V nedeľu 15. decembra zomrel vo veku 87 rokov (narodený 28. 7. 1932 v Horných Lovčiciach) najznámejší slovenský športový karikaturista Jozef Hrušovský. Posledná rozlúčka bude vo štvrtok 19.12. o 16.15 h v bratislavskom krematóriu. Ako spomienku naňho prinášame článok spred dvoch rokov k jeho 85. narodeninám od Mariána Šimu:
BAKŠIŠ OD PÁTRA BAUERA
Svojho času si nakreslil autoportrét. Má na ňom privreté viečka. „Postavil som sa pred zrkadlo, pozrel sa doň a napadlo mi: Oči vynechaj,“ vraví. Nedovysvetľuje však, prečo akurát oči, ktoré vždy rýchlo a výstižne identifikovali najcharakteristickejšie črty tváre, ba i povahy toho, koho jeho šikovná ruka skicovala. Žeby práve preto? Asi majú pravdu znalci tvrdiaci, že identita v autoportrétoch výtvarných umelcov nemá hranice. A asi sa to týka aj tých, u ktorých je vernosť portrétovaných zrejmá hneď na prvý pohľad, ako roky-rokúce v kresbách Jozefa Hrušovského, ikony slovenskej športovej karikatúry.
Poliaci velebili Edwarda Ałaszewského, Česi Otakara Mašeka a Slováci Jozefa Hrušovského. Prvý bol volejbalista a basketbalista, druhý atlét-oštepár a tretí hádzanár. Všetci traja dostali zhora do prstov nadpriemerný dar citu a do srdca plamennú vášeň pre šport aj kreslenie. Inak by sa z nich nestali dvorní karikaturisti športu svojich národov.
Rodák z Horných Lovčíc, neskôr zlúčených s Brestovanmi, lebo na rozdiel od Dolných mali faru tam, a nie v Zavare, bol jedným z deviatich detí. Už ako fagan sa v karikovaní známych tvárí snažil súperiť s o desať rokov starším a zručným bratom Ferinom – a vyhrával, aspoň u mamy, ktorá mu ako mladšiemu držala stranu. Raz však rázne zahriakla oboch – to keď za vojny súperili, kto viac vystihne Hitlera.
Žiak i suplujúci profesor
Po vojne sa z mladého Hrušovského stal baťovec. Echtovný, lebo chýrnu Baťovu školu práce začal v Baťovanoch. Keď ju končil, Baťovany sa už volali Partizánske. Zmeny názvov patrili ku koloritu pofebruárovej doby. Veď aj Gottwaldov, kam ho stamodtiaľ ako talentovaného kresliča i perspektívneho modelára a návrhára obuvi vyšikovali na Vyššiu priemyslovú školu chemickú, sa predtým volal a dnes zasa volá Zlín.
Na Moravu ho poslali s veľmi dobrým posudkom, lebo už ako prvoročiaka si ho predvolal riaditeľ školy a poveril ho zastupovaním chorého učiteľa kreslenia – vykajúc mu a dôrazne pripomínajúc iba to, že počas suplovania musí mať na krku viazanku. Hrušovský s úsmevom vraví, že školu končil dvojitou maturitou: „Okrem riadnej aj výtvarnou – tou bolo maturitné tablo, na ktorom som v karikatúrach zvečnil konškolákov aj profesorov.“ Hoci túžil vrátiť sa na Slovensko, umiestenku dostal do gottwaldovského Výskumného ústavu syntetického kaučuku.
„V Baťovanoch som sa zaľúbil do futbalu – vtedy boli v móde robinzonády a mne sa veľmi páčili, tak zo mňa spravili brankára,“ spomína. „V Gottwaldove ma nahovorili, aby som to skúsil aj v hádzanárskej bránke. Darilo sa nám, v československej lige bola nad naše sily len pražská Dukla. Zaradili ma dokonca do výberu reprezentácie, ale tým sa moja reprezentačná kariéra začala aj skončila. Na zväze tvrdia, že stratili tvoje nacionálie, s ironickým podtónom mi zvestoval tréner a novinár Ladislav Gross, ktorý vždy všetko vedel prvý. Keď mi po troch rokoch konečne dovolili prejsť z gottwaldovského ústavu do Výskumného ústavu chemickej technológie v Bratislave, zachytal som si v hádzanárskej lige aj za Slovan.“
Raketou na premiéru
Mimochodom, v onom bratislavskom „výskumáku“ vydržal až do odchodu do penzie v roku 1992. Takže podobizňami spolupracovníkov stihol pokresliť celú dlhokánsku stenu ústavu označovanú za Hrušovského galériu.
