Bol piatok, 23. september 1988, krátko po siedmej ráno. Vo fabrikách už mali robotníci za sebou prvú hodinu šichty, decká v celom Československu sa práve chystali do školy. Na druhom konci zemegule, v ďalekom Soule, sa v rovnakom čase odohrávala veľká športová dráma. Našťastie, so šťastným koncom pre mladého muža, ktorému kedysi jeden z jeho učiteľov necitlivo šplechol do tváre: „Jožo, ty raz veľmi zle skončíš!“
Strojovým tempom vošiel do cieľovej rovinky. Na tvári veľavravná grimasa. Dvadsať kilometrov v pekelnom tempe urobilo svoje. Obzrel sa doľava, skontroloval si situáciu. Z troj či štvormetrového náskoku pred vstupom na štadión už bol vari 15-metrový.
„Jožko Pribilinec v čase pod 1:20 h, ale aj keď to bude nad túto métu, bude to nový fantastický olympijský rekord,“ burácal komentátor Československej televízie. „Čo je však podstatné – zlatá olympijská medaila pre Československo!“
V polovici rovinky sa znova obzrel doľava. Pre istotu. Čo ak muž s čelenkou, jediný, ktorý s ním vydržal šliapať v šialenom tempe až do konca, zrýchlil? Nie, Weigelov odstup ostáva rovnaký.
„Jožko Pribilinec sa už môže radovať. Zlatá olympijská medaila pre Československo!“ – zdupľoval vzápätí komentátor.
Ešte jeden pohľad dozadu. Do vzduchu vyletela Pribilincova pravačka. Gesto víťazstva. Jozef niečo vykríkol. Vraj prvý a posledný raz počas pretekov v kariére.
„Jožko Pribilinec už sa môže radovať. Je víťaz, je veľký víťaz mužskej dvadsiatky!“ – nadchýnal sa komentátor.
Posledné metre, obe Pribilincove ruky vytvorili na cieľovej šachovnici symbolické véčko. Konečne! Dokázal, o čom dlhé roky sníval. Je olympijský víťaz! Dlaňami si zakryl tvár, vzápätí si ľahol horeznačky na tartan, zavrel oči a vychutnával si slastný pocit. Po chvíľke sa nad neho sklonil strieborný Nemec Ronald Weigel a – pobozkal ho na líce. Veľké gesto!
Vzápätí zbadal, že naňho ktosi z tribúny kričí. Bol to tréner Juraj Benčík, muž, ktorému vďačí za veľa. Vybral sa k nemu, cez plot sa objali. „Odpúšťam ti,“ vyhŕklo spontánne z Benčíka. „Aj ja tebe!“ – zašepkal mu do ucha Pribilinec.
Áno, cesta k soulskému zlatu v chôdzi na 20 km nebola prechádzka ružovým sadom. Neraz sa iskrilo a – poriadne. No v záujme veci. Obaja si totiž veľmi dobre uvedomovali, že ich spája spoločný cieľ. Chcú vystúpiť na športový Olymp. Dvadsiateho tretieho septembra 1988 sa im to v Soule podarilo.
„Približne pol kilometra pred štadiónom, keď kráčal plece pri pleci s Weigelom, som Jožovi vari z dvoch metrov zakričal do ucha: Teraz alebo nikdy! Neviem, či ma počul, no ja som potom utekal na štadión, aby som stihol záver pretekov,“ spomínal Juraj Benčík na zlatý soulský piatok.
Na tribúnu vletel ako blesk. Nedbal na nič a na nikoho. Jedného usporiadateľa, ktorý kontroloval vstup, odsotil pravou, druhého ľavou rukou. Akoby cítil, že prichádza okamih, ktorý nesmie prepásť.
