S Martinou Hrašnovou po finále: Nevidím dôvod končiť, cítim sa dobre a mám obrovskú podporu od Dukly i SAZ

Verili ste si pred tretím pokusom, že ešte čosi pridáte a dostanete sa do osmičky najlepších?

„Verila som, no asi som príliš chcela… Nebol to dokonalý hod podľa mojich predstáv. Pred finále by som deviatu priečku brala, mala by som s ňou byť spokojná, hoci to povestné keby ma bude určite stále mátať.“

Mrzí vás veľmi, že na užšie finále vám chýbalo len 76 cm, a ak by ste len o jediný centimetrík prekonali svoje sezónne maximum, boli by ste v osmičke?

„Nie, nemrzí, veď som za sebou nechala niekoľko kladivárok, ktoré boli v tomto roku oveľa lepšie ako ja. Hoci som bola počas finále pokojná, cítila som sa unavenejšia ako včera. Aj vzhľadom na to bolo asi už nad moje možnosti hodiť ešte viac, takže s 9. miestom som spokojná.“

Čo vám naznačili dva rozcvičovacie hody priamo pred finále už na hlavnom, Kalifovom štadióne v Dauhe?

„Prvý zaletel za 70 metrov, čo bolo výborné, no druhý som hodila do siete, čo ma trochu rozladilo. Súťaž sa začala veľmi zostra, súperky hádzali hneď na začiatku veľmi ďaleko. Nechcela som sa nechať strhnúť ich tempom. Napokon som sa upokojila až natoľko, že som sama seba vyhodila z rytmu! Tomu zodpovedal i môj prvý pokus, ktorý som pokazila. Nechala som si ho odmerať – bol to len 66,09 m. Na druhý pokus som sa skoncentrovala a vyšlo to. Tretí bol hop alebo trop. Chcela som urobiť niečo navyše, ale to sa zasa nezladilo s mojou technikou. Žiaľ.“

Konzultovali ste pred finále na diaľku niečo s koučom Rudolfom Lukáčom?

„Áno, zhovárali sme sa viackrát, on práve doletel domov z majstrovstiev sveta vo vzpieraní v Thajsku. Chcel, aby som sa dostala do takej pohody, v akej som bola v kvalifikácii. Bol spokojný s tým, ako som kvalifikáciu i finále zvládla. Škoda, že nemohol byť so mnou, rada by som ho mala pri sebe. Lenže on je v prvom rade vzpieračský kouč, takže prednosť dostala väčšia vzpieračská skupina na MS v Pattayi.“

Po kvalifikácii ste o konkrétnom umiestení vo finále mlčali, iba ste túžili splniť limit na tokijskú olympiádu 72,50. Prezraďte, mali ste v hlave aj nejaké umiestenie, kam ste sa chceli dostať?

„Úprimne: dúfala som, že skončím v prvej desiatke, aby som získala podporu od ministerstva školstva v rámci Top tímu v príprave na olympijské hry v Tokiu. Toto mi vyšlo. Nie je mi príjemné, keď umiestenia prepočítavame na peniaze, ale veľmi by mi to pomohlo. V Banskej Bystrici budú totiž prerábať štadión, takže budem musieť za prípravou viac cestovať, či chce alebo nechcem, a to niečo stojí.“

Po troch rokoch, prvý raz od ME 2016 v Amsterdame, kde ste skončili siedma, ste postúpili na vrcholnom podujatí do finále. Nakoplo vás to do ďalšej roboty?

„Samozrejme! To, že som hádzala vo finále, je pred Tokiom 2020 dobré znamenie. Teraz som za dva dni predviedla výkony na vrcholnom podujatí na úrovni sezónneho maxima, čo je povzbudivé. Stabilne som hádzala v celej sezóne a na OH 2020 budú tie isté súperky ako na MS 2019, preto viem, že v Tokiu môžem byť tiež vo finále. To je pre mňa veľký hnací motor!“

Ak by ste sa v Dauhe nekvalifikovali do finále, uvažovali by ste už o konci kariéry?

„V tomto roku som ani na moment nepomyslela na to, že by som mala končiť. Nehľadiac na vek som v dobrom fyzickom stave, stále hádžem ďaleko. Mám dobré zázemie na Dukle i v Slovenskom atletickom zväze, cítim od nich obrovskú podporu. Nemám dôvod končiť, kým som zdravá.“

Čo vás baví na atletike? Súťažíte ešte stále vo veku, keď mnohé iné už dávno ukončili kariéru…

„Šport ma baví, baví ma prekonávať denne samú seba. No a ďalšia vec: človek sa dostane medzi najlepších na svete vo svojej disciplíne, a keby som teraz začala robiť čokoľvek iné, v TOP na svete už nebudem. Kým sa tam držím, niet dôvod končiť s kladivom.“

GABRIEL BOGDÁNYI, FOTO PAVOL UHRIN

Facebook
Twitter

Máte zaujímavý tip na článok?

Uspeli ste na pretekoch a chcete svoj výsledok spropagovat? Napíšte nám na nám na media@atletika.sk

Zdieľajte túto stránku na

Atletika.sk