Športovcov zvečňoval na papieri. Najskôr len hádzanárskych spoluhráčov a protihráčov, ale od celoštátnej eufórie z čilského striebra na MS 1962 aj futbalistov, ba i hokejistov, atlétov…
S prvým štósom karikatúr zaklopkal na dvere šéfa športového oddelenia Pravdy. Mal šťastie. „Vy ste baťovec? Aj ja,“ zareagoval Karol Paniak. Baťovci sa k sebe priznávali, aj keď sa to už nenosilo. „Na uverejnenie si vybral hádzanárskych brankárov Jiřího Víchu, Františka Arnošta a – Jóžiho Golonku, ktorý bol svojou spontánnosťou, občas až búrliváctvom veľmi vďačným objektom nielen pre fotografov, ale aj pre mňa,“ konštatuje Hrušovský.
„Do kreslenia som bol zbláznený a keď ma redakcia akreditovala na atletické majstrovstvá Európy 1966 v Budapešti, vzal som si v robote dovolenku a cítil som sa ako v siedmom nebi,“ priznáva. „Cestoval som vtedy novou rýchloloďou nazývanou Raketa a na jej palube som bol – nevedno prečo – jediný pasažier. Na palube prázdno, ale na brehu plno – odprevádzala ma celá rodina, ako keby som neodchádzal k susedom, lež na kraj sveta. Na Népstadióne som zažil krásnu atletiku a dovtedy nevídané úspechy troch Sloveniek: Anka Chmelková sa senzačne stala majsterkou Európy na 400 m a šprintérka Eva Glesková aj výškárka Mária Mračnová, vtedy ešte Faithová, skončili štvrté. Tam som sa zoznámil aj s Irenou Szewinskou, legendou poľskej atletiky, ktorá v Budapešti získala tri zlaté medaily.“
„Karikaturista, to bolo nóvum, dovtedy sa v našej blízkosti motali len fotoreportéri,“ spomína Mračnová. „Pána Hrušovského sme mali rady nielen pre jeho invenčné a zábavné kresby, ale aj preto, že mu na tvári vždy trónil úsmev. Okrem toho bol nevtieravý a ohľaduplný.“
Nie je kouč ako kouč
Na tváre športových ikon poľoval decentne, ale z najmožnejšieho blízka. „Kreslil som zásadne naživo. Portrét musí mať dušu a naznačiť aj povahu či náturu,“ tvrdí.