„Letel som potom hore na tribúnu, odkiaľ som si pozrel azda posledných 80 metrov dvadsiatky. Keď som zbadal, že Jožo kráča na čele s vari 15-metrovým náskokom, vyleteli mi od radosti a nadšenia ruky nahor. Zrazu som však zacítil, ako mi niekto chytil jednu ruku a vytočil ju, potom aj druhú. To boli tí usporiadatelia, ktorým som ubzikol. Celý rozradostený som im však svojou chabou angličtinou rýchlo vysvetlil, že som víťazov tréner a – pustili ma. Okamžite som docupkal dolu k zábradliu, prišiel za mnou Jožo, objali sme sa a obaja dojatí, so slzami v očiach, sme si vzájomne odpustili všetky konflikty a hádky.“
Soulská dvadsiatka sa išla mimoriadne svižne od samého začiatku. Hlavná skupina a v nej všetci favoriti – halový majster sveta 1987 na 5000 m Ščennikov, jeho krajan z bývalého Sovietskeho zväzu Peršin, majster sveta 1983 na 50 km Weigel z NDR, európsky šampión 1982 na dvadsiatke Španiel Marín, olympijský víťaz 1980 na dvadsiatke a majster sveta 1987 Damilano z Talianska, no nechýbali ani traja československí chodci Pribilinec, Blažek a Mrázek.
Medzičas v polovici trate 40:40 min signalizoval, že olympijský rekord Mexičana Ernesta Canta 1:23:13 určite neprežije. Tempo sa stupňovalo, na 15. kilometri šliapali vpredu ešte jedenásti a medzi nimi Pribilinec so štvorlístkom pre šťastie zašitým pod štátnym znakom na drese, takisto aj Roman Mrázek. O dva kilometre neskôr šiel na čelo Pribilinec, pekelné tempo sa ešte zrýchlilo: kilometer za 3:38 min! Vydržali ho len dvaja: kremnický rodák a Ronald Weigel.
Necelý kilometer pred cieľom Nemec nastúpil. „Vtedy som sa na chvíľočku uspokojil so striebrom,“ spomínal Jozef Pribilinec na dôležitý okamih soulskej dvadsiatky. „Vzápätí som si uvedomil, že to nesmiem vzdať a dotiahol som sa na Weigela.“ Na olympijský štadión, kde bol cieľ pretekov na 20 km, vošiel so štvormetrovým náskokom. Udržal ho až do cieľa, ba dokonca ho zvýšil. Do histórie sa zapísal ako prvý atletický olympijský šampión zo Slovenska.
Jozef Pribilinec: „Približne 50 metrov pred cieľom som už tušil, že tentoraz vyhrám. Skôr ani náhodou! Mal som dosť skúseností, dobre som poznal nástrahy chodeckých pretekov. Mohlo sa stať čokoľvek – mohli ma diskvalifikovať, mohol som dostať kŕč do nohy. Hoci som cestoval na olympiádu výborne pripravený, až do poslednej chvíle som bol v strehu. Zvyčajne som sa na pretekoch neobzeral, ale teraz som si každých 10 metrov kontroloval situáciu. Ledva som videl, pred sebou som mal len čierňavu, no nepopustil som. Neviem, kde som ešte našiel v posledných metroch sily, možno som ich vytiahol z poslednej životnej rezervy. Päťdesiat metrov pred cieľom som si uvedomil, že aj keby sa stalo čokoľvek, neexistuje sila, ktorá by ma obrala o víťazstvo. Do cieľa by som sa na prvom mieste aj doplazil…“
Soulská olympijská dvadsiatka boli zvláštne preteky. Málokto si trúfol natipovať, kto príde prvý do cieľa. Ani expert ako je Juraj Benčík nenašiel odvahu: „Z priebehu pretekov sa nedalo vôbec vydedukovať, kto je na tom lepšie. Ani v závere, keď ostali vpredu už iba Jožo a Weigel. Keď som odbehol z trate a utekal som na štadión, nedokázal som odhadnúť, kto získal zlato. Iba som veril a dúfal, že to bude konečne Jožo.“
Pribilinec vyhral v olympijskom rekorde 1:19:57 h, o 3:16 min lepšom ako Cantov čas z Los Angeles 1984. Tri sekundy za ním dokráčal Weigel, Damilano zaostal o 17 sekúnd a získal svoju tretiu medailu pod piatimi kruhmi (1 – 0 – 2). Do cieľa prišlo 49 z 53 chodcov na štarte, medzi nimi na výbornej piatej priečke Roman Mrázek a ani 15. miesto Pavla Blažeka nebolo na zahodenie. Ale sláva patrila Jozefovi Pribilincovi.
