Desaťbojársky rekordér Peter Sóldos bol adept na 8000 bodov, teraz pomáha budapeštianskym hádzanárskym klubom

Viacero aktuálne stále platných slovenských atletických rekordov sa zrodilo ešte v minulom storočí. Medzi „bradaté“ patrí mužský desaťbojársky, hoci je už z úvodu nového milénia. Rekordný výkon v tejto kráľovskej disciplíne patrí od roku 2001 Petrovi Sóldosovi a jeho hodnota je 7799 bodov. Jeho súčet z francúzskeho Arles oslávil vo štvrtok 10. júna okrúhle jubileum – dvadsaťročnicu.

“Pred pár dňami som si pozeral nejaké veci z atletiky, kontroloval som si dianie v desaťboji a narazil som na historické prekonanie deväťtisícovej hranice v podaní Romana Šebrleho v rakúskom Götzise, od ktorého uplynulo dvadsať rokov. Hneď mi napadlo, že to by som mal mať rovnaké jubileum aj ja. Zavolal som svojmu prvému trénerovi Milošovi Kočtúchovi, vzájomne sme si zablahoželali a zároveň zaspomínali na pekné časy,” začal svoje rozprávanie Peter Sóldos, ktorý sám seba nepovažoval za desaťbojára:

“Desaťboj sa v mojom ponímaní začína od hranice 8000 bodov. Ja som s atletikou a desaťbojom začal pomerne neskoro, až v 19 rokoch, a preto pravdepodobnosť veľkých výkonov bola nízka. Venoval som sa mu v rámci aktívneho pohybu popri štúdiu. Hoci som sa nepovažoval ani za výborného atléta, asi som bol talent. Jednotlivé disciplíny mi jednoducho išli aj bez špeciálnej prípravy. Vedel som zo seba dostať pekné výkony. Moje osobné rekordy by mi vyniesli súčet okolo 8670 bodov. Nikdy som nebol profesionál a venoval som sa atletike vždy len popri svojom biznise. Vytvoril som si však k desaťboju vzťah a mal som ho rád. Hoci mi to z hľadiska talentu išlo, nemám teraz nejakú traumu, že som nedosiahol lepšie výsledky.”

Svoj rekordný výkon dosiahol 10. júna 2001. “Bolo to len rok po olympijských hrách v Sydney, na ktoré som neúspešne atakoval limit. A tak som do toho šliapol naplno, chcel som dokázať, že mám na kvalitný výkon. V Arles to boli otvorené majstrovstvá Francúzska s kvalitnou konkurenciou, hoci tí najlepší borci z prvej svetovej desiatky chýbali. Preteky mi vychádzali v prvý deň úžasne až na výšku, v ktorej sa mi nedarilo. V ostatných disciplínach som sa priblížil k svojim maximám a bol reálny predpoklad na prekonanie méty 8000 bodov. Aj na druhý deň som dobre začal a išlo to až do ôsmej disciplíny. Počas skoku o žrdi však prišla búrka, skočil som len 455 cm, hoci som mal skočených aj 490 cm. Tam som stratil cenné body. Žiaľ, neprestalo pršať, čo sa negatívne odrazilo aj v oštepe. Potom mi vypočítali, koho mám naháňať v behu na 1500 m, ale ja som si splietol dvoch Francúzov a bežal som za pomalším… Skončilo sa to síce slovenským rekordom, ale bol som vtedy sklamaný. V troch posledných disciplínach som prišiel približne o 350 bodov,” zaspomínal si vtedajší člen AK Maratón Rožňava na historický okamih  spred dvoch desaťročí.

Po Petrovi Sóldosovi už nik zo Slovákov nedosiahol lepší desaťbojársky súčet. “Fandil som Méhesovi, boli tam adepti na rekord ako Bician a Dizdarevič. Slaven mal jednoznačne na to, ale neviem, prečo sa mu to nepodarilo. Bol by som rád, keby sa konečne našiel nejaký talent, ktorý by ma vymazal z rekordných tabuliek. A rovnako, aby niekto prekonal už priam historické slovenské maximá napríklad Ruffíniho vo výške, Széliho v diaľke, Železného v oštepe, prekážkara Igora Kováča či ďalších,” poznamenal Sóldos, ktorý sám nepredpokladal, že jeho rekord vydrží až doteraz.

