Piatykrát a zároveň naposledy sa na cestu do dejiska podujatia pod piatimi kruhmi vydal jediný zlatý olympijský medailista v slovenskej výprave na tokijské hry. Matej Tóth bude na trati v Sappore obhajovať svoj triumf v chôdzi na 50 km z Ria de Janeiro 2016. Pred odchodom poslednej časti slovenských atlétov bol naladený pozitívne a zároveň odhodlaný dať vydarenú bodku za svojou úspešnou športovou kariérou.
Ako sa cítite pred odchodom na svoju piatu olympiádu?
“Forma je dobrá, aj keď príprava možno nebola úplne bezproblémová. Samozrejme, museli sme rešpektovať určité obmedzenia, ktoré prichádzajú aj vekom – trochu dlhšia regenerácia, nie v každom tréningu to išlo takpovediac hviezdne. Celkovo však príprava dospela k tomu, že dnes sa cítim výborne. Tréningy na Slovensku i posledné v talianskom Livigne boli kvalitné. S prípravou som spokojný na 90 percent, ale to, ako sa teraz cítim, je už oveľa bližšie k 100 percentám, teda k tomu, čo potrebujem.”
Ako ste na tom zdravotne?
“Niekde v strede sústredenia sa pri záťaži ozval zadný stehenný sval. Našťastie, podarilo sa nám to ustrážiť tak, aby som nemal výpadky. Každý jeden deň som trénoval. Sval nebol poškodený. Bol tam len funkčný problém, že mi to z chrbta vyrážalo do stehenného svalu. Vďaka skvelej práci môjho fyzioterapetua Denis Freudenfelda i lekára Pavla Hajmássyho, ktorého sme mali na sústredení, sa nám to však veľmi rýchlo bez toho, aby sme museli nejako uberať zo záťaže, podarilo dať do takého stavu, že ďalší týždeň bol už bez problémov. Teraz už ani neviem, že som mal nejaký problém a som zdravotne stopercentne v poriadku.”
Aké boli po návrate z Talianska posledné dni prípravy v domácom prostredí?
“Veľmi príjemné, v dobrej atmosfére. Počasie bolo prijateľné, takže som nemal šokovú terapiu po návrate z alpského prostredia. Bol to dobrý prechod. Týždeň v Banskej Bystrici vrátane svojich báb som si užil. Venoval som sa im, na chôdzu som sa snažil myslieť len počas tréningu. Absolvoval som jeden veľmi kvalitný tréning – 30 km v teplom počasí a vo veľmi dobrom tempe, počas ktorého som sa cítil veľmi dobre. Aj to ukázalo, že forma je a teraz to bude naozaj už len o aklimatizácii. Keď to sadne, môžem ísť pokojne a s čistým svedomím na štart.”
Pred 17 rokmi ste do Atén cestovali prvýkrát na OH, teraz idete do Tokia poslednýkrát ako športovec. Ako to vnímate?
“Vzhľadom na súčasné opatrenia nemám nejaké veľké očakávania. Priznám sa, že sa už snažím potláčať tieto myšlienky. Neustále sa skloňuje slovo posledné. Niekedy je to príjemné, napríklad aj v tom Livigne, keď išiel človek poslednú štyridsiatku v tréningu…. Už si to niekedy rekapitulujem, že áno, je to poslednýkrát. Teraz sa však na to nesnažím myslieť. V podstate sa usilujem nastaviť tak, že o dvanásť dní mám súťaž a idem urobiť všetko pre to, aby som bol pripravený. Všetky emócie, nostalgia, spomienky, čo som zažil za 17 rokov, si nechám možno na slávnostné posledné kroky na OH alebo možno až na chvíle po pretekoch podľa toho, ako sa budú vyvíjať.”
Čaká vás osobne posledná päťdesiatka v kariére a zároveň je to aj derniéra tejto chodeckej disciplíny. Je prípadný úspech o to väčším lákadlom?
“Určite je to motivácia navyše. Bude to rozlúčka, každý sa bude chcieť ešte ukázať na 50 km trati. Ja sa teším na to, že si to ešte môžeme užiť a zároveň som rád, že sme počas mojej kariéry mali túto disciplínu.”
Ste rád, že budete súťažiť v Sappore a nie v Tokiu?
“Ešte uvidíme, či to bude napokon lepšie. Aj keď pocitová teplota je v Sappore o pár stupňov lepšia. Každý stupeň, ktorý je bližšie k tridsiatke alebo pod ňou, je pre nás výhodou. Je to oveľa viac znesiteľnejšie.”
Dalo sa pripraviť na náročné podmienky, ktoré vás čakajú počas olympijskej súťaže?
