Už mohla bežať rýchlo a pekne. Laure Frličkovej to pred finále stovky prekážok na ME do 18 rokov v Banskej Bystrici povolil tréner Luboš Komárek. Samozrejme, treba to brať ako nadnesené vyjadrenie vyplývajúce z úľavy a piatkového kontextu. Po štvrtkovej Frličkovej explózii v rozbehu (najlepší európsky výkon U18 v celej histórii 12,86) nasledovalo účelovo a úsporne poňaté semifinále: „Dohodli sme sa, že za poslednou prekážkou nepôjde zbytočne naplno, ak bude cítiť rezervu. Dokonca tento taktický pokyn aj splnila.“ Napriek očividne vypustenej koncovke bol z toho čas 13,18 – o štyri stotiny za „osobákom“ a zároveň Frličkovej najlepším svetovým výkonom sezóny v danej vekovej kategórii spred dorasteneckého kontinentálneho šampionátu na Štiavničkách.
Vo finále bola Laura suverénna hneď od začiatku. Práve vstupnú fázu označil Komárek za kľúčovú vo viacerých významoch: „V piatok som už mal stres asi menší ako v prvý deň. Predsa len: bol to vtedy úvodný štart a nevedeli sme, ako sú na tom súperky. Pred semifinále aj finále som ju najmä upokojoval, aby predviedla, čo má natrénované. Upozorňoval som ju, aby nepodbehla prvú prekážku. Viem, že keď ju dobre zvládne, zväčša už potom nepríde problém.“
Frličkovej vo finále v podstate už stačilo „iba“ dobehnúť, keď sa jej opticky sľubný náskok náhle zmenil na sotva preklenuteľný po páde Daryl Ndasiovej na siedmej prekážke. Nemka bola druhá najrýchlejšia semifinalistka (13,43) a pred svojím zaváhaním pôsobila ako potenciálna hrozba číslo jeden. Striebro napokon brala Poľka Zofia Rojeková, ktorá predviedla 13,33. Martinčanka sa znova dostala pod 13 sekúnd: časom 12,97 o stotinku ešte raz prekonala spomenutý najlepší európsky výkon v histórii, ktorý vyše sedem rokov držala Francúzka Cyréna Sambová-Mayelová.
Bývalý výškar (203 cm) a diaľkar (696) Komárek zaregistroval ten údaj na elektronickej tabuli, rovnako informáciu o vetre (+0,2 m/s). Záver samotného behu príliš nevidel. Finále totiž sledoval obďaleč blokov, nie cieľovej kamery: „Väčšinou pre istotu stojím pri štarte, aby som mal nafilmované nejaké tie myknutia a cuknutia v blokoch, ak by bolo treba niečo riešiť s rozhodcami. Koncovku preto vidím horšie a celý beh až zo záznamu.“
Pochopiteľne, v tomto prípade nemohol nevnímať eufóriu tribún: „Podarili sa všetky tie postupné kroky, aby tá medaila padla. Klobúk dolu pred Laurou, máme to doma. Je to pekné ukončenie dorasteneckej cesty na nízkych prekážkach. Človeku to dobre padne. Je to odmena za robotu s Laurou alebo všeobecne pre trénera so zverencom, keď to vyústi do medailového úspechu.“
Päťdesiatdvaročný prostějovský rodák má mamu Martinčanku, z Moravy sa rodina presťahovala na Turiec, keď mal sedem rokov: „Ako každé decko som bol neposedný. Bavilo ma skákať. Všimli si ma ľudia z martinskej atletiky.“ Od detských kategórií až po dorast ho previedol Ľudovít Košalko. „S Jarom Rusnákom, v súčasnosti trénerom v Košiciach, dodnes sme spoludržitelia okresného rekordu vo výške a môj okresný rekord v diaľke je takisto stále platný. Venoval som sa aj viacbojom, ale moja bežecká zdatnosť nebola skvelá, v tom som sa nenašiel,“ sebakriticky podotkol Komárek.
Frličkovej pri záväzných prihláškach nadobro ubudli dve papierovo významné súperky, u ktorých sa to zhodne dalo vopred vytušiť vzhľadom na ich viacbojárske renomé a kolíziu týchto disciplín v harmonograme. Fínka Enni Virjonenová, napokon zlatá v sedemboji (6151 b.) práve pred Britkou Theou Brownovou (5807 b.), vo štvrtok dopoludnia – akoby mimochodom – zabehla stovku prekážok za 13,12, čím o dve stotiny zlepšila Frličkovej najlepší svetový výkon roka.
„Trochu sme kalkulovali s tým, že Virjonenová pravdepodobne nepôjde prekážky. Možno by uvažovala o kombinácii disciplín, ak by bol program šampionátu zložený inak. Nebudem to tajiť: potešilo nás, keď sme videli, že naozaj nefiguruje medzi prihlásenými. Bolo to uľahčenie. Hneď po tom jej výkone 13,12 sa mi Laura ozvala, že tréner, tá Fínka ma predbehla. Povedal som jej, aby vydržala do večera a ono sa to otočí. Je taký typ, že keď jej niekto zoberie hračku, chce ju nazad,“ usmial sa Komárek.
