Naďa Bendová stojí spolu s Róbertom Kresťankom od začiatku pri všetkých úspechoch najrýchlejšieho Slováka Jána Volka. Na rozdiel od svojho trénerského kolegu, ktorý sa už nevmestil do prísnymi pravidlami oklieštenej slovenskej torunskej výpravy, zažila aj ďalší úspech svojho talentovaného a pracovitého zverenca na vlastnej koži.
● O ČAKÁVANIACH PRED HALOVÝMI ME: „Podľa tréningových časov, ktoré som namerala v sobotu týždeň pred európskym šampionátom, som bola celkom pokojná. Signalizovali dobrú formu, a preto som verila, že má na čas 6,60. Bola som si takmer istá, že v Toruni dokáže zašprintovať na tejto úrovni. Preto som nemala strach, či z rozbehu postúpi.“
● O OBAVÁCH: „Obávala som sa jedine uliateho štartu. Keď diskvalifikovali Holanďana Van Goola, s ktorým sa kamarátime, a Janko bežal hneď v ďalšom rozbehu, nebolo mi všetko jedno. Na chvíľu sa ma dokonca zmocnila panika, lebo aj Janko prvýkrát v rozcvičke pred pretekmi ulial skúšobný štart. Keď som si to na tribúne čakajúc na jeho rozbeh dala všetko dokopy, nebolo mi veru všetko jedno.“
● O ROZBEHU A SEMIFINÁLE: „V rozbehu zvládol šesťdesiatku pohodovo, čím ma veľmi potešil. V semifinále bežal krásne, bol to naozaj výborný beh a bola som s ním nadmieru spokojná. Aj s časom 6,57. Po semifinále som už vnútorne začala veriť, že získa medailu. Akú, to mi bolo jedno. Hlavne, nech ju získa… Chvíľu som si myslela i, že by s aj Jacobsom mohol držať vo finále krok, ale ukázalo, že tentoraz na Taliana naozaj nemal. Jacobs dosiahol špičkový výkon.“
● O BRONZOVOM FINÁLE: „Z medaily som sa tešila už na tribúne, ale moje emócie boli menšia ako pred dvoma rokmi v Glasgowe, odkiaľ mi v pamäti ostala neskutočná hektika a more sĺz, ktoré vyplynuli z danej situácie. V Toruni som bola pokojnejšia, no slzička mi z oka vypadla aj teraz, keď sme sa s Jankom po finále zvítali. Trochu ma mrzelo, ako finále dopadlo, ba bezprostredne po ňom so vyslovila vetu, že na to, ako to pokazil, sa to napokon skončilo veľmi dobre. Finálová šesťdesiatka nebola ideálna, ale už je to jedno. Janko zvládol náročný deň skvele a zo srdca mu ďakujem za to, čo dokázal.“
● O PRVÝCH POCITCH PO FINÁLE: „Nevedela som sa po rozcvičke dostať k našej výprave, keďže všade boli zábrany, preto som rýchlo vybehla aspoň k českej – k šprintérovi Honzíkovi Velebovi a fyzioterapeutom. S nimi som prežila finále, v ktorom nám úprimne fandili. Mne bolo jasné, že Janko dobehol pred Robertsonom, ale keď sa na tabuli objavilo, že skončil štvrtý, oblial ma studený pot. Asi som zle videla, pomyslel som si. Po chvíľkovom sklamaní, keď už bolo jasné, že má Janko bronz, som sa ocitla v eufórii a so všetkými z českého tímu som sa od radosti objímala . Vzápätí som si uvedomila, že mi veľmi chýba náš šéftréner Maťo Pupiš, ktorý bol pri všetkých našich medailách a teraz do Torune necestoval, keďže sme mali výrazne obmedzený počet miest pre členov realizačného tímu. Druhá vlna emócií – celkom iná – sa mnou prehnala, keď sme sa s Jankom zvítali.“
● O NÁROČNOM SÚŤAŽNOM DNI: „Program bol úplne iný, deň bol extrémne dlhý. Takéto niečo sme absolvovali prvý raz. Na regeneráciu neostával čas ako zvyčajne. Práve fyzická únava mohla spôsobiť večer to, čo sa mu stalo vo finále, že v prvej fáze behu mu chýbala agresivita a dynamika. Potom už len naháňal súperov a snažil sa napraviť čo najviac to, čo v úvode pokazil. Medaila je pre mňa malý zázrak, lebo keď ste v polovici šesťdesiatky šiesty či siedmy, nestáva sa často, že sa potom posuniete výrazne dopredu na stupne víťazov. Vo finále však dopadla únava zjavne na všetkých – s výnimkou Jacobsa. V rozcvičke pred semifinále som mala pocit, že všetci idú vytrhnúť zo zeme nielen tartan, ale aj betónový podklad pod ním. V šprintéroch bolo nahromadené obrovské množstvo energie. Pred finále to však bolo už komorné, všetci sa len jemne hýbali a zbierali zvyšky síl. Experiment s rozbehom a semifinále predpoludním – a s pomerne veľkým odstupom – nepovažujem za šťastný.“