Rodák z Kremnice, ktorý vyrastal v neďalekej dedinke Kopernica, šiel za svojím vysnívaným cieľom odmlada ako buldog. V sedemnástich vyhral hneď svoje prvé chodecké preteky: 13. mája 1977 zašliapal 10 km na škvare v Žiline vo futbalových kopačkách za 55:02 min. Potom triumfoval aj na pretekoch v Sokolove a v auguste 1977 vyhral chôdzu aj na československej učňovskej olympiáde v Ostrave – za 48:11 min.
Víťazstvá mu zachutili. Od jeho prvých pretekov ubehli len dva roky a v Bydgoszczi sa stal juniorským majstrom Európy na 10 000 m. Na seniorských vrcholoch v rokoch 1982 až 1987 skončil vždy prvý alebo druhý. Chýbalo len svetové zlato. Ušlo mu trikrát – na MS 1983 v Helsinkách o 10 sekúnd, na MS 1987 v Ríme o 22 a na halových MS 1987 v Indianapolise dokonca iba o stotinku! Napokon ho dolapil až na olympiáde v Soule 1988.
Juraj Benčík tvrdí, že nebyť bojkotu olympijských hier v Los Angeles 1984 zo strany vtedajších krajín socialistického bloku, mohol mať Pribilinec zlato spod piatich kruhov už o štyri roky skôr.
„Veľmi ma mrzí, že mi pre nezmyselný bojkot ušla olympiáda v osemdesiatom štvrtom. Práve vtedy som bol výkonnostne na vrchole. V Los Angeles som chcel zaútočiť na zlato na 20 aj 50 km,“ hovorieval neraz Pribilinec.
Na vrchol ho dotiahol kouč Juraj Benčík, ktorý v banskobystrickej Dukle vytvoril v 80. rokoch skvelú chodeckú partiu. Jej líder bol, samozrejme, Pribilinec. Vzťahy dvoch maximalistov však neboli vždy idylické. Neraz sa pohádali – do krvi. Pred MS 1987 v Ríme dokonca až tak, že sa ich cesty rozišli. Pochytili sa pre hlúposť: na sústredení vo francúzskom Font Romeu tréner Benčík tvrdil, že onedlho už aj chodci budú dostávať za víťazstvá autá podobne ako maratónci. Pribilinec ho vysmial a vyhlásil, že pod jeho vedením už nemieni trénovať. No celkom to neplatilo, lebo v československej reprezentácii ostal jeho šéfom naďalej Benčík…
„Keby ste vedeli, koľkokrát som Ďura v duchu preklial… Ráno otvoríte oči, a koho vidíte – Benčíka. Večer si idete ľahnúť a – znova Benčík. Lenže všetci sme veľmi dobre vedeli, že nás vedie k jednému cieľu – kvalitne odrobenej práci korunovanej úspechmi. Ďuro je dobrý psychológ, vedel, čo na mňa platí. Keď ma vytočil – a to vedel neskutočne dobre – bolo vo mne vtedy vždy toľko adrenalínu, že aj v najväčšej kríze som bol schopný zlepšiť svetový rekord,“ opisoval Pribilinec svoj vzťah s trénerom Benčíkom. „Ďuro je špičkový tréner svetovej úrovne. O tom niet pochýb, o tom je zbytočné polemizovať. Vďaka nemu som sa dostal na takúto úroveň aj ja ako chodec. Napriek konfliktným situáciám v minulosti sme doteraz ostali dobrí priatelia. Po Soule sme za spormi urobili hrubú čiaru. No napriek tomu si stále myslím si, že platí: bez konfliktu niet pokroku! Aj vďaka tomu sme boli úspešní.“
Jozef Pribilinec si 30. výročie svojho olympijského víťazstva v Soule pripomenul v kruhu priateľov minulý víkend na Králikoch. Spomínalo sa, pri ohníku sa spievalo, debatovalo, varil sa aj jelení guláš. Chodecká partia sa výborne zabavila i pri dokumentárnom filme „Benčíkovci“, ktorý vykresľoval cestu členov tréningovej skupiny Juraja Benčíka do absolútnej svetovej chodeckej špičky . Keď sa objavili momentky zo záverečných metrov Pribilincovej soulskej dvadsiatky, predošlé salvy smiechu a vtipné komentáre vystriedalo hrobové ticho. A keď Jozef preťal cieľ, zaznel obrovský spontánny potlesk podfarbený emotívnou oficiálnou pesničkou OH 1988 v Soule s názvom „Hand in Hand“ od skupiny Koreana .
