Kontinentálny šampionát v talianskej metropole je aj vhodnou platformou pripomenúť polstoročnicu od úspechu Evy Šuranovej na ME práve v Ríme. Jediná slovenská olympijská medailistka spomedzi atlétok získala vo „večnom mieste“ pred päťdesiatimi rokmi striebro v skoku do diaľky.
Rodáčka z maďarského mesta Ózd (*24. apríla 1946) presne 3. septembra 1974 – po predchádzajúcej desiatej pozícii z kvalifikácie (633 cm) – obsadila vo finále druhé miesto výkonom 660 cm. Do predposlednej série dokonca viedla, ale v nej ju odsunula za seba Maďarka Ilona Bruzsenyáková (665 cm). Šuranová ju síce záverečným skokom prekonala o päť centimetrov, lenže s prešľapom…
Tréner Pavol Glesk jej pred týmto pokusom odporučil posunúť si začiatok rozbehu o pol stopy. „Bolo to asi jediný raz, keď som spätne ľutovala, že som dala na jeho radu. Mala som všetky štyri platné skoky medzi 650 a 660 cm, kým Ilona druhý najlepší len 643 cm. Pár maďarských kamarátov ma presviedčalo, že pre nich som víťazka ja, nie ich krajanka. Bolo to od nich milé, no medaily sa nerozdeľujú podľa priemeru výkonov,“ povzdychla si s odstupom času dovedna 25-násobná čs. rekordérka v rozhovore s publicistom Mariánom Šimom.
Šuranová dvakrát štartovala aj na olympijských hrách a z Mníchova 1972 si priviezla bronz za napokon definitívny osobný rekord 667 cm: „Túžila som počuť po veľkej súťaži hymnu, ale toho som sa – žiaľ – nedožila.“ Približne mesiac pred OH pritom mala problémy so sedacím nervom: „Zrazu som sa nedokázala z pravej nohy poriadne odraziť, vystrieť ju a rozbaliť skok. Pritom rýchlostne som bola na úrovni stovky za 11,2 a silovo tak, že by som trhala dosku.“
Keď zašla za Viliamom Fischerom, neskôr chýrnym kardiochirurgom, postavil ju pred vážnu dilemu: „Môžem vám opichať chrbticu. Ak presne trafím, budete skákať na olympiáde. Ak nie, môžete ochrnúť,“ siahla kedysi do spomienok a pokračovala: „Na jeho stole na Kramároch ma oblial mŕtvolný pot a prevrátila som oči. Hneď ma však upokojoval: ,Nebojte sa, ochrniete len na istý čas. Do pol roka sa z toho bez následkov dostanete.‘“
Na chvíľu predsa len zaváhala: „Minútu, možno aj dve, bolo ticho a na plachte podo mnou mokro. Vzápätí som mu povedala: ,Pán doktor, keď už som tej olympiáde v príprave toľko dala, beriem to riziko.‘ Pichol ma a odišla som po vlastných. Keď už bol profesor, podarovala som mu kópiu medaily, lebo okrem trénera mi nikto k nej nepomohol tak, ako on.“
Najvšestrannejšia slovenská atlétka v histórii bola vynikajúca šprintérka, kvalitná viacbojárka i prekážkarka a hviezdna diaľkarka. Počas kariéry nazbierala 13 individuálnych federálnych titulov v piatich disciplínach. Väčšinu kariéry strávila v Slávii SVŠT Bratislava. Predtým bola členka Slávie Dunajská Streda a na sklonku aktívnej činnosti pôsobila v RH Praha. Pred spomenutým Gleskom rozvíjali jej talent Jozef Kmeť a Ladislav Pápay.
Evu Šuranovú-Kucmanovú dva roky pred jej skonom († 31. decembra 2016 v Bratislave) v rámci slávnostného vyhlásenia výsledkov 22. ročníka ankety Športovec roka v SR zaradili na galavečere medzi Športové legendy ako piatu celkovo a prvú ženu. Honoru sa dočkala po boxerovi Jánovi Zacharovi, hokejistovi Jozefovi Golonkovi, futbalistovi Jozefovi Adamcovi a hádzanárovi Antonovi Frolovi: „Vôbec som s tým nerátala, som nadšená a šťastná.“
(KO)
FOTO JÁN SÚKUP
