Keď mi na začiatku apríla odovzdal prehľad jubilantov a parte do rubriky Personálie do prvého čísla Slovenskej atletiky, šípil som, že nie je vo svojej koži. Komunikoval ťažko, sotva lapal po dychu.
„Marián, zvládneš ešte aj svoju ďalšiu rubriku Včera a dnes?“ – spýtal som sa pre istotu. „Ak sa na to necítiš, nič sa nestane, vyjdeme bez nej.“
„Kdeže! Ja to urobím. Kedy to mám odovzdať?“
Typický Marián Šimo, ako som ho poznal viac ako tri desaťročia. Korektný, pedantný, nikdy kolegov nenechal v štichu.
Dvadsiateho apríla mi o 21.49 pristál v mailovej schránke Mariánov skvelý text o lekároch, ktorí formovali slovenskú atletiku, ale neodpustil si obligátnu poznámku: „Nie je to nič moc…“
Kdeže! Mariánov článok – ako veľká väčšina – bol skvelý. Plný zaujímavostí, zabudnutých faktov, bravúrne zoštylizovaný.
„Gabo, už sa teraz môžem pobrať na druhý svet,“ šepol slabučkým hlasom, keď sme sa lúčili.
„Netrep hlúposti,“ jemne som ho pokarhal.
Priznám sa však, zľakol som sa. Vedel som, že Mariána kvári choroba, s ktorou zápasil niekoľko rokov, ale takéhoto rezignovaného som ho ešte nepočul. A to som ešte netušil, že sa oňho pokúša ďalšia pliaga.
O dva dni som sa mu ozval opäť. Chcel som vedieť, či sa má lepšie. Keď som počul jeho hlas, spadol mi kameň zo srdca. Hoci komunikoval ťažšie, bol to celkom iný Marián ako pred pár dňami.
Prebrali sme spolu všetko – slovenskú atletiku, celý náš šport, novinky z novinárskeho zákulisia. Pookrial som v nádeji, že sa mu výrazne polepšilo, a že sa čoskoro osobne stretneme, keď mu prinesiem prvé číslo Slovenskej atletiky.
O niekoľko dní som mu telefonoval znova. Nedvíhal. Skúsil som opäť. Nič. Ani tretí pokus nevyšiel. Poslal som mu SMS aj e-mail. Bez odpovede. Tušil som, že je zle. Moja predtucha sa potvrdila. Dva dni po našom poslednom telefonáte (žiaľ, napokon bol celkom posledný) Mariána odviezli do nemocnice. A – už sa odtiaľ nevrátil.
Písal sa rok 1983. Československá výprava na premiérových atletických MS v Helsinkách žala jeden úspech za druhým. Unikátne víťazné double Jarmily Kratochvílovej, zlaté medaily Imricha Bugára a Heleny Fibingerovej, celkovo deväť medailí pre našu výpravu.
Mal som v tom čase štrnásť a za sebou prvé atletické krôčiky. Kráľovná ma práve lákala do svojich osídiel, hltal som každý článok, v ktorom sa o nej písalo. Po úspešných Helsinkách sa v novinových stánkoch objavila skromná, ale informačne skvelá brožúra Helsinki 1983. Prelúskal som ju odhora dolu vari stokrát. Stala mojou malou atletickou Bibliou. Napísal ju – Marián Šimo.
Práve vtedy tento skvelý človek vstúpil výrazne do môjho života. Ani vo sne mi však nenapadlo, že raz budeme kolegovia. Človek mieni, osud mení…
O sedem rokov neskôr, v deväťdesiatom, som ho stretol prvý raz naživo. S novinárčinou som ako študent „matfyzu“ len začínal. Z redakcie Šport ma vyslali na populárny Beh Devínskou kobylou.
A bol tam aj on, šťúply, veselý a veľmi priateľský chlapík, ktorého „Helsinki 1983“ definitívne nasmerovali moju životnú púť do služieb jeho veličenstva, kráľovnej atletiky.
Marián Šimo bol férový chlap a špičkový športový novinár. Neznášal skrivodlivosť, s trpezlivosťou a entuziazmom jemu vlastným vo svojich skvelých textoch odhaľoval všelijaké športové „čachre-machre“. Vždy hľadal pravdu.
K oponentom bol nekompromisný, ale spravodlivý. Nikdy neuhol, jeho cnosť bola zásadovosť. Aj preto ho mnohí, ktorých vo svojich článkoch tvrdo kritizoval, uznávali a – rešpektovali.