„Už dávno sa mi nestalo, že by som si premietal v hlave soulskú olympiádu. Táto životná etapa je dávno za mnou. Bola slávna a úspešná, ale o slávu mi nejde. Život ide ďalej, nerád sa nostalgicky vraciam k niečomu. Keď som však na záberoch videl plný kotol na soulskom štadióne, tú atmosféru, znova mi naskočili zimomriavky. Spomienky opäť ožili. Darmo, olympijské zlato je najvyššia méta, ktorú môže športovec dosiahnuť. Olympiáda je vrchol vrcholov,“ zdôraznil chodecký šampión.
„Jožo bol talent, aký sa narodí možno raz za storočie,“ povedal o Pribilincovi jeho kolega z banskobystrickej Dukly Roman Mrázek. „Zdobila ho nesmierna túžba po víťazstve, nerád prehrával,“ pridal ďalšiu charakteristiku Juraj Benčík. Aj preto sa stal pred 30 rokmi v Soule olympijským víťazom. Prvým slovenským atletickým.
GABRIEL BOGDÁNYI (písané pre denník Šport)
KTO JE JOZEF PRIBILINEC
Narodil sa 6. júla 1960 v Kremnici, pochádza z dedinky Kopernica v okrese Žiar nad Hronom.
Pôvodne sa venoval behu na lyžiach, ale potom bez prípravy a v kopačkách vyhral chôdzu na slovenských rezortných hrách v Žiline i na celoštátnej čs. učňovskej olympiáde vo Vítkoviciach.
Po jedenapolročnom tréningu sa v Bydgoszczi stal juniorským majstrom Európy 1979 na 10 000 m.
Seniorskú premiéru na 20 km na OH 1980 v Moskve však pretrpel, s úpalom došiel do cieľa až dvadsiaty (1:42:52,4).
Je jediný slovenský atletický olympijský šampión v 20. storočí, no najskôr zažil striebornú éru: dopochodoval druhý na 20 km na ME 1982 v Aténach, MS Helsinkách 1983 i Ríme 1987, takisto na halových MS 1987 v Indianapolise na 5000 m.
V roku 1983 na Svetovom pohári v Bergene vyhral preteky na 20 km vo svetovom rekorde 1:19:30 h.
Zlato získal na stuttgartských ME 1986 na 20 km, na halových ME v Liévine 1987 i Budapešti 1988 na 5000 m.
Dvakrát ho vyhlásili za najlepšieho športovca bývalého Československa (1986, 1988), získal Zlaté kruhy SOV (2000), v roku 2013 ho uviedli do Siene slávy slovenskej atletiky, v roku 2017 ho ako ôsmeho oficiálne zaradili medzi slovenské športové legendy.
Pribilincove osobné rekordy – 3000 m (hala): 11:01,5 (1986 Hlohovec), 5000 m (hala): 18:27,80 (1987 Indianapolis), 10 000 m (dráha/vonku): 38:02,60 (1985 B. Bystrica), 20 km (vonku): 1:19:30 (1983 Bergen).
Texty k foto:
Pribilincova obrovská radosť tesne za soulskej dvadsiatky.
FOTO ŠTARTFOTO/JÁN SÚKUP
Totálne vyčerpaný ležiac v cieli „schytal“ bozk od strieborného Nemca Ronalda Weigela.
FOTO ŠTARTFOTO/JÁN SÚKUP
Jozef Pribilinec a Juraj Benčík. Zverenec a tréner.
FOTO ŠTARTFOTO/JÁN SÚKUP
Jozef Pribilinec v súčasnosti.
FOTO ŠTARTFOTO/JÁN SÚKUP
