V tomto roku mala Eva Glesková-Lehocká sláviť dve jubileá, no napokon bude len jedno – dnes jubilejné 80. narodeniny. O druhú oslavu, 55 rokov na čele slovenských historických tabuliek v behu na 100 metrov, ju minulý týždeň vo štvrtok 20. júla „obrala“ nádejná Viktória Forster. Dievča s dynamitom v nohách totiž na P-T-S v Banskej Bystrici po 54 rokoch, 9 mesiacoch a 2 dňoch časom 11,26 o tri stotinky prekonalo Gleskovej-Lehockej slovenský rekord zo štvrťfinále z 18. októbra 1968 na OH v Mexiku…
Hoci zvolenská rodáčka nemá medailu z olympiády, majstrovstiev sveta ani Európy, v análoch slovenskej atletiky je zapísaná zlatými písmenami. Jej rýchle nohy nám svojho času závidel celý svet.
Prvý júl, medzištátne stretnutie Maďarsko – Československo, budapeštiansky Népstadion, šesť hodín večer, beh žien na 100 metrov. Hlavná hrdinka pretína cieľovú pásku za 11,0! Československý rekord a vyrovnaný svetový! Ručne meraných 11 sekúnd (s podporou vetra 1,4 m/s) znamenalo, že ako piata žena na svete a tretia Európanka, predviedla to, čo pred ňou len Američanka Tyusová (1968), Taiwančanka Či Čeng (1970) a šprintérky bývalej NDR Stecherová-Meissnerová (1970) a Streidtová-Strophalová (1972). Napriek tomu, že štart vyšiel až na tretí raz (Slovenku Varcholovú pre dve „uliatia“ diskvalifikovali)… Glesková premiérovo vyrovnala svetový rekord už v roku 1968 v Brne na 60 m časom 7,2, ale vtedy protokol nepredložili na schválenie.
„Mám na tento budapeštiansky beh veľmi dobré spomienky,“ opísala pred desiatimi rokmi v denníku Šport najrýchlejšiu stovku svojho života. „Nezdalo sa mi, ale bolo to rýchle. Hlavne veľmi uvoľnené. Štart bol optimálny. Stredná fáza, nabratie síl a energie. A potom som to vystupňovala – až do svetového rekordu. Prehodila som páku na štvorku a mala som pocit, že nebežím, ale letím.“
V Budapešti chýbalo málo a mohla byť prvá s ručne meraným časom na stovke pod jedenásť. Dvaja z troch časomeračov jej namerali výkon pod 11 sekúnd, jeden 11,1. Podľa oficiálnych štatistík IAAF mal jeden na stopkách 10,98, druhý 10,99 a tretí 11,10. Na druhý deň zabehla československý rekord na 200 m 23,4 s.
Eva Glesková-Lehocká štartovala na troch olympijských hrách: na dvoch bežala v semifinále (v Tokiu 1964 na 100 m rozbeh 11,8, štvrťfinále 11,6, semifinále 11,9, 200 m rozbeh 24,2, semifinále 24,5, v Mexiku 1968 na 100 m rozbeh 11,6, štvrťfinále 11,2/elektronicky 11,29, semifinále 11,7, 200 m rozbeh 24,0) a na tretích aj vo finále.
Práve svetový rekord 11,0 z Budapešti ju oprávňoval myslieť na najvyššie priečky na blížiacej sa olympiáde 1972. Mníchovská stovka nasledovala sotva dva mesiace po rekordnej. V kútiku duše verila, že skončí v prvej trojke. V rozbehu na 100 m jej namerali 11,50, vo štvrťfinále 11,43 a v semifinále rovnaký čas. V jeho závere si však natrhla pravý zadný stehenný sval. Postúpila síce do finále, no na zotavenie nebol čas. Mala naň iba hodinku a niečo. Sen o medaile sa rozplynul. So sebazaprením finišovala ôsma za 12,48 a na rozbeh na 200 m už nenastúpila.