● O VOLKOVEJ MENTÁLNEJ SILE: „Intenzívna práca, ktorú sme v mentálnom koučingu urobili či už s Patrikom Bednárom alebo Dagom Palovičom, priniesla ovocie. Na Jankovi som pred rozbehom videla extrémnu nervozitu, ktorú preniesol aj na mňa až tak, že som sa začala obávať, ako to dopadne. Napriek tomu všetko perfektne zvládol – mentálne aj v pretekoch. Najmä semifinále bol dôkaz dokonalého zvládnutia ťažkej situácie z jeho strany. V mentálnej príprave sme odviedli kusisko dobrej práce. Oni naučili aj mňa, ako mám Janka viesť. Podiel dobre zvládnutého mentálneho koučingu na torunskom úspechu je obrovský.“
● O PRÍPRAVE NA OH V TOKIU: „V súčasnosti nevieme poriadne ani to, čo bude zajtra, a preto je veľmi náročné vytvárať plány, čo bude o mesiac či dva. Teraz si celý náš tím spoločne sadne a zhrnieme si núkajúce sa možnosti. Z nich skúsime vybrať najlepšiu. Prvý raz sa dostávame do situácie, keď máme krátky čas na prípravu. Keďže chceme mať na konci mája formu a splniť kvalifikačné kritériá na olympiádu, musíme veci urobiť inak, ako sme boli doposiaľ zvyknutí. Som rozhodnutá konzultovať náš ďalší program s väčšími odborníkmi ako som ja… Chvíľku si teraz všetci vydýchneme, a potom to, dúfam, nastavíme všetko tak, aby sa Janko kvalifikoval na olymiádu. Nemáme však inú šancu ako ísť na štyri týždne niekam do tepla. Pokúsme sa nájsť miesto, kde bude epidemiologická situácia najpriaznivejšia. Dostali sme viacero ponúk, do úvahy pripadá Cyprus, turecký Belek, a opäť i Tenerife. Musíme dôkladne vyhodnotiť všetky pre a proti, lebo pôjde o veľmi dôležité štyri týždne, počas ktorých sa musí Janko pripraviť tak, aby mu to vydržalo do konca júla.“
● O VOLKOVI: „Neviem, čím som si zaslúžila, že môžem ako trénerka spolupracovať s takýmto športovcom. Bavili sme sa o tom, či by dosahoval rovnaké výsledky, ak by ho trénoval niekto iný, alebo ako by to dopadlo, keby som ja trénovala najlepších českých šprintérov Velebu a Stromšíka. Z podobných debát mi vyšlo, že je nesmierne dôležitý dobrý vzájomný súzvuk. S Jankom sme si ho našli a mám obrovské šťastie, že som pri ňom. Som vďačná za to, že takéhoto skvelého športovca a chalana som dostala šancu trénovať práve ja.“
KTO JE NAĎA BENDOVÁ
Bratislavská rodáčka (25. 2. 1975, za slobodna Juríčeková) bola v minulosti solídna atlétka-šprintérka. V Interi ju trénovala Libuša Kládeková, potom v AC Bebet Vladimír Bezdíček. Jej osobné rekordy sú 12,91 na 100 m (v 17 rokoch) a 26,91 na 200 m. Na stovke bola na M-SR medzi ženami v roku 1992 štvrtá, zo sedemboja o rok neskôr má bronz. Na juniorských M-SR 1993 bola členka víťaznej štafety AC Bebet Bratislava na 4 x 100 m. Vyštudovala trénerstvo (atletika) na FTVŠ UK v Bratislave, pracovala aj ako letuška. Okrem 7-násobného medailistu z vrcholných podujatí Jána Volka trénuje deti a mládež v klube Naša atletika Bratislava. Od novembra 2019 pracuje v Športovom centre polície (ŠCP) ako trénerka. S manželom Andrejom (7. na MSJ 1994 v skoku do diaľky, os. rekord 787 cm v 18 rokoch!) vychováva 20-ročného syna Jakuba (bronzový v štafete na 4 x 100 m na Európskom olympijskom festivale mládeže /EYOF/ 2015 v Tbilisi a seniorský halový majster SR 2020 na 200 m) a 14-ročnú dcéru Emu, ktorá je majsterka SR ml. žiačok v päťboji vonku (2020) a v hale (2019) a v tejto kategórii je aj držiteľka najlepších slovenských výkonov histórie v hale na 60 m, 150 m a v diaľke, vonku v diaľke a päťboji.
FOTO PAVOL UHRIN a JÁN LUKY
