Už takmer desaťročie patrí k popredným svetovým kladivárom. Hoci posledné dva vrcholné šampionáty mu nevyšli, ako si predstavoval, stále verí, že nepovedal posledné slovo. Na marcovom Európskom pohári vo vrhoch v Šamoríne by chcel vyhrať, na olympiáde v Tokiu 2020 si trúfa obhájiť piatu priečku z Ria 2016. Marcel Lomnický v rozhovore pre www.atletika.sk prezradil, aké ponaučenie si vzal z dvojročnej spoločnej prípravy s trojnásobným kladivárskym svetovým šampiónom Pawlom Fajdekom, ako sa bude pripravovať na tohtoročný netradičný októbrový svetový šampionát v katarskej Dauhe, a čo vníma ako veľkú krivdu.
Dlhodobo sa držíte vo svetovej desiatke kladivárov, aj vlani ste sa dostali do TOP 10 v prestížnych rebríčkoch magazínov Track and Field News a Athletics Weekly. Veľký výsledok však nie a nie prísť. Nie ste z toho frustrovaný?
„Nie, ja vnímam situáciu tak, že veľký výsledok som dosiahol na olympiáde v Riu, kde som skončil piaty. Keďže som sa chcel potom posunúť ešte vyššie, na jeseň 2016 som sa dohodol na spolupráci s majstrom sveta Pawlom Fajdekom a jeho trénerkou Jolantou Kumorovou. Dôvod? Už som neveril, že dokážem sám výkonnostne ešte napredovať. Táto zmena bola dobrovoľný risk. Uvedomoval som si, že ďalší rok či dva mi nemusia vyjsť a – to sa aj stalo. Trápil som sa.“
V posledných dvoch rokoch ste v sezóne pred vrcholom hádzali veľmi dobre, no 13. miesto na MS 2017 Londýne a aj 11. na ME 2018 v Berlíne boli ďaleko od vašich očakávaní. V čom je problém?
„Je ich viac, no najväčší bol asi v tom, že trénerka Kumorová sa snažila našiť na mňa všetko vrátane techniky z Fajdekovej prípravy. Nebránil som sa tomu, no čas ukázal, že to nie je možné. Sme totiž rozdielni: on je takmer o hlavu vyšší a o 30 kíl ťažší. Naňho platí niečo iné ako na mňa, nikdy sa nedopracujem k rovnakej technike ako má Pawel. Napríklad preto, lebo má dlhšie ruky: môže viesť kladivo po strmšej dráhe, a ak by som chcel hádzať pod takým istým uhlom, klepol by som ho o zem.“
Čo to teda znamená pre vašu ďalšiu spoluprácu? Vykonzultovali ste si s trénerkou Kumorovou, kadiaľ sa uberať?
„Zistenie, že Pawla nemôžem kopírovať, prišlo už po predminulej sezóne. Keď som sa pridal do jeho tréningovej skupiny, spočiatku som sa cítil ako žiačik, ktorý nevie poriadne hádzať kladivom. Všetko bolo pre mňa nové a automaticky som to preberal. V príprave na rok 2018 to bolo už inak. S trénerkou sme sa zhodli, že moja predošlá technika nebola ideálna, ale prišli sme aj na to, že slepo kopírovať Pawla tiež nie je cesta. Už v príprave na ME v Berlíne som si zvolil akýsi kompromis a tesne pred šampionátom som našiel taký model techniky, ktorý mi vyhovoval. Znamenalo to prelom a stále v tom pokračujem.“
Prvý rok spolupráce so svetovou jednotkou Pawlom Fajdekom pre vás znamenal radikálnu zmenu, čím možno ospravedlniť, že vám sezóna nevyšla. V druhom roku spolupráce si však už mnohí mysleli, že spoločná príprava prinesie vytúžený výsledok. Nepriniesla… Veríte, že tretí rok bude konečne prelomový?