“To uvidíme až na štarte. Podarilo sa nám to v Riu, v Pekingu i ďalších náročných podmienkach, kde som dokázal podať kvalitný výkon. V Dauhe to nevyšlo, ale to beriem, že to bolo o niečom inom. V Sappore sa to bude blížiť k Riu a možno ešte viac k Pekingu, kde sme to zvládli. Máme v talóne aj rôzne chladiace veci, ktoré sme pred piatimi rokmi ešte nepoužívali, takže aj z toho pohľadu sme lepšie pripravení.”
Aký výkon bude možné dosiahnuť v sapporský podmienkach?
“To sa dá veľmi ťažko odhadnúť. Dôležitý faktor bude predovšetkým počasie. Určite to bude blízko k výkonom, ktoré boli na šampionátoch v Osake 2007 či v Pekingu 2015. Tipoval by som to niekde medzi 3:41 – 3:45 h. Určite to nebude niečo také ako v Dauhe okolo štyroch hodín.”
Aký máte program po príchode do Tokia?
“Okrem tradičných procedúr, ktoré musí absolvovať každý člen našej výpravy, pobudneme štyri dni v atletickom kempe v Urajasu, kde by sme mali byť ešte v náročnejších podmienkach, ako nás čakajú v Sappore. V Urajasu nás čaká ešte jeden – už posledný – náročný tréning, týždeň pred štartom. Po ňom sa v sobotu presunieme do Sappora do satelitnej olympijskej dediny, čo by mal byť hotel pre všetkých chodcov a maratóncov. Tam sa už budeme chystať na tamojšie podmienky a vylaďovať formu. Tréningy už nebudú nejako náročné.”
Máte obavy z toho, čo všetko vás čaká po prílete v súvislosti s opatreniami v boji proti COVID-19?
“Pre každého je dôležité byť pripravený na to, čo ho čaká. Tým, že ideme do Tokia medzi poslednými, tak už máme informácie, na čo sa máme pripraviť. Aj tie dlhé hodiny na letisku vníma človek inak, keď vie, že ho čakajú, ako keď príde a zrazu tam musí byť šesť hodín. Musíme to rešpektovať, absolvovali to všetci a zvládneme to aj my. Samozrejme, máme informácie aj z kempu v Urajasu, zo Sappora ešte nie, keďže tam ešte nikto nie je. Verím, že máme dostatok času na adaptáciu na podmienky i systém v satelitnej olympijskej dedine. Z tohto pohľadu verím, že nás nič neprekvapí.”
Museli ste na poslednú chvíľu meniť niečo vo svojom programe na japonskej pôde?
“Pôvodný plán bol, že chceme ísť do Sappora hneď a byť tam v nejakom hoteli mimo dediny. To však nebolo možné pre protipandemické opatrenia, preto sme už pred nejakým časom riešili zmenu, že namiesto toho pôjdeme do Urajasu, odkiaľ sa potom presunieme do Sappora.”
Ste v kontakte s niektorými vašimi súpermi?
“Priamo nie, ale prostredníctvom sociálnych sietí áno. Takže viem, že veľa z nich sa už presunulo alebo sa presúva v týchto dňoch. Je to veľmi podobné s nami, tiež si nechávajú dva týždne na adaptáciu. Ďalšie veci, ako tréningy či konkrétne pocity, už individuálne nekomunikujeme.”
Vaše meno sa často skloňuje ako jedno z najväčších slovenských medailových nádejí. Pociťujete v tejto súvislosti tlak?
“Do istej miery je to tlak. Môžeme sa tváriť, že to nevnímame a nepripúšťame si to, ale tak či tak to vplýva na psychiku. Ja sa to však snažím skôr využiť. Keďže sa cítim dobre, tak to neberiem ako niečo nesplniteľné, ak všetko dobre pôjde. Samozrejme, vždy idem na päťdesiatku s pokorou a uvedomujem si, že nech sú očakávania akékoľvek, vždy to bude o tom výkone na trati a nie o tom, čo si želajú ľudia a čo chcem ja. To by ma mohlo skôr zväzovať. Na začiatku pôjdem ako vždy na seba, nebudem vnímať očakávania. To, aká energia bude prichádzať z domu, si pripustím až v závere, keď bude treba najviac bojovať.”
Pribalili ste si do batožiny nejaký talizman?
“Tradične nemám so sebou nejaké hmatateľné veci, ale určite fotky mojej rodinky je to najviac, čo mi vždy pomáha, keď sa potrebujem odreagovať. Môj talizman je komunikácia s domovom a myšlienky na najbližších.”
S čím vás pred cestou do Tokia vyprevádzali vaši najbližší?
“Aby som sa vrátil domov zdravý, šťastný a spokojný. To by bolo to najlepšie. Samozrejme, im až tak nezáleží na tom, či to bude zlatá olympijská medaila alebo horšie umiestnenie. Pre nich je podstatné, aby som mal ja v sebe vnútornú spokojnosť, že som urobil všetko pre dobrý výsledok a že aj taký bude.”
ĽUBOŠ BOGDÁNYI
Text k foto:
Matej Tóth pri odchode na OH v Tokiu.
FOTO JÁN LUKY
