Viac ako štvrťstoročie patrila do svetovej špičky – najskôr mládežníckej, potom seniorskej. Je jediná slovenská atlétka, ktorá získala medailu na MS i ME. V zbierke má cenné kovy z vrcholných mládežníckych i „dospeláckych“ šampionátov, chýba jej len jediný – olympijský. Jedna z najvýraznejších osobností slovenskej atletiky, kladivárka Martina Hrašnová po letnej sezóne 2024 ukončila svoju mimoriadne úspešnú kariéru. „Ak by toto rozhodnutie záviselo iba odo mňa, asi by som nikdy neskončila!“ – vraví v rozhovore pre web Slovenského atletického zväzu.
■ Martina, dlho ste sa odhodlávali k rozhodnutiu ukončiť kariéru?
„Nezrodilo sa zo dňa na deň. Takáto možnosť sa otvárala už niekoľko rokov – vždy po konci sezóny. Zvažovali sme rôzne možnosti, zakaždým s ohľadom na môj zdravotný stav a schopnosti udržať sa na istej výkonnostnej úrovni. Podobne to bolo aj teraz na konci letnej sezóny.“
■ Čo bol ten zlomový okamih, keď ste si definitívne povedali – stačilo?
„Keď už bolo isté, že sa nekvalifikujem na olympijské hry v Paríži, diskutovali sme na Dukle o mojom ďalšom pôsobení vo VŠC. Keďže ani moja výkonnosť v tomto roku už nebola na dostačujúcej úrovni, usúdili sme, že bude lepšie skončiť.“
■ S dlhoročnou kariérou ste plánovali rozlúčiť sa 15. septembra vo finále ligy v Trnave, no počasie bolo proti. V náhradnom termíne, o dva týždne neskôr, však vašu rozlúčku stopol covid. Veľmi vás mrzelo, že ste bodku za kariérou nemohli dať priamo vo vrhačskom kruhu?
„Absencia v ligovom finále ma mrzí najmä preto, lebo som nemohla pomôcť svojmu klubu, banskobystrickej Dukle. Viem, že ak by som štartovala, prežívala by som to veľmi emotívne, preto bolo asi jednoduchšie, že som v Trnave chýbala. Ako moje posledné preteky v kariére ostane zapísaný Memoriál Jozefa Cencera 7. júla v Banskej Bystrici. Keďže bol môj prvý kladivársky tréner, je to aj pekné a symbolické ukončenie kariéry.“
■ Neplánujete predsa len nejakú oficiálnu rozlúčku vo vrhačskom kruhu? Trebárs symbolicky 30. decembra na tradičnej rozlúčke vrhačov s rokom na Silvestrovskej cene v hode bremenom v Trnave?
„O takejto možnosti som, priznám sa, nepremýšľala. S našou partiou kladivárov sa však vždy rada stretnem.“
■ Prehováral vás niekto, