Nedávno sa jej splnil jeden sen – po štyroch rokoch ukončila bakalárske štúdium medzinárodných vzťahov a politických vied na Floridskej štátnej univerzite v americkom Tallahassee. Teraz sníva ďalší – túži sa kvalifikovať na budúcoročné olympijské hry v Tokiu. Kladivárka Veronika Kaňuchová dúfa, že s pomocou kouča Libora Charfreitaga budú dôstojná nástupkyňa dvojnásobnej vicemajsterky Európy (2012, 2014) a bronzovej medailistky z MS 2009 Martiny Hrašnovej.
Prečo ste sa rozhodli vrátiť sa po skončení štúdia na Slovensko? Nelákalo vás ostať radšej v USA?
„Lákalo i nelákalo… Spočiatku som mala iné plány ako návrat domov, ale situácia sa vyvinula tak, že som ich musela zmeniť. Napokon, Slovensko je môj domov, preto rozhodnutie o návrate späť nebolo ťažké. Mám tu rodinu, ktorá moje aktivity podporuje, i milujúcich rodičov , bez ktorých by som mnohé veci len ťažko zvládla. Snažia sa mi poskytnúť všetko, čo potrebujem k tomu, aby som si splnila svoj olympijský sen. Chcem, aby boli na mňa hrdí.“
Čo bol kľúčový faktor, že ste sa po štyroch rokoch na univerzite v USA rozhodli pre návrat?
„Po skončení štúdia som nemala veľmi na výber. Čas sa rýchlo krátil, študentské víza mi platili len do konca roka. Preto som musela rýchlo konať. Ak by som ostala v Spojených štátoch a pracovala by som na celý alebo skrátený úväzok, uberalo by mi to energiu a nemohla by som sa stopercentne sústrediť na tréning. Olympiáda je tu čo nevidieť, nemôžem si dovoliť strácať čas. Preto som sa vrátila domov s tým, že sa budem naplno venovať len hodu kladivom.“
Na Slovensku to však kladivári nemajú ľahké, v USA by ste zrejme mali lepšie podmienky na prípravu… Alebo ani nie?
„Spojené štáty sú veľká krajina, ktorá vám naozaj ponúkne výborné možnosti na tréning, ale čo z toho, ak nemáte trénera? Ani na Slovensku to, žiaľ, nemáme ľahké, veď naši najlepší kladivári si museli postaviť vlastný sektor, aby mali kde hádzať… V mojom prípade je to to isté: staviam si v dedinke Rokytov, odkiaľ pochádzam, tiež vlastný kladivársky sektor.“
Po návrate zo zámoria ste vraj začali trénovať pod dohľadom kouča Libora Charfreitaga spoločne s piatym kladivárom z olympiády v Riu 2016 Marcelom Lomnickým? Prečo ste si vybrali práve túto možnosť?
„Už dlhé roky spolupracujem s koučom Jojom Páričkom, ktorému vďačím za veľa. Pod jeho vedením som dosiahla v minulosti dobré výsledky a dostala som sa aj na vrcholné podujatia. Počas môjho štúdia v USA sme ostali v kontakte, neustále sme spolu komunikovali – o tréningoch i o tom, čo podnikneme, keďže sa blíži olympiáda a ja by som na nej chcela štartovať. Krátko pred návratom na Slovensko mi napísal, že Libor získal trénerský angažmán v Dukle. Zhodli sme sa, že spolupráca s ním by mi mohla prospieť. Neváhala som, kontaktovala som ho s otázkou, či by som sa mohla pripravovať pod jeho vedením s ambíciou dostať sa na olympiádu. Libor má za sebou skvelú kariéru a nesmierne veľa skúseností, preto verím, že mi pomôže upraviť niektoré technické veci a aj vďaka jeho pomoci sa mi splní olympijský sen. Keďže Marcel Liborovi dôveruje, nemám dôvod pochybovať o jeho trénerských schopnostiach. Myslím si, že som nemohla urobiť lepšie rozhodnutie.“
Bola v hre aj možnosť pripravovať sa s Martinou Hrašnovou pod vedením Rudolfa Lukáča? Ak áno, na čom táto možnosť stroskotala?
„So všetkou úctou a rešpektom, kouč Lukáč nie je kladivársky tréner – špecialista. Maťka je však skúsená kladivárka, ja ešte nie. Tréner Lukáč jej určite pomôže v tom, čo potrebuje, ale ja, vzhľadom na menej skúseností, potrebujem niečo iné. Samozrejme, premýšľala som, že oslovím Maťku a som si istá, že by mi pomohla tak ako veľakrát v minulosti. Ona sa však potrebuje v príprave na olympiádu koncentrovať predovšetkým na seba. Preto som oslovila Libora Charfreitaga.“
Kde vlastne po návrate z USA žijete a trénujete? Marcel Lomnický totiž hádže vo svojom sektore v Pohraniciach pri Nitre a chodí občas na tréningy do Trnavy, kde žije Libor Charfreitag. Vy ste však z Rokytova v bardejovskom regióne, pričom reprezentujete Duklu Banská Bystrica…
„Ako som už spomenula, doma v Rokytove si vďaka pomoci starostu obce Ľubomíra Pangráca-Pietra budujem vlastný vrhačský sektor. Momentálne nepracujem, všetku svoju energiu dávam do prípravy s cieľom kvalifikovať sa na tokijskú olympiádu. Na tréningy do Pohraníc za Marcelom Lomnickým chodím každý druhý týždeň a sem-tam si spolu odskočíme aj za Liborom do Trnavy. Takto by to malo ostať do konca letnej sezóny, a ako si to nastavíme po nej, to ešte uvidíme.“
V apríli ste oslávili 27. narodeniny, takže najlepšie kladivárske roky máte ešte len pred sebou. Na čo si v kariére trúfate?
„Snom sa medze nekladú… (smiech). Stále mám veľké sny a ciele, nechajte sa prekvapiť. Throwers don’t have finish lines…“ (V preklade: Vrhači cieľové čiary nemajú!, voľnejšie: Možnosti vrhačov sú nekonečné!)
Olympiáda je sen každého športovca a ako ste spomenuli aj váš. Limit na Tokio je však 72,50 m a váš osobný rekord “len” 69,48, a aj to spred 4 rokov. Nevisí olympijská miestenka pre vás privysoko?
„Určite nie! Ak by som vedela, že limit je čosi, na čo nemám, určite by som nevenovala toľko úsilia a energie tréningu. Počas štyroch rokov v USA sa toho v mojom živote udialo viac než dosť. V roku 2017 mi príprava nevyšla podľa predstáv, pravdepodobne som bola pretrénovaná. Vzápätí prišlo vážnejšie zranenie, s ktorým som sa borila takmer dva roky. V roku 2018 som dokonca na pol roka prerušila štúdium a prišla som na Slovensko dať sa zdravotne do poriadku. Fyzioterapeuti Dukly Denis Freudenfeld a Marek Vrba majú veľkú zásluhu na tom, že sa to podarilo. Patrí im za to moja veľká vďaka. Až vlani na začiatku roka som začala trénovať ako predtým. Hoci nie celkom stopercentne, ale už bez bolesti. Aj keď som na tom stále nebola dobre fyzicky ani psychicky – musela som si prejsť kadečím – vlani som sa dostala na prestížny univerzitný šampionát NCAA a hodila som 67,37 m. Teraz som však už stopercentne v poriadku a moja priorita je splniť olympijský limit.“
Na Svetovej univerziáde 2017 na Taiwane ste boli 10., v tom istom roku ste na šampionáte NCAA skončili piata, štartovali ste na ME 2016 v Amsterdame. Čo považujete za svoj doterajší najväčší športový úspech?
„Účasť na každom významnom podujatí považujem za úspech, hoci na veľkom šampionáte som si zatiaľ nikdy nesplnila finálový sen. Na Floridskej štátnej univerzite som pokorila viaceré rekordy – školské i štadiónové – a do atletickej histórie školy som sa zapísala tým, že som v roku 2017 ako prvá kladivárka z FSU štartovala na celoamerickom šampionáte NCAA. Vlani som na NCAA skončila ´iba´ na 9. Mieste, no v konkurencii, aká sa na univerzitnom šampionáte v ženskom kladve ešte nikdy nezišla. Hodila som 67,37 a skončila som až deviata. Mnohí len krútili hlavou, lebo v nedávnej minulosti takýto výkon stačil ak už nie na prvenstvo, tak určite aspoň na medailu.“
Bude sa o pár rokov hovoriť o Veronike Kaňuchovej ako o dôstojnej nástupkyni Martiny Hrašnovej?
“Maťka nasadila latku veľmi vysoko… Budem mať čo robiť, aby som na jej výsledky dôstojne nadviazala. Určite sa však budem snažiť reprezentovať Slovensko tak dobre ako ona! (úsmev) Urobím pre to všetko.“
GABRIEL BOGDÁNYI
VIZITKA VERONIKY KAŇUCHOVEJ
DÁTUM NARODENIA: 19. 4. 1993
MIESTO NARODENIA: Bardejov
KLUB: ŠK Dukla o. z. Banská Bystrica
TRÉNER: Libor Charfreitag
PRVÝ TRÉNER: Zoran Kollárovič
ĎALŠÍ DOTERAJŠÍ TRÉNERI: Branisav Daniš, Jozef Párička, Brandon Joyner, Dorian Scott
ZAČIATOK KARIÉRY: 2003
OSOBNÝ REKORD V HODE KLADIVOM: 69,48 (22. 4. 2016 v Gainesville)
ÚSPECHY: univerzitný šampionát USA (NCAA) 2017 v Eugene – 5., univerzitný šampionát USA (NCAA) 2019 v Austine – 9., univerzitný šampionát USA konferencie ACC 2017 v Atlante – 1., ME 2016 v Amsterdame – 27. v kvalifikácii, ME 2015 do 23 rokov v Talline – 17. v kvalifikácii, MSJ 2012 v Barcelone – 24. v kvalifikácii
Texty k foto:
Veronika Kaňuchová v drese Floridskej štátnej univerzity (FSU) na šampionáte konferencie ACC, s trofejou za triumf na tomto šampionáte a po úspešných bakalárskych štátniciach na FSU v Tallahassee.
FOTO ARCHÍV (vk)