„Nebudem nič tajiť, tiež som si myslel, že hodím ďaleko. Od spolupráce s Pawlom som očakával a ešte stále očakávam veľa. Verím, že všetko zúročím na olympiáde v Tokiu 2020. Nehádžem katastrofálne, výkony na úrovni 76 – 77 metrov sú v súčasnosti veľmi kvalitné, postačujú na miesto v absolútnej svetovej špičke. Áno, je pravda, že som si nezlepšil osobný rekord 79,16, ale ktovie, možno je to už hranica, za ktorú sa nikdy nedostanem. To, čo v príprave fungovalo kedysi, už nefunguje. Vyčerpal všetky cviky, ktoré sú k dispozícii, už som na sebe odskúšal všetko možné. Stimulovať organizmus niečím novým je čoraz ťažšie.“
Kedy ste sa pustili do prípravy na rok 2019?
„Začal som doma na začiatku októbra, teda asi o mesiac skôr ako zvyčajne. V predošlých dvoch rokoch to bolo až v polovici novembra, no prispôsoboval som sa Pawlovmu zaužívanému modelu. Zistil som však, že mne nevyhovuje. Dvoj, ba takmer až trojmesačná pauza bola pre mňa pridlhá, oveľa ťažšie som sa dostával späť do tréningového procesu.“
Absolvovali ste už nejaké zahraničné sústredenia?
„Od polovici októbra som trénoval v Miami na Floride na rovnakom mieste ako vlani na jar s Pawlom. Lenže tentoraz som tam bol sám, keďže môj poľský tréningový kolega momentálne pauzuje, lebo ešte v septembri si pri nejakej futbalovej exhibícii vážne zranil lýtkový sval. V decembri sme boli spolu v Portugalsku, no on sa len snažil rozhýbať sa pod dohľadom fyzioterapeuta.“
Kde a kedy sa teda stretnete s Pawlom Fajdekom na spoločnom sústredení?
„Uvažujeme takisto ako vlani o jarnom tréningovom kempe v USA, no všetko závisí od jeho zdravotného stavu. Na sústredenie do Portugalska, kam odlietam v sobotu, cestujem sám, Pawel ho odriekol. Idem len preto, lebo som to mal zaplatené a je tam oveľa lepšie počasie. Beriem so sebou manželku a sedemmesačného synčeka.“
Urobili ste nejaké zásadné zmeny v príprave na rok 2019?
„Najzásadnejšia je, že si pôjdem prioritne vlastnou cestou. Pokračujem v tom, čo som robil pred olympijskými hrami v Riu 2016, no s tým, že som obohatený o znalosti, ktoré som získal vďaka príprave s najlepším svetovým kladivárom súčasnosti. Strašne veľa som sa za dva roky od Pawla a jeho trénerky naučil.“
Rok 2019 bude pre vás dvojvrcholový – v marci sa predstavíte v Európskom pohári vo vrhoch v Šamoríne a v októbri na MS v Dauhe. Na čo si trúfate?
„Na Európsky pohár v domácom prostredí sa nesmierne teším. Vlani som v portugalskej Leirii skončil druhý za Fajdekom, teraz by som chcel zabojovať o prvenstvo. Chcel by som doma hodiť ďaleko, chcel by som doma získať znova medailu, chcel by som doma vyhrať!“
Nuž, naozaj odvážne plány…
„Áno, uvedomujem si to, ale v Šamoríne nebudú hádzať dvaja najlepší Európania. Okrem Pawla bude chýbať aj európsky šampión Nowicki, ktorého manželka by mala práve v období Európskeho pohára priviesť na svet druhé dieťatko, takže Wojciech bude doma s ňou. Napriek tomu však bude konkurencia určite kvalitná. Myslím si, že s výnimkou Poliakov príde celá špička, ktorá si takto bude chcieť spestriť inak nudnú zimnú prípravu na hlavnú sezónu.“
A čo vaše ambície na majstrovstvách sveta v Dauhe?
