Vo veku nedožitých 84 rokov náhle zomrel v stredu 6. apríla bývalý popredný československý atlét, neskôr tréner, dlhoročný veliteľ armádneho vrcholového športového strediska Dukla v Banskej Bystrici a popredný slovenský športový funkcionár Ivan Čierny.
Rodák z Čadce (9. 4. 1938) sa ako študent dubnickej priemyslovky, ktorý dochádzal na tréningy do Žiliny, sa venoval skokom, ale kouč Ladislav Berger ho preorientoval a v dvadsiatich sa stal majstrom Slovenska 1958 na 110 m prek. (15,8). Narukovať mal do Dukly Praha, odvelili ho však do Hraníc, odtiaľ do poddôstojníckej školy a do Dukly Lipník. Neskôr znova behal za Dynamo Žilina a v r. 1962 už ako zverenec Jozefa Franka zabehol slovenský rekord 14,3 (v Tatabányi aj 14,2, nebyť vetra, bol by to čs. rekord) a získal prvé z 5 strieborných medailí na čs. šampionátoch (110 a 200 m prek.) i nomináciu na ME do Belehradu (čas 14,6 s vetrom stačil na 15. miesto).
V roku 1965 ho zlákali do Třinca, ale ďalej ho trénoval Franko: klubu TŽ pomohol do I. ligy, behal zaň aj šprinty a skákal diaľku. Jeho hlavnej disciplíne kraľovalo „trio Č“: Čečman, Černošek a Čierny. Kysučan sa čs. titulu dočkal až v záverečnej třineckej sezóne: na šampionáte 1969 v Považskej Bystrici ako 31-ročný vpadol do cieľa v „mŕtvych pretekoch“ s Františkom Slavotínkom v čase 13,9 – pod 14 s bežal ako prvý Slovák, no v drese českého klubu. Veselského slovenský rekord 14,4 (1957) zlepšil oficiálne iba na 14,3 (1962), hoci reálne o pol sekundy. Zakrátko vyhral konkurz na trénera šprintov a prekážok v banskobystrickej Dukle – mal riadiaci talent, vojenskú školu, dokončil FTVŠ a spravil veľkú kariéru. Povýšili ho na šéftrénera (1971 – 1975), zástupcu veliteľa pre šport (1975 – 1980) a po anabáze s futbalovou Duklou, ktorú s trénerom Adamcom vrátili do I. ligy, prevzal v roku 1990 funkciu veliteľa strediska, v ktorej vydržal vyše 11 rokov. Ministrovi obrany pred OH 1996 povedal, že zloží funkciu, ak nikto z Dukly nezíska medailu: Gönci vystrieľal bronz a keď Martikán v perejach rieky Ocoee vypádloval zlato, vleteli si s Máriou Mračnovou, šéfkou výpravy, do náručia.
Ivan Čierny trénoval desiatky atlétov, jeho zverencami boli špičkoví šprintéri Vladimír Janček, Dušan Šváby, Zdeněk Kojan, Martin Pelach, Ján Chebeň, Ladislav Latocha, Ján Tomko, Dušan Malovec, z prekážkárov Eduard Longauer, Július Ivan, Jan Těšitel či Eugen Laczo – po titule Majster športu získal ďalší: Zaslúžilý tréner. V roku 2020 ho Slovenský atletický zväz uviedol do Siene slávy slovenskej atletiky.
Vodní slalomári ho na obdobie medzi Atlantou 1996 a Sydney 2000 zvolili za šéfa zväzu – neskôr ako čestného prezidenta uviedli aj do kanoistickej Siene slávy. Slovenský olympijský výbor mu vzdal hold čestným členstvom, Striebornými kruhmi i Trofejou SOŠV: založil a 15 rokov viedol banskobystrický Olympijský klub, od 2009 šéfuje Združeniu olympijských klubov SR a významne sa zaslúžil o zrod Pamätníka olympionikov na Národnom cintoríne v Martine. V roku 1975 – 1983 bol tiež člen predsedníctva Čs. atletického zväzu.
Rodáci ho vyhlásili za Kysuckú športovú osobnosť a v januári 2018 prezident SR plukovníka Čierneho mimoriadne vymenoval do hodnosti brigádny generál vo výslužbe. Slovenský olympijský výbor ocenil dlhoročné zásluhy Ivana Čierneho v slovenskom športe aj olympijskom hnutí v roku 2006 prijatím za čestného člena SOV, s čím bolo spojené aj udelenie Zlatého odznaku SOV, a v roku 2007 udelením Strieborných kruhov SOV. Za celoživotné pôsobenie v duchu fair play dostal výročné ocenenie SOV za rok 2014 – Cenu Jána Popluhára.
Česť jeho pamiatke!
Posledná rozlúčka s Ivanom Čiernym bude v utorok 12. apríla o 13.00 h v krematóriu v Banskej Bystrici-Kremničke.
(MO)
FOTO JÁN SÚKUP a JÁN LUKY