“To som rozhodne nečakal. Obzvlášť, keď za dvadsať rokov trénerské metódy a možnosti výrazne pokročili. Žiaľ, menej detí si vyberá cestu tvrdej práce. Je to škoda, lebo šport vie dať človeku veľmi veľa. Okrem finančného zabezpečenia či popularity prináša množstvo krásnych vecí. Mne už ťahá na päťdesiatku, ale až teraz si človek uvedomuje, aké hodnoty som dostal vďaka športu. Nedá sa to ničím nahradiť. Toto treba zdôrazňovať mladým. My sme v skupine so Šebrlem, Změlíkom, Poděbradským, Damašekom či Dvořákom trénovali ročne 1000 až 1200 hodín, bola to tvrdá ´makačka´. Dnes pracujem s vrcholovými hádzanármi a hundrú, keď sa majú tréningu venovať 500 hodín. Pritom dnešní mladí nie sú menej talentovaní, len sa im nezdôrazňujú pôvodné hodnoty športu a tým sa to celé kazí.”

Rožňavčan sa atletike venoval do roku 2004. “Moje najlepšie sezóny bolo v rokoch 1996, 2000 a 2001. Od roku 2002 to však už nebolo ono a bolo náročné vydržať na najvyššej úrovni. Navyše, aj fyzicky som už postupne odchádzal. Kým v rekordnom desaťboji v Arles som mohol dosiahnuť okolo 8100 bodov, ešte lepšie to vyzeralo rok predtým. Veľmi dobre som mal rozbehnuté preteky vo francúzskom Talence, kde som mohol reálne atakovať 8350 bodov, ale v ôsmej disciplíne – žrdi – som si zranil stehenný sval a odstupoval som z priebežne druhého miesta. Vtedy som bol skutočne vo výbornej forme. Zrejme pán Boh nechcel, aby sa mi to podarilo.” Jeho desaťbojársky osobný rekord je však lepší ako slovenský. Na mítingu v nemeckom Lage v júni 1996 nazbieral 7834 bodov, no vtedy mal len české občianstvo.

Desaťboj si vyžaduje atletickú všestrannosť, keďže zahŕňa rôzne druhy disciplín vyžadujúce šprintérske, silové i vytrvalostné schopnosti, ako aj technické zručnosti. “Pre mňa bola čiernou morou tisícpäťstovka. Vždy som v nej takpovediac prežíval vlastnú smrť. Neskoro som začal s atletikou a nemal som v sebe vytrvalosť, bol som skôr dynamický typ. Hoci som mal málo špecializovanej prípravy, išlo mi to najmä v rýchlostných disciplínach a vrhoch,” tvrdí.

Treba poznamenať, že Rožňavčan Sóldos najskôr reprezentoval Česko, kde žil od roku 1991. “V roku 1999 umožnili bývalým československým občanom mať aj dvojité občianstvo a ja som o rok získal slovenské, keďže som chcel reprezentovať SR. V Česku bola atletika na vyššej úrovni, lepšia konkurencia nielen v desaťboji, ale i celkovo.”
Práve pôsobenie v Česku, kde bol členom slávnej a hviezdnej Dukly Praha, a potom aj mestského rivala Sparty, mu dalo veľmi veľa. “S Duklou sme dosahovali medailové priečky aj na medzinárodnej úrovni, bola tam silná skupina atlétov. Som rád, že som športoval okrem chalanov z desaťboja aj s ďalšími osobnosťami ako napríklad Honzo Železný či ešte aj Imro Bugár. Spolupracoval som s trénerskými osobnosťami, ako boli Patera, Brabec, Černý. Navzájom sme sa motivovali. Veľa úspechov prišlo vďaka tejto súťaživosti a nie iba zásluhou metodiky.