„Chcel by som sa znova dostať do finále a zabojovať o čo najlepší výsledok. Už nebudem opakovať, čo som vravieval doposiaľ: že chcem prekonať 80 metrov a zabojovať o medailu. To rozhodne nie. Cieľ je hodiť v Dauhe 78 metrov a viac, kvalifikovať sa do finále a v ňom skončiť v prvej osmičke. Ak to pôjde, tak aj zlepšiť si svoje najlepšie umiestenie na MS, čo sú ôsme priečky z rokov 2013 a 2015.“
Ako ovplyvnil nezvyčajne neskorý októbrový termín MS v Dauhe plán vašej prípravy?
„Samozrejme, že som intenzívne premýšľal, ako všetko nastaviť tak, aby som bol v špičkovej forme ešte aj v októbri. Na papieri to vyzerá dobre, no uvidíme, ako bude reagovať môj organizmus. S ničím takým som doteraz nemal skúsenosti. Ostať vo forme od marca do októbra je nemožné, preto som si naplánoval až tri výkonnostné vrcholy na rozdiel od dvoch v predošlých sezónach.“
V Dauhe sa budete rozcvičovať na tréningovom štadióne v takmer 40-stupňovej horúčave, no na hlavnom budete hádzať v klimatizovanom prostredí. Aký to môže mať vplyv na výkon?
„Pre mňa to nie je žiadna zmena, lebo pred súťažou sa nikdy nerozcvičujem vonku. Na tréningovej ploche tesne pred pretekmi nehádžem, prvý skúšobný hod absolvujem vždy až priamo na hlavnom štadióne. Rozcvičujem sa zakaždým v call roome – zvolávateľni. Tým som chcel povedať, že sa v Dauhe vyhnem vysokým teplotám a veľkým teplotným rozdielom. Tí, ktorí sa predsa len odhodlajú na hody v rozcvičke na rozhorúčenom tréningovom štadióne, môžu na to doplatiť. Bude to naozaj náročné.“
Keďže v predošlých dvoch rokoch ste sa na MS a ME nedostali do prvej desiatky, vypadli ste z Top tímu elitných slovenských športovcov financovaných zo zdrojov ministerstva školstva. Na druhej strane, v prestížnom kladivárskom seriáli IAAF ste predvlani skončili siedmy a vlani piaty. Hoci IAAF Hammer Throw Challenge má všetky atribúty Svetového pohára v iných športoch (akurát sa tak nevolá), ministerstvo ho neakceptuje ako podujatie, za ktoré by mal úspešný športovec dostať prostriedky na prípravu. Prezident SAZ Peter Korčok aj šéftréner Martin Pupiš už vo vašom prípade intervenovali na rôznych miestach, oslovili aj štátneho tajomníka pre šport Jozefa Gönciho. Veríte, že sa napokon dostanete k nejakej formy podpory?
„Mrzí ma to a som smutný, do akej situácie som sa dostal. Ak by to s dotáciou nevyšlo, určite to moju prípravu ovplyvní. Áno, neskončil som v prvej desiatke na MS ani ME, takže v tomto mi naozaj nik nekrivdí a rešpektujem reálny stav. Lenže v kladivárskom seriáli IAAF, čo je dlhodobá celoročná súťaž, kde súperia najlepší na svete, som bol v konečnom hodnotení siedmy a piaty. Formát tohto podujatia je taký istý ako má Svetový pohár v lyžovaní, vodnom slalome či iných športoch. Preto nechápem, prečo sa mne umiestenie nepočíta, no iným áno. Toto vnímam ako krivdu. Navyše, nie som krasokorčuliar ani gymnasta, len teraz sa dostávam sa do najlepších kladivárskych rokov, stále mám šancu na špičkový výsledok na olympiáde v Tokiu…“
Rok 2018 vám priniesol jednu zásadnú zmenu v súkromí: 21. júna ste sa stali oteckom malého Marcelka. Zmenil sa jeho príchodom na svet váš tréningový a denný režim?