Kouč už po dosiahnutí národného rekordu 13,14 práve pod Urpínom 22. júna na M-SR do 18 rokov upozornil, že Frličková si ešte ani len v príprave nevyskúšala „ženské“ prekážky s výškou 83,8 cm, ktoré na trati majú rozostavené Viktória Forster a spol. – tie dorastenecké merajú 76,2 cm. Laura zase prezradila – okrem príhody, ako jej Viki v Nitre poradila typ tretier –, že krajanku považuje nielen za vzor, ale aj za nepriame uistenie o budúcom zvládnutí prechodu medzi dospelé: „Má nižší vzrast rovnako ako ja. Preto nemám strach, že by som v seniorskom veku nezvládla vyššie prekážky. Motivuje ma jej národný rekord, ktorý sa v budúcnosti pokúsim atakovať.“ Forster meria 162 cm, Frličková 167 cm a nejaké milimetríky k tomu.
„S Laurou sme sa, samozrejme, o tých dospelých prekážkach rozprávali už dávnejšie. Dohodli sme sa, že až do majstrovstiev Európy to nebudeme masírovať – počkáme a až v druhej polovici roka sa pustíme do toho. Okrem prvých tréningov zameraných na ten prechod, ktorý je budúci rok pred ňou, plánujeme na jeseň aj jeden, maximálne dva štarty už na vysokých prekážkach, aby sa na nich udomácnila počas úvodného juniorského roka, keď sú v auguste v kalendári aj ME U20 v Tampere,“ pripomenul absolvent trénerstva atletiky na FTVŠ. Limit na Fínsko je 13,92.
Komárek priznal, že nedokáže odhadnúť, do akej miery bude onen prechod hladký. Odmietol aj eventuálne komparácie s niekdajším vývojom výkonnosti u Forster: „Riziko, že to nejaká pretekárka nezvládne, je tam vždy. Nedokážem to spoľahlivo prognózovať. O to viac, že Laura je moja prekážkarská trénerská prvotina – nemám skúsenosti s takýmto prechodom. Budeme sa snažiť nastaviť ten proces tak, aby to zvládla. Musíme si spoločne počkať minimálne do septembra, ako sa to bude javiť. Rozdiel v technike je pre laika takmer nepostrehnuteľný. Základ spočíva v tom, že na začiatku pohybu ide málinko viac tlaku do švihovej nohy. Ten rozdiel je výraznejší u chlapcov, kde sa prechádza z dorasteneckých 91 cez juniorských 99 až na mužských 107 centimetrov a technika je úplne iná. Čo sa týka Viki, ona išla trochu inou cestou. Spočiatku bola čistá šprintérka, behala adekvátne rýchlo už v doraste, dosahovala na hladkých tratiach oveľa lepšie časy.“
Komárkova trénerská filozofia je vychovávať deti tak, aby si viacbojársky vyskúšali základy zo všetkého: šprintov aj vytrvalostných behov, skokov, vrhačských disciplín: „O prekážkach sa hovorí, že je to beh na odvahu. U adeptov je dôležité, aby sa nebáli, hoci tá technika tam spočiatku nikdy nie je. Keď to niekomu nevychádza na tri kroky, je v poriadku ísť na štyri. Nevyhovuje mu ani to? Pokojne päť krokov – v tom štádiu je to jedno.“
Keď to Frličkovej začalo v štrnástich rokoch pozoruhodne behať práve na prekážkach, Komárek oslovil svojho bývalého spolužiaka z vysokej školy Jaroslava Broďániho pôsobiaceho v Nitre: „Bol to prvý rok po začiatku pandémie. Zavolal som mu, že Jarko, budeme musieť vymyslieť nejakú spoluprácu. Stretli sme sa a dohodli. Išli sme na sústredenie do Nitry a postupne sme tú spoluprácu prehlbovali. Výsledok dnes je, aký je. Jaro má na ňom veľký podiel hlavne v zmysle trénerského vplyvu, ako robiť tie prekážky v daných vekových kategóriách.“
Laura v tom čase skončila druhá na majstrovstvách Slovenska starších žiačok v Trnave na 100 metrov prekážok (15,71) za Eliškou Karabovou z AK Bojničky (15,60). Titul na rovnakom podujatí získala vo výške (154). Mimochodom, bola aj tretia v sedemboji na domácom národnom šampionáte v Martine (2935).
V súvislosti so svojou zverenkou Komárek víta mentálnu odolnosť: „Je neskutočne silná v hlave na to, aby takéto veci zvládala, čo považujem za prísľub aj do budúcnosti. Je víťazný typ. Stačí jej ukázať cestu a presvedčiť ju, že je niečo možné, a Laura potom ide za tým vysnívaným cieľom. Pre šampionátom bola nastavená, že chce medailu. Hovoril som jej, že ak všetko zostane v poriadku a bude jej to behať, pokúsime sa o to, ale prekážky sú trojkolové a zradné. Videli sme to aj vo finále, kde dve dievčatá zleteli.“
Kouč vyzdvihol aj stálosť Frličkovej prístupu: „Nebadal som na jej správaní počas šampionátu, že by sa nejako zmenilo. Úprava vizáže na preteky je milé potešenie. To je taká dievčenská vec: baby chcú aj vyzerať pekne, keď sa prezentujú výkonom. Vlasy si zapletali navzájom s Peťou Kusou, ktorá ju kedysi dotiahla k atletike. Ony boli partia štyroch dievčat a tri z nich – tá tretia je Paulína Redechová – stále fungujú v martinskej atletike. Akurát štvrtá z tej partie prestúpila do volejbalu.“ Navyše, všetky spolu derú lavice od základnej školy a aj teraz na evanjelickom bilingválnom gymnáziu v matičnom meste. Frličková s Kusou zdieľajú izbu počas šampionátu a získali medaily v rozpätí necelej hodiny: Petra bronz v chôdzi na 5000 m.
(KO)
FOTO: SAZ/JÁN SÚKUP A ROMAN BENICKÝ
