som poukazoval už na samom začiatku tohto nezmyslu pred približne dvoma rokmi. Naozaj ovplyvňuje testosterón viac výkon na 400 m ako na 200 m?
Podobný prípad je ďalšia 18-ročná namíbijská finalistka na 200 m Masilingiová. Vieme, že tento „problém“ odštartovala Caster Semenyová z JAR. Kto má základné geografické znalosti, asi si všimol že tento problém s testosterónom sa týka najmä atlétok z juhu Afriky, resp. že sú koncentrované do podobných regiónov. Hoci neviem navrhnúť správne riešenie a problém považujem za očividný, v súčasnosti platné pravidlo je podľa mňa úplne scestné od samého začiatku.
MARATÓN A CHÔDZA V SAPPORE BOL OMYL
Ďalší atleticko-olympijský výstrel do tmy bolo presunutie maratónskych a chodeckých súťaží do Sappora. Od samého začiatku som sa na to pozeral kriticky, lebo bolo nad slnko jasné, že môže nastať situácia (a aj nastala), že v Sappore budú ešte náročnejšie klimatické podmienky ako v Tokiu. Panika po MS v Dauhe opäť primäla atleticko-olympijskú komunitu vymyslieť absolútny nezmysel. Sapporo sa napokon stalo vytrvaleckým väzením, s ubytovaním á la sardinky v konzerve a katastrofálnou stravou. Organizátori dokonca nepustili chodcov, aby sa pozreli na maratóncov a naopak. Jeden z ďalších fatálnych omylov atleticko-olympijského šéfstva.
Možno sa na niektoré veci pozerám príliš kriticky, ale určite to nie je preto, že sme ako atléti zlyhali. Taký je šport a musíme prijať aj neúspech. Avšak športové hnutie by malo dať opäť na prvé miesto športovca, šport a občas použiť obyčajný sedliacky rozum a nie za každú naháňať nezmyselné pokusy o inováciu. Šport bol vždy krásny, plný emócií, musíme si ho uchrániť v jeho tradičnej a peknej podobe.”
A ČO SLOVENSKÁ DEVIATKA?
Matej Tóth: Hovorí sa, že každý je nahraditeľný, to však rozhodne neplatí v prípade Mateja. Hoci jeho fantastická kariéra nemala vyvrcholenie, ako sme si želali, a ako by si zaslúžil, asi väčšina fanúšikov športu si počas jeho posledných krokov pred cieľom Sappore uvedomila, aká legenda končí športovú kariéru. V jeho prípade neostáva povedať nič iné len – ďakujeme, Maťo! Končí síce fantastický športovec, ale na druhej strane musíme veriť, že tento výnimočný človek a osobnosť, akých máme menej ako málo, ostane naďalej pôsobiť v športe.
Emma Zapletalová: Asi nám je všetkým jasné, že za ideálnych okolností mala aj na postup do finále. Jej jednoznačný vrchol sezóny boli ME do 23 rokov, ktoré zvládla skvele. Udržať vyšpičkovanú formu takmer dva mesiace je skoro nemožné, navyše tlak na olympiáde dokáže pochopiť len ten, kto olympiádu zažil na vlastnej koži. Jej výkonu nie je čo vyčítať. Myslím si, že v Emminom prípade sa v budúcnosti máme na čo tešiť.
Gabriela Gajanová: Bez váhania – je smoliarka mesiaca. Bola v Tallinne na ME do 23 rokov prvá nepostupujúca do finále a rovnako aj do semifinále na OH v Tokiu. Toto by malo na prvý pohľad vyvolávať plač od rána do večera. V jej prípade je však dôležité, že je späť. Vo vlne postcovidových následkov sa trápila, ale na OH dosiahla výkon, ktorý ukázal, že je späť, čo je pre ďalší rozlet jej kariéry výborná správa.
Martina Hrašnová: V poslednom období sa trápila z viacerých stránok, čo sa prejavilo na jej výkone na OH. Hoci s jej výkonom nemôžeme byť spokojní, dobrou správou jej, že sa chce pripraviť aj na nasledujúce OH, a chce dokázať, že v nej niečo ešte stále je.“
Marcel Lomnický: Z pohľadu očakávaní je jeho výkon najväčším sklamaním, najmä keď sme počas celého aklimatizačného kempu v Japonsku videli, že na každom tréningu dosahoval výkony, ktoré by stačili na finále. Hoci čelil viacerým nepríjemnostiam (14-dňová karanténa po príchode do Japonska plus primitívne a lživé útoky na jeho osobu spochybňujúce jeho výkonnosť), nevyhováral sa na nič a sám označil svoj výkon za katastrofu.
Miroslav Úradník: V jeho prípade očakávania neboli priveľké, keďže patril do skupiny chodcov, ktorí sa kvalifikovali na OH – ako sa hovorí – s odretými ušami. Napriek slabšiemu času zabojoval dôstojne a dokázal, že na OH patrí.
Michal Morvay: Podobne ako u Úradníka i uňho bolo najdôležitejšie, že došiel do cieľa, v neľahkých podmienkach nepodľahol negatívnym pocitom, lebo pre vytrvalca je v ťažkej chvíli najjednoduchšie preteky vzdať. On však reprezentoval so cťou.
Ján Volko: Po zranení sa mu nepodarilo dostať sa späť do formy, čo mrzí o to viac, že pri jeho štandardnej výkonnosti by mal na semifinále minimálne v behu na 200 m. Žiaľ, v jeho prípade ukázal tento rok šport všetky svoje stránky – aj tie menej príjemné.
Mária Katerinka Czaková: Veľmi chcela uspieť a zabojovať o umiestenie v prvej polovici štartového poľa, ale dve varovania ešte pred 10. kilometrom ju absolútne vykoľajili a bola rada, že napokon aspoň došla do cieľa.
MARTIN PUPIŠ, šéftréner SAZ
PREHĽAD UMIESTENÍ SLOVÁKOV NA OH 2020 V TOKIU/SAPPORE
14. miesto Matej Tóth (50 km chôdza/59 štartujúcich, 3:56:32 – slovenský výkon roka)
15. miesto Emma Zapletalová (400 m prekážok/39 štartujúcich, 6. v II. semifinále – 55,79, 6. v V. rozbehu – 55,00)
24. miesto Marcel Lomnický (kladivo/31 štartujúcich, v kvalifikácii – 72,52)
25. miesto Gabriela Gajanová (800 m/46 štartujúcich, 7. v VI. rozbehu – 2:01,41 – slovenský výkon roka)
25. miesto Martina Hrašnová (kladivo/31 štartujúcich, v kvalifikácii – 66,63)
41. miesto Miroslav Úradník (20 km chôdza/57 štartujúcich, 1:29:25)
41. miesto Michal Morvay (50 km chôdza/59 štartujúcich, 4:15:22)
42. miesto Ján Volko (200 m/49 štartujúcich, 5. v II. rozbehu – 21,21)
45. miesto Mária Katerinka Czaková (20 km chôdza/58 štartujúcich, 1:41:29)
46. miesto Ján Volko (100 m/78 štartujúcich, 7. v VII. rozbehu – 10,40)
Text k foto:
Martin Pupiš (druhý sprava) počas chodeckej olympijskej päťdesiatky v Sappore s generálnym sekretárom SAZ Vladimírom Gubrickým (vľavo), Miroslavom Úradníkom a lekárom reprezentácie MUDr. Pavlom Hajmássym.
FOTO SOŠV/JAKUB SÚKUP
