Najťažšia päťdesiatka v kariére priniesla Matejovi Tóthovi druhé európske striebro. Najmä vďaka nemu sa po ročnej pauze vrátil aj na slovenský atletický trón. Anketu Atlét roka vyhral šiesty raz v kariére, v počte prvenstiev sa dotiahol na kladivárskeho šampióna Libora Charfreitaga. Matej v rozhovore pre magazín Slovenská atletika a web www.atletika .sk však vraví, že šiesty triumf má sladšiu príchuť ako predošlé, ale nešportuje preto, aby víťazil v anketách.
V ankete Atlét roka ste triumfovali šiesty raz. Je niečím toto víťazstvo iné ako doterajších päť?
„Každý môj triumf bol niečím výnimočný, no tento má ešte sladšiu príchuť. Určite aj vďaka minuloročným udalostiam, ale k nim sa už nechcem vracať.“
S akým pocitom si po ročnej pauze sadáte na trón pre kráľa slovenskej atletiky?
„Výborný! Z prvenstva v hlasovaní sa veľmi teším. Ankety síce nie sú môj cieľ a motivácia, ale ocenenie úspechov na konci roka vždy poteší. No a anketa atlét roka má v športovom hnutí dobrý cveng.“
Vyhrali ste celkovo šiesty raz a dostihli ste Libora Charfreitaga. Čo pre vás znamená vyrovnanie rekordného počtu prvenstiev?
„Možno práve vďake tomuto faktu je moje anketové víťazstvo o niečo výnimočnejšie. S Liborom som v minulosti absolvoval množstvo šampionátov, veľa som sa od neho naučil. Teraz som sa mu vyrovnal – aspoň čo sa týka počtu triumfov v ankete – čo je pre mňa veľká česť.“
Aký bol váš najkrajší, najemotívnejší moment v uplynulej sezóne?
„Moja odpoveď asi nikoho neprekvapí: príchod do cieľa päťdesiatky na ME v Berlíne. Všetky okolnosti, či už z minulého roka, ale hlavne z náročných pretekov v skvelej atmosfére sa spojili do jednej veľkej emócie práve v berlínskom cieli.“
Trúfate si v budúcnosti vyhrať anketu Atlét roka aj siedmy raz? Keďže hodláte svoju kariéru potiahnuť až do OH 2020 v Tokiu, máte ešte dve šance…
„Ako som už spomenul, nikdy som nebral ankety ako motiváciu alebo cieľ, ani tie najrenomovanejšie ako sú Športovec roka či Atlét roka. Nešportujem preto, aby som v nich víťazil. Už som to povedal veľakrát: radšej uspieť na šampionáte a nech je v ankete odo mňa pokojne niekto ešte lepší, ako vyhrať anketu, ale na vrchole roka skončiť bez medaily.“
Matej, vráťme sa ešte späť do cieľa berlínskej päťdesiatky. Vyzerali ste neskutočne unavený, sotva ste stáli na nohách. Takto sme vás v minulosti nevídali…
„Áno, boli to extrémne náročné preteky, siahol som na dno síl. Porovnateľné to bolo možno len s olympiádou v Riu. Aj tam som sa už pri posledných rozhovoroch v novinárskej mixzóne ledva udržal na nohách.“
Pociťovali ste v závere viac fyzickú vyčerpanosť v dôsledku horúčavy, alebo mentálnu súvisiacu s faktom, že ste sa 10 km pred cieľom ocitli mimo medailových pozícií?
„V minulosti som zažil aj preteky v ťažších podmienkach, takisto fyzicky či psychicky som na tom bol neraz horšie. Lenže Berlín bola doposiaľ najnáročnejšia kombinácia oboch faktorov. Nikdy doteraz som v takých náročných podmienkach nemusel zabojovať ešte aj mentálne.“
Jozef Pribilinec v septembri oslávil 30. výročie zisku zlata na 20 km na OH 1988 v Soule. V spomienke na tieto preteky poznamenal, že v jednej chvíli sa v mysli uspokojil so striebrom, no vzápätí si uvedomil, že to nesmie len tak ľahko vzdať. Napadlo čosi podobné i vám, keď ste „spadli“ na štvrtú priečku?
„Áno. Podobné myšlienky sú veľmi nebezpečné, človek ľahko rezignuje. Oveľa ťažšie je znovu nakopnúť odhodlanie nevzdať sa a presvedčiť svoju hlavu, aby ešte bojovala. Mne sa to podarilo už dvakrát – na olympiáde v Riu a na ME v Berlíne.“
Po pretekoch ste vyhlásili, že máte za sebou najťažšiu päťdesiatku v kariére. V čom – okrem extrémne vysokej teploty – bola ešte náročná?
„Už som spomenul kombináciu extrémnych klimatických podmienok a mentálnej náročnosti. Do toho sa ešte pridal fakt, že mi úplne nesadol deň. Vtedy sa všetky negatíva výrazne znásobia.“
Úprimne: keby vám niekto pred štartom povedal, že získate striebro, brali by ste aj takúto medailu?
„Druhé miesto je vždy na hrane spokojnosti a nespokojnosti. V podstate je to prehra, takže človek nemôže byť stopercentne spokojný. Keď sa ma pred pretekmi pýtajú na ambície, často opakujem – vzhľadom na vývoj pretekov sa možno budem tešiť i z piateho miesta, no môže sa stať, že skončím druhý a budem smútiť. S berlínskym striebrom som však maximálne spokojný.“
Nestretli ste sa po európskom šampionáte s výčitkou, že niekomu sa berlínske striebro málilo?