„Z narodenia synčeka som mal obrovskú radosť, ale prinieslo to aj veľa starostí. Pri malých deťoch sú prvé tri – štyri mesiace najzložitejšie. Preto ani moja príprava na augustové ME v Berlíne nebola zďaleka ideálna. Na to sa však nemienim vyhovárať, taký je život. Pred ME som k Marcelkovi nevstával, to ostalo na manželke, ja som sa potreboval poriadne vyspať. Cez deň som sa však snažil pomáhať čo najviac. Hneď po návrate z Berlína som však dlh splatil a k malému som vstával aj v noci.“
Už minimálne päť rokov snívate o prekonaní 80-metrovej hranice. Čo vám chýba, aby sa sen premenil v realitu?
„V porovnaní s ostatnými svetovými kladivármi som dosť silný, možno silnejší ako väčšina. Moja nevýhoda je však výška, som o hlavu i dve nižší a nemám ani 135 kíl, ale len 105. Hod kladivom je fyzika – akú odstredivú silu zvládne vaše telo, pod akým uhlom dokážete kladivo odhodiť. Ja ho mám menší, preto – ak chcem hodiť rovnako ďaleko ako najlepší – musím byť v kruhu rýchlejší. Čo by mi ešte mohlo pomôcť k výkonnostnému posunu, to je bez debaty technika. Momentálne sa technicky cítim komfortne, našiel som, myslím si, zdravý kompromis medzi tým, čo som kedysi robil, a čo som sa naučil od Pawla Fajdeka. Uvidíme, čo to prinesie.“
O dva roky budete v Tokiu obhajovať výborné 5. miesto z olympiády v Riu de Janeiro 2016. Je to reálny cieľ?
„Na ME v Berlíne som si tiež veril na 5. miesto, no v deň D som neukázal, na čo som mal. V Riu som vo finále predviedol úplne všetko, čo bolo v danej chvíli v mojich schopnostiach. Sotva by som hodil o meter viac… Samozrejme, že by som chcel byť znova piaty, ba chcel by som aj medailu, čo je môj dávny sen. Na piatu priečku som mal v posledných rokoch vždy, jediná výnimka boli MS 2017 v Londýne.“
GABRIEL BOGDÁNYI
KTO JE MARCEL LOMNICKÝ
DISCIPLÍNA: kladivo
DÁTUM A MIESTO NARODENIA: 6. 7. 1987 v Nitre
KLUB: ŠK Dukla o. z. Banská Bystrica
VRCHOLOVÉ STREDISKO: VŠC Dukla Banská Bystrica
TRÉNER: bez trénera (konzultantka Jolanta Kumorová/Poľ.)
OSOBNÝ REKORD: 79,16 (2. 8. 2014 Nové Zámky)
NAJVÄČŠIE ÚSPECHY: 2. na Svetovej univerziáde 2011 a 2013, 2. v Európskom pohári vo vrhoch 2018, 3. na MSJ 2006, 3. na ME 2007 do 23 rokov, 5. na OH 2016, 5. na ME 2016, 6. na ME 2009 do 23 rokov, 7. na ME 2014, 8. na MS 2013 a 2015, 8. na MEJ 2005
SVETOVÝ REBRÍČEK TRACK & FIELD NEWS: 2013 – 6. miesto, 2014 – 6. miesto, 2015 – 6. miesto, 2016 – 6. miesto, 2017 – 10. miesto, 2018 – 9. miesto
SVETOVÝ REBRÍČEK ATHLETICS WEEKLY: 2013 – 6. miesto, 2014 – 6. miesto, 2015 – 7. miesto, 2016 – 5. miesto, 2017 – 10. miesto, 2018 – 10. miesto
Texty k foto:
Zamyslený Marcel Lomnický: aká atletická budúcnosť ma čaká?
FOTO JÁN LUKY
S kamarátom a sparingpartnerom Pawlom Fajdekom.
FOTO PAVOL UHRIN
Na marcovom EP vo vrhoch v Šamoríne bude Lomnický obhajovať striebro z Leirie 2018.
FOTO JÁN LUKY
V takejto radostnej póze po úspešnom pokuse by sme si želali vidieť Marcela čo najčastejšie.
FOTO JÁN SÚKUP