Keď ma niekto napríklad na tréningu prehodil v guli, tak som bol dovtedy na štadióne, kým som ho opäť neprekonal. Ako jednotlivcovi mi síce nebolo súdené štartovať na vrcholných šampionátoch, ale súťažil som na rôznych mítingoch viacbojárskeho seriálu IAAF či v Európskom pohári vo viacbojoch a na vtedajšie možnosti som dosiahol maximum. Bol som amatér, tréneri chceli mať zverencov profesionálov, ale ja som mal aj iné záujmy a bol som v tomto akoby nekoordinovateľný,” priznal 48-ročný bývalý viacbojár.

Po skončení kariéry zmenil pôsobisko (Prahu vymenil za Budapešť), ale zostal pri športe. “Nie je to však moja hlavná činnosť, tou sú obchodné aktivity v oblasti inovácie v športe. Okrem toho som desať rokov kondičným trénerom na najvyššej hádzanárskej úrovni – v budapeštianskych kluboch ako Ferencváros či PLER. Do maďarskej metropoly som sa presťahoval v roku 2008, vyštudoval som tu FTVŠ a nasledovalo doktorandské štúdium,“ prezradil Peter Sóldos.
Dianie slovenskej atletike sleduje len veľmi sporadicky. “Viem však, že sme sa zlepšili v šprintoch a v osobe Ján Volka máme rýchlik kvalitnej medzinárodnej úrovne. Sledoval som aj chodca Mateja Tótha a vlastne sa vždy niekto nájde… Fyzický fond detí na Slovensku máme perfektný, ale je mi ľúto, že napriek tomu sa neujme viacero talentov. Treba ich nájsť, vychovať a vyťažiť z nich maximum. V tomto smere to u nás niekde viazne. Samozrejme, je to len môj názor, a keďže nie som súčasťou diania, neprináleží mi to detailnejšie rozoberať,” skonštatoval slovenský rekordér, ktorý môže mať v rodine úspešného nasledovníka. Z jeho potomka môže vyrásť talentovaný športovec.

“Má päť rokov a vyzerá, že bude po mne. Ešte je však skoro na to, aby sa špecializoval na nejaký šport. Najskôr potrebuje všeobecnú prípravu, aby mal chuť do športu a vážil si možnosť športovať. Mojou úlohou je ukázať mu cestu k športu. Potom neskôr sa bude môcť sám rozhodnúť, čo si zvolí. Podľa mňa by mohol byť z neho tenista.”

ĽUBOŠ BOGDÁNYI, GB

REKORDNÝ DESAŤBOJ PETRA SÓLDOSA 10. JÚNA 2001 V ARLES

100 m: 11,03 (vietor +0,5 m/s)

diaľka: 722 (+,6)

guľa: 15,20

výška: 190

400 m: 49,27

110 m prek.: 14,60 (+1,6)

disk: 46,54

žrď: 455

oštep: 57,73

1500 m: 5:04,01

desaťboj: 7799 bodov

SÓLDOSOVE ABSOLÚTNE OSOBNÉ REKORDY

100 m: 10,89 (2000)

400 m: 49,05 (2000)

1500 m: 4:48,67 (1996)

110 m prek.: 14,50 (2001)

výška: 202 (1993)

žrď: 490 (1996)

diaľka: 748 (1996)

guľa: 15,74 (2000)

disk: 48,27 (2001)

oštep: 63,74 (1997)

Text k foto:

Peter Sóldos v súčasnosti, po rekordnom desaťboji v Arles v roku 2001 a s malým snčekom, ktorý po ňom, zdá sa, zdedil športové gény.

FOTO ARCHÍV (ps)

Facebook
Twitter

Máte zaujímavý tip na článok?

Uspeli ste na pretekoch a chcete svoj výsledok spropagovat? Napíšte nám na nám na media@atletika.sk