Katarský šampionát s mnohými naj, žiaľ, zväčša negatívnymi, už s výnimkou prekážkarky Stanislavy Škvarkovej absolvovali všetci naši atléti. Najviac kritiky padá na hlavu našich chodcov na 50 km, keďže preteky nedokončili, čo je samozrejme veľmi zlé. Kritike sa niet čo čudovať, ale…
Vynárajú sa však rôzne polemiky. Ja našťastie nečítam diskusie pod článkami na internete, ani príspevky na facebooku, lebo sa domnievam, že kto má čo k veci niečo odborne povedať, volí iné fóra. Za čím si však stojím, asi najlepšie vystihuje nadpis článku na jednom webe: „Nečudujeme sa ľuďom, že sa čudujú, ale sú tu nepredstaviteľné podmienky.“
Viacerí aj mňa bombardovali otázkami a prirovnaniami. Žiaľ, ten, kto teraz v Dauhe nebol, môže len ťažko pochopiť, aké to tu v skutočnosti je.
Počul som, že niekto porovnával MS 2019 s MS 2007 v Osake. Nuž, poďme nohami na zem… V Osake víťaz zapochodoval 50 km za 3:43:53 h, v Dauhe za 4:04:20. Prečo ten rozdiel vyše 20 minút? Lebo v Osake boli síce náročné podmienky, ale na štarte bolo o siedmej ráno 25°C pri 80-percentnej vlhkosti a v cieli 30°C pri 56 percentách.
V juhokórejskom Dägu, kde tiež Matej Tóth preteky nedokončil, zašliapal víťaz čas 3:41:24. Áno, podmienky boli náročné, ale na štarte bolo 23°C a 73-percentná vlhkosť, v cieli 27°C a vlhkosť 61%. Počul som dokonca aj scestné prirovnanie k ME 1982 v Aténach, kde v údajne extrémnych podmienkach nedokončila preteky viac ako polovica štartového poľa. Nuž 10. 9. 1982 bolo v Aténach, v deň pretekov na 50 km, do 28°C (štart a cieľ nebol pravdepodobne počas teplotného stropu) a v tomto období sa zvykne vlhkosť vzduchu pohybovať okolo 50 %.
Z predošlých faktov je jasné, že s Dauhou sa nedá porovnávať nič, a kto si trúfa to porovnávať, môže to robiť buď len z nevedomosti, ale najmä preto, že nemal šancu si v katarskej metropole zašportovať si čo i len polhodinu.
Oficiálne výsledky chôdze na 50 km na MS 2019 uvádzajú 31°C a 74% vlhkosť na štarte, 30°C a 70% vlhkosť v cieli, pričom miestni hydrometerológovia uvádzali pocitovú teplotu vyše 40°C. Nechcem polemizovať o tom, či teplotu a vlhkosť na chodeckom okruhu merali pri klimatizovanom stane, ale hydrometerologické merania boli vyššie v prípade teploty aj vlhkosti ako vo výsledkovej listine.
Dôležité je pochopiť, že v Dauhe sa stretlo viacero nepriaznivých faktorov. Extrémna horúčava, vysoká vlhkosť a noc. V horúčave bol asi každý z nás, o nej je zbytočné niečo hovoriť. Koniec-koncov na mnohých významných súťažiach už bolo neraz poriadne teplo. Ale vlhkosť v Dauhe si vie predstaviť asi len málokto.
Jednoduchá fyzika, ktorú asi pochopí každý: teplota vody v mori v Dauhe má 35 – 36°C, vzduch v noci 33 – 34°C, a kto už niekedy varil, vie, ako sa správa teplá voda. Z mora ide para, a keďže sa súťažilo na promenáde bezprostredne pri mori, nad celým okruhom visel parný mrak. Čiže chodci ako keby súťažili v parnej saune. A tam prestáva fungovať efektivita potenia, telo sa neochladzuje, len stráca vodu.
Ja sám som si bol zabehať 30 minút, počas ktorých bol úbytok mojej telesnej hmotnosti 2 kg, teda stratil som približne 2 litre vody. Dá sa to nahradiť za 30 minút, ale piť každých 30 minút 2 litre vody počas 4 hodín? To sotva…
Medzinárodná asociácia atletických federácií (IAAF) uvádza, že optimálna teplota na vytrvalostnú súťaž je 6,2°C pre mužov, pričom pri teplote vyššej o 20°C je výkon zhoršený o 17,7 percenta. Okrem toho schopnosť odolávať únave sa pri 80-percentnej vlhkosti skracuje približne o 1/3 oproti výkonu v 20-percentnej vlhkosti. Pri chodeckých pretekoch v Dauhe by mal prepočet podľa hydrometerologických odhadov zodpovedať rozdielu v pocitovej teplote až na úrovni +13 či 14°C oproti reálnej teplote!
Len pre predstavu: 17-percentné zníženie výkonu (vo wattoch) u Mateja Tótha znamená pri vzostupe teploty o 20°C (v Dauhe to bolo viac), bez ohľadu na vlhkosť, zníženie rýchlosti o viac ako 2 km/h, teda spomalenie o asi 37 sekúnd… Keby sme zohľadňovali ešte aj vlhkosť, dalo by sa zjednodušene povedať, že v o 37 s pomalšom tempe vydrží namiesto 50 km len 33 – 34 km.
Samozrejme, objavujú sa aj špekulácie, ako je možné, že cyklista Peter Sagan MS v Dauhe zvládol a Matej Tóth nie. Preteky jednotlivcov na MS 2016 v cyklistike sa išli 16. októbra a chôdza na 50 km bola na konci septembra, pričom hydrometerologické štatistiky hovoria, že teplotný rozdiel je 3 až 5°C a výrazne nižšia je vlhkosť vzduchu.
Okrem toho, aj bez poznania základnej fyziológie vieme, že telo sa efektívnejšie ochladzuje vo vyššej rýchlosti, a teda asi stačí len jednoduchá predstava (pre každého, kto niekedy behal a bicykloval): idete na bicykli rýchlosťou 40 km/h a chodci v Dauhe vyvinuli rýchlosť len približne 12 km/h.
Pri takomto rozdieli v rýchlosti prúdenia vzduchu sa pri teplotách okolo 20°C udáva pocitový rozdiel okolo 4°C, pričom pri vyšších teplotách to bude asi ešte viac. Asi každý uzná, že pocit chladenia je vo vyššej rýchlosti lepší. Samozrejme, aj príjem tekutín na bicykli je mierne komfortnejší. Tým nechcem znehodnocovať výkon Petra Sagan, lebo bol famózny. Ale rozdiel v pocite zrejme bol…
Dôležité je však uvedomiť si, že aj títo naši špičkoví športovci môžu mať horšie dni. Peter Sagan je trojnásobný majster sveta, ale olympijský vavrín mu zatiaľ unikol. Matej Tóth bol majstrom sveta „len“ jedenkrát, avšak má olympijské zlato. Nechcem ich porovnávať, obaja sú výborní, len chcem, aby všetci pochopili, že aj športovec je len človek. Hoci je skvelý, je šampión, aj on môže zlyhať.
Sám som zažil počas pretekov na 50 km v Dauhe zlyhanie svojho človečenstva, keď som hecoval Maťa Tótha a Mariku Katerinku Czakovú, a keď som sa otočil, videl som len smutný výraz Matejovho otca, ktorý vyhŕkol: „Veď je to môj syn, moje dieťa, nech už skončí.“
Vtedy zo mňa odišiel tréner a vstúpil do mňa človek, otec, ktorý by nenechal takto trpieť svoje deti. Aj Mariku sme posielali ešte jedno kolo navyše, a keď zastala, naložili sme ju ľadom, aby sme ju ochladili. Avšak po pol kole, keď som ju znova uvidel, ako sa trápi, sám som jej zakričal so slzami v očiach, aby zastavila. Tu už nešlo podľa mňa o šport, ale o život. Zlyhal som?
Okrem horúčavy a vlhkosti mnohí zabúdajú na to, že sa súťažilo v noci. Nejdem rozoberať fyziológiu spánku a hormonálne výkyvy melatonínu. Stačí, ak si každý predstaví, ako sa cíti o tretej v noci, keď nespí. Dodnes neexistujú jednoznačné vedecké odpovede, či sa na to majú, alebo nemajú športovci pripravovať. Nejdem robiť vedecké analýzy, stačí sa zamyslieť nad kvalitou života v severských krajinách počas polárnej noci, či spomenúť si na to, keď nebudete spať celú noc, aký by ste podali výkon.
Samozrejme, boli aj takí, čo to na MS v Dauhe zvládli. Išlo zväčša o pretekárov z krajín, ktoré investujú nemálo prostriedkov do športového výskumu, alebo chodcov z krajín s teplou klímou. Ale vyskytli sa aj výnimky. Kritici vystúpenia Mateja Tótha poukazujú na to, ako je možné, že uspel i Kanaďan Dunfee. Tí, čo to na šampionáte zvládli, mali doma zväčša vybudované špeciálne komory, kde sa na tieto podmienky pripravovali. U nás bol k dispozícii len balkón na plavárni, čo sa ukázalo ako pramálo.
Áno, sklamali sme, sme z toho smutní. Aké sa dá z tohto všetkého zobrať ponaučenie? Pre mňa žiadne. Viem, že sme zlyhali, určite sme mohli niečo urobiť inak, a mohlo to byť možno lepšie. Viny sa nezbavujem a beriem na seba aj podiel viny zo zlyhania. Nevidím však zmysel v hľadaní poučení, lebo takéto niečo nikdy nebolo, a myslím si, že už ani nebude. Keby som vedel, aké to bude, naši chodci by do Dauhy ani nešli, ale veril som v zázrak, ktorý sa nekonal. Keby sme to neskúsili, vyčítal by som si to.
Na záver nám ostáva len dúfať, že kým mestá začínajúce sa na „D“ (Dägu, Dauha) priniesli Matejovi Tóthovi nedokončené preteky na 50 km, tak tie končiace na „io“ (Rio a Tokio) prinesú v oboch prípadoch medailový lesk.
MARTIN PUPIŠ, šéftréner SAZ
FOTO PAVOL UHRIN a JÁN LUKY