„Nepomenoval by som to výčitka, ale našlo sa zopár ľudí, ktorí si neodpustili poznámku, že zlato by bolo lepšie.“ (úsmev)
Získali ste striebro na 50 km na ME v Zürichu 2014, premiérové na veľkom podujatí v kariére, rovnaký kov ste si odniesli z Berlína 2018. V čom sa líšia tieto dve medaily?
„Okrem toho, že teraz ukazoval teplomer o 20 stupňov viac a mne trvala cesta do cieľa o vyše 10 minút dlhšie, udialo sa odvtedy neskutočne veľa vecí. Zürišské a berlínske pocity boli celkom odlišné a neporovnateľné.“
Koľko kilometrov ste nachodili od začiatku prípravy v ceste za berlínskym striebrom?
„Viac než dosť! Na moje prekvapenie celkový sumár prekročil 5600 kilometrov. Objemovo to bola jedna z mojich najkvalitnejších sezón, a to som vlani v novembri a decembri takmer vôbec netrénoval.“
V cieli berlínskej päťdesiatky ste skonštatovali, že už vidíte kontúry OH 2020 v Tokiu a zrejme pôjdete do Japonska obhajovať zlato z Ria 2016. Napriek tomu: nepohrávali ste sa úvahou, že ak to v Berlíne dopadne dobre, bude to ideálna príležitosť a vhodný čas definitívne uzavrieť kariéru?
„Priznávam, takáto myšlienka vo mne rezonovala veľmi intenzívne. Ale ešte silnejší bol – v dobrom zmysle slova – tlak verejnosti, aby som vydržal až do olympiády. Kým som sa definitívne rozhodol, potreboval som sa ešte uistiť, že moja predsavzatie pokračovať až do Tokia 2020, má aj podporu mojich blízkych.“
Vyhlásili ste, že ME 2018 boli vaše posledné a na ďalšie v roku 2022, ktoré budú mať v programe aj chôdzu, stopercentne nepôjdete. V tom čase budete mať 39 rokov, presne toľko, koľko mal Francúz Diniz, keď vlani získal svoje prvé zlato na MS. Aj vy by ste ešte mohli zabojovať o svoje prvé zlato z ME…
„Ďakujem pekne za takúto motiváciu, ale tento scenár je pre mňa už nepredstaviteľný.“
Berlínskou päťdesiatkou ste uzavreli súťažnú sezónu 2018, potom ste už nikde neštartovali. Nechcelo sa vám?
„Snahu som mal… No po ME ma rozbolela holeň, a aj keď som sa dal relatívne rýchlo – za osem dní – do poriadku, forma mi už klesala. Keď sa k tomu pridali rôzne spoločenské povinnosti a veľa cestovania, už som vedel, že ďalšie preteky sú nereálne. Zvyšok sezóny som preto vypustil.“
V rámci propagácie knihy Odchýlka, opisujúcej minuloročné nepríjemnosti i vašu kariéru, ste absolvovali viacero besied na celom Slovensku. Akí k vám boli ľudia, čo ich najviac zaujímalo?
„Besedy sa mierne odlišovali, ale ľudia boli všade priateľskí a usmievaví. Najviac ich, samozrejme, zaujímalo zákulisie mojej minuloročnej kauzy s obvinením z dopingu.“
Keď sa obzriete za atletickým rokom 2018, z čoho ste v ňom mali najväčšiu radosť?
„Asi z toho, že slovenskí atléti vrátane mňa prinášali nielen svojim blízkym, ale celému Slovensku, radostné okamihy.“
Z čoho ste mali radosť v súkromí?
„Jedno s druhým súvisí: tak ako sa pohoda z rodiny prenáša do športu, funguje to aj opačne. S manželkou Lenkou sme hrdí na dcérky, tešíme sa z ich školských úspechov a takisto z Emmkiných tanečných vystúpení. V tomto roku sa naša domácnosť rozrástla o ďalšieho člena, pribudol do nej psík Bella. Teším sa i z veľkého celoročného záujmu o športovú akadémiu nesúcu moje meno.“
Budúcoročné MS sa uskutočnia v nezvyčajnom termíne na prelome septembra a októbra, v nezvyčajných klimatických podmienkach a s nezvyčajnou hodinou štartu o 23.30 h. Prispôsobíte nejako špeciálne týmto faktorom prípravu?
„Budeme sa s tým musieť popasovať. Adaptácia tela na náročné klimatické podmienky a nezvyklý čas štartu budú kľúčové pre dosiahnutiu úspechu. Tomu pravdepodobne prispôsobíme aj tradičné vysokohorské sústredenia.“
V tomto roku ste okrem júlového trojtýždňového sústredenia v Livigne trénovali len na Slovensku. Vzhľadom na špecifické podmienky, ktoré vás čakajú o rok v Dauhe, absolvujete zrejme viac zahraničných sústredení…
„Určite bude potrebné viac cestovať za podobnými klimatickými podmienkami. Najmä v septembri budeme musieť myslieť na adaptáciu organizmu.“
Matej, úprimne: čo vás ešte drží pri atletike? Máte nesplnený športový sen?
„Už som to spomenul – predovšetkým obrovská podpora verejnosti. Inak už nemám nič konkrétne, po čom túžim…“
GABRIEL BOGDÁNYI
Texty k foto:
Spoločná radosť Matejov zo striebra: Tótha a trénera Spišiaka.
FOTO PAVOL UHRIN
Matej sa „nevozil“ v závetrí, neraz udával tempo.
FOTO PAVOL UHRIN
Trio medailistov (zľava): strieborný Matej Tóth, zlatý Marian Zakalnickyj a bronzový Dmitrij Dziubin.
FOTO PAVOL UHRIN