Kde sa objavil, všade k nemu prechovávali úctu. V Dudinciach na chýrnej chodeckej päťdesiatke, na výnimočnom MMM v Košiciach, kam sme v posledných rokoch, kým mu to krehké zdravie umožňovalo, spolu cestovali ako poslední dvaja bratislavskí mohykáni.
Marián Šimo bol v slovenskom športe, no najmä v atletike, pojem. Človek s nadhľadom i skvelým prehľadom.
Miloval debaty, najlepšie s neodmysliteľnou cigaretkou medzi prstami a pri kvalitnom koňačiku. Nie však prázdne mlátenie slamy, ale vecné, konštruktívne diskusie. O atletike, o športe, o médiách, o politike, o živote.
Dokonale poznal slovenské športové reálie a vďaka daru od Boha o nich vedel aj pútavo napísať – dokonca aj o nudnom „schôdzovaní“ telovýchovných funkcionárov.
Marián bol – a zrejme na dlhý čas ostane – posledným slovenským športovým novinárom, ktorý dlhodobo a podrobne sledoval športovú politiku. Domácu i zahraničnú. Mal v nej prehľad ako nik. Lepšieho experta, ktorý by vám vedel ľudskou rečou vysvetliť zákon o športe či zložitý spor Tipos – Športka z prelomu tisícročí, by ste sotva našli…
Písal skvele. Dal si záležať na každučkom slovíčku – až tak, že keď prešvihol naplánovaný rozsah článku, editori si trhali vlasy, lebo skrátiť jeho text bolo takmer nemožné. Všetko totiž do seba perfektne zapadalo, žiadne slovíčko nebolo navyše, každé malo svoje miesto…
Marián svoje publicistické majstrovstvo pretavil do viacerých skvelých knižných diel. Naposledy pred tromi rokmi, keď zmapoval históriu slávneho mítingu P-T-S v publikácii „Zürich východu: Hviezdy troch ér“ – história najslávnejšieho slovenského atletického mítingu 1957 – 2018.
Chystal ďalšiu lahôdku, encyklopédiu osobností slovenskej atletiky. „Gabo, dúfam, že kým umriem, stihnem ju dokončiť,“ vravieval mi v poslednom období, najmä, keď sa necítil práve najlepšie. Žiaľ, nestihol.
Marián, hoci bol absolútna slovenská novinárska špička, bol neskutočne skromný chlap. Vždy ochotný nezištne pomôcť. Na mladších kolegov nehľadel zvysoka. Vedel oceniť, pochváliť, poradiť, trpezlivo vysvetliť. Nebol sólista, bol vždy tímový hráč.
Mal som pred Mariánom prirodzený rešpekt: keď som mu posielal rukopis na prečítanie, poznajúc jeho nároky, vždy som si dával „sakra“ záležať na tom, aby bol bezchybný a čo najlepší.
Bez akýchkoľvek pochybností sa aj ja podpisujem pod to, čo mi napísal ďalší z našej atletickej novinárskej partie Roman Riša, keď som mu zvestoval Mariánov odchod na druhý svet: „Odišiel veľký novinár, učiteľ našej generácie. Bolo mi cťou vyrastať novinársky v jeho prítomnosti!“
Marián od soboty už nie je medzi nami. Odišiel náhle. Nestihli sme sa ani rozlúčiť.
Stolička v kaviarni, kde sa naša partia atletických novinárov už pol druha desaťročia pravidelne schádzala raz štvrťročne na tieňových výkonných výboroch, ostala prázdna.
A prázdno je aj v mojom srdci…
Zbohom Marián, zbohom kamarát, budeš mi (nám všetkým) nesmierne chýbať!
GABRIEL BOGDÁNYI, hlavný editor časopisu Slovenská atletika, webu a facebooku SAZ
PS: Posledná rozlúčka s Mariánom Šimom sa uskutoční vo štvrtok 26. mája od 11.45 h v krematóriu v Bratislave.
Text k foto:
Marián Šimo so svojou poslednou publikáciou o histórii mítingu P-T-S „Zürich východu: Hviezdy troch ér“, ktorú v júni 2019 na tomto legendárnom podujatí krstil spolu s olympijským víťazom z Atlanty 1996 na 5000 m Vénustem Niyongabom. V strede viceprezident SAZ Ladislav Asványi.
FOTO PAVOL UHRIN a JÁN SÚKUP