„Som rada, že napriek zraneniu som bežala aj v mníchovskom olympijskom finále, no vtedy som to vnímala ako totálnu tragédiu. Nemala som ani chuť do života. Všetko sa mi zrútilo, celý svet!“ – spomínala. Prvú a zatiaľ jedinú účasť slovenskej šprintérky v olympijskom finále jej už nikto nezoberie. Sama hovorí, že si ho zaslúžila. Vraj už v Mexiku 1968 naň mala a pri troche šťastia v ňom mohla byť už v Tokiu 1964.
Taký skvelý pocit vznášania sa ako 1. júla 1972 na budapeštianskom Népstadione v medzištátnom stretnutí Maďarsko – Československo však zažila Eva Glesková-Lehocká podľa vlastných slov asi len na OH v Mexiku 1968 v rozbehu a vo štvrťfinále.
A väčší pocit rýchlosti iba ako malé dieťa… „Zaplavil ma zvláštny pocit šťastia,“ nájdeme jej myšlienky o rekorde v Zlatej knihe atletiky. „Predtým, ani potom som ho nepocítila. Bola som hrdá na vysokú profesionálnosť toho, čo som dokázala. Hriala ma dokonalosť výtvoru.“
Trikrát bežala vo finále aj na ME: v Budapešti 1966 skončila na 100 m štvrtá za 11,9 (desatinu od bronzu) a na 200 m šiesta (24,0), v Aténach 1969 na 100 m siedma (11,90). Na Európskych halových hrách získala ako finišmanka československých štafiet dve medaily: v Dortmunde 1966 na 3 x 1 kolo bronzovú (Macounová, Hiltscherová, Kucmanová, Lehocká) a v Prahe 1967 na 4 x 150 m striebornú (Putnová, Seifertová-Přikrylová, Kucmanová, Lehocká).
Donedávna najrýchlejšiu Slovenku histórie a dodnes jedinú našu atlétka, ktorá sa zapísala do listiny svetových aj európskych rekordov, zoznámil s atletikou vo Zvolene Karol Krištof, no systematicky trénovať začala až počas vysokoškolského štúdia (právo, potom chémia) v Bratislave u Antona Hajmássyho a po roku pod vedením Pavla Gleska, neskôr aj manžela.
Počas kariéry si vybehala 13 individuálnych československých titulov (šesť na 100 m: 1964, 1966 – 1969, 1970, sedem na 200 m: 1962 – 1964, 1966, 1968 – 1969 a 1972), slovenské len tri (na 100 m 1960, 1970, 1971). Majstrovstvá Slovenska sa totiž v období 1961 – 1966 nekonali. Utvorila dovedna 57 čs. rekordov a najlepších výkonov histórie na tratiach 60 m, 100 y, 100 m , 200 m a 4 × 100 m.
Jubilantka Eva Glesková-Lehocká, ktorá je držiteľka Bronzových kruhov SOV (2003) a od roku 2013 aj členka Siene slávy slovenskej atletiky, žije na dôchodku v Bratislave.
FINÁLE NA 100 METROV ŽIEN V MNÍCHOVE 1972
Renate Stecehrová (NDR) 11,07
Raelene Boylová (Austr.) 11,23
Silvia Chivasová (Kuba) 11,24
Iris Davisová (USA) 11,32
Annegret Richterová (NSR) 11,38
Alice Anumová (Ghana) 11,41
Barbara Ferrellová (USA) 11,45
Eva Glesková (ČSSR) 12,48 so zranením (rozbeh 11,50, štvrťfinále 11,43, semifinále 11,43)
(MO, RR, GB)
Text k foto:
Na prvej snímke Eva Glesková-Lehocká v čase aktívnej kariéry, na druhej pred 10 rokmi krátko pred oslavami jubilea a na tretej s Annou Chmelkovou-Blanárikovou, majsterkou Európy 1966 v behu na 400 m.
FOTO ARCHÍV SAZ a DUŠAN KOUTNÝ