Počas hokejových majstrovstiev sveta 1967 mal šťastie, na recepcii jedného z viedenských hotelov natrafil na legendárneho kanadského pátra Davida Bauera a naskicoval si ho – aj s neodmysliteľným kňazským golierikom. „Páter nebol len kouč a manažér – bol to vizionár, ktorý Kanadu presvedčil, že je najvyšší čas zrušiť prax nominovať na svetové šampionáty víťazné tímy Allanovho pohára a a nahradiť ich celokanadskými amatérskymi výbermi,“ pripomína Hrušovský. „Pozrel si moju kresbu, pousmial sa, pochválil ma a odišiel. O chvíľu sa vrátil, strčil mi čosi do vrecka saka a rozlúčil sa. Do vrecka som siahol, až keď som vyšiel von z hotela. Našiel som v ňom tristo šilingov. Mňa vtedy poslali do Viedne na štyri dni a dali mi dokopy 44 šilingov, po jedenásť na deň…“
Nie každá poľovačka však máva šťastný koniec. Kanada vtedy získala bronz. Zlato, v poradí už siedme, vybojovala sovietska zborná. S jej legendárnym koučom Anatolijom Tarasovom mal Hrušovský úplne inú skúsenosť. Keď v jeho bloku zazrel svoju karikatúru, zareval: „Durak kakoj!“ A zahnal sa po ňom brankárskou hokejkou, ktorú práve držal v ruke. Patrila Viktorovi Konovalenkovi, ktorý najprv upokojoval vzrušeného trénera a potom sa ospravedlňoval obeti: „Znaješ, on uže starik…“
S talianskym futbalovým kanonierom Paolom Rossim v sedemdesiatom ôsmom na Tehelnom poli musel pristať na výmenný obchod, a to ešte Toskánčan nebol majster sveta ani držiteľ Zlatej lopty: „Keď som ho nakreslil, poprosil som ho o autogram pod karikatúru. Dovtedy rozdával jeden podpis za druhým, ale zrazu zdvihol hlavu: Kresbu si beriem a ty si ma nakresli znova a to ti potom podpíšem. Fiškus brčkavý, ešteže sa tak ľahko kreslil…“
Poklad, čo treba zachrániť
Lamentáciu „ten sa tak ťažko kreslí“ tušímže Hrušovský z úst jakživ nevypustil. Ani keď vo chvíľach veľkých československých úspechov skladal pre už neexistujúci futbalovo-hokejový týždenník Tip skupinové galérie portrétov šampiónov – hokejových majstrov sveta z Katovíc 1975 či futbalových majstrov Európy z Belehradu 1976. Alebo Futbalové jedenástky roka.
Na jeseň 1987 nakreslil na veľkú plachtu všetkých 15 členov novej, výrazne omladenej rady Európskej atletickej asociácie, ktorú zvolili na jubilejnom, desiatom kongrese v Bratislave. „Na to ma nahovoril vtedajší podpredseda čs. telovýchovy Rudolf Dušek, ktorý kandidoval za podpredsedu EAA, a keďže úspešne, spravil si očko,“ spomína. Nie však s ťažkým srdcom, lebo jedným dychom dodá: „Ale to nebola ťažká robota, kresliť vyzretých ľudí je pôžitok…“
Nuž, z dnešného pohľadu skôr bol než je. „Kreslenie vyžaduje zdravé ruky,“ povzdychne si. V polovici decembra 2010 si nešťastne zlomil zápästie na jednej ruke a o sedem mesiacov aj na druhej. A bolo po kreslení.
Starí-známi sa však k nemu hlásia aj po rokoch. V Šamoríne na obnovení atletickej „péteesky“ si padli do náručia s legendárnym Kubáncom Albertom Juantorenom, ktorého na Pasienkoch nakreslil ešte pred jeho, dodnes nezopakovaným zlatým double 400 – 800 m na montrealskej olympiáde 1976.
Po otázke, koľko kresieb má v archíve, Hrušovský bezradne pokrčí ramenami: „Namôjdušu neviem. Dvadsaťtisíc? Keby ešte žila moja zlatá manželka, povedala by vám presnú cifru – bola jeho správkyňou. Trochu mi ho vyraboval docent Anton Gajdoš, ale chvalabohu, lebo vďaka nemu a jeho záslužnému webovému projektu Národná encyklopédia športu Slovenska sa aspoň časť môjho diela dostala cez internet na verejnosť.“
„To je poklad, aký nikto nemá a ktorý treba zachrániť,“ tvrdí o jeho tvorbe bývalý popredný gymnasta, ktorý tri desaťročia prednášal na bratislavskej FTVŠ, medzitým aj na univerzitách v USA, Fínsku, Rusku, na Ukrajine či v Iraku, a s dvoma titulmi pred a s dvoma za menom si v ústrety vlastnej osemdesiatke vytýčil za métu propagovať slovenský šport. Aj cez tých, čo ho propagovali celý život. Najmä vďaka nemu Hrušovský vystavoval predvlani v Slovenskom inštitúte vo Varšave a nedávno naopak v Poľskom inštitúte v Bratislave.
MARIÁN ŠIMO
Text pod foto:
Stretnutie v Šamoríne po takmer štyroch desaťročiach: s Albertom Juantorenom, dnes viceprezidentom IAAF.
FOTO ARCHÍV (jh)
