Slovenská atletika sa môže pýšiť šiestimi olympijskými medailistami – dvoma ešte z uhorskej éry (Alojz Sokol, Móric Kóczán), tromi z československej (Eva Šuranová, Imrich Bugár, Jozef Pribilinec) a jedným z čisto slovenskej (Matej Tóth). Prvý z nich, syn Jozefa Sokola z Banskej Bystrice a Emílie Holubovej z Malužinej, sa narodil presne pred 150 rokmi 19. júna 1871 v Hronci.
Alojz Sokol sa do histórie zapísal nielen ako prvý zo Slovenska pochádzajúci olympionik, ale aj prvý medailista novovekých hier. Bol jediný náš rodák v uhorskej výprave na premiérových OH 1896 v Aténach. V prvej atletickej disciplíny histórie novovekých olympiád, behu na 100 m, štartoval v uhorskom drese s jednotkou na hrudi v prvej dráhe úvodného z troch rozbehov. Vo finále, do ktorého postúpil časom 12 ¾ sekundy z druhého miesta, skončil senzačne tretí za 12,6 s. Ozajstnú medailu nezískal iba preto, lebo ju udeľovali len prvým dvom – víťazovi striebornú a druhému medenú.
V tom čase 25-ročný Sokol reprezentujúci budapeštiansky klub MAC (v olympijských výsledkoch figuruje s maďarskou verziou svojho mena Alajos Szokolyi) štartoval aj v ďalších disciplínach. V trojskoku, ktorý sa skákal na jeden pokus hneď ako finále, skončil štvrtý výkonom 11,26 m, no v rozcvičovacom pokuse mu namerali dokonca 12,30 m!
V rozbehu na 110 m prekážok mu Francúz Reichel skopol prekážku do jeho dráhy, takže spadol, napriek tomu dobehol zarovno s ním na 2. mieste – rozhodcovia sa však nevedeli dohodnúť, kto skôr, a do finále pustili iba víťazov dvoch rozbehov. Podľa niektorých zdrojov bol prihlásený ešte na ďalšie tri disciplíny, ale zrejme v nich už neštartoval.
Alojz Sokol sa s atletikou zoznámil na strednej škole v Banskej Štiavnici, kde existoval od roku 1884 Akademický atletický klub. Počas vysokoškolského štúdia medicíny ako člen MAC Budapešť utvoril uhorské rekordy v piatich disciplínach. Rok po aténskych OH inicioval založenie Uhorského atletického zväzu (1897). Po sobáši s rakúskou grófkou Charlottou Berchtoldovou (1900), s ktorou sa zoznámil ako v Šahách praxujúci (nedoštudovaný) lekár, žil s ňou aj ich piatimi deťmi v Bernecebaráti.
V neďalekých Šahách však pôsobil ako župný archivár, kurátor múzea, počas prvej svetovej vojny aj ako šéf vojenskej nemocnice. V roku 1906 tam založil Hontiansky športový klub (1906) a dnes nesie jeho meno tamojší agilný Olympijský klub SOV. V tamojšom regióne bol aj nezištným mecenášom športu, kultúry a spoločenského života, čo mu umožnil predovšetkým majetok získaný sobášom. Po rozpade rakúsko-uhorskej monarchie a vzniku Československej republiky, keďže žil v Bernecebaráti, sa stal občanom Maďarska. Napriek tomu si zachoval blízky vzťah k rodnému Hroncu, kde ho dodnes pripomína pamätná tabuľa.
Alojza Sokola, ktorý zomrel v Bernecebaráti 9. septembra 1932 vo veku 61 rokov, uviedli v roku 2013 in memoriam do Siene slávy slovenskej atletiky.
FOTOKOLÁŽ SLOVENSKÁ NÁRODNÁ KNIŽNICA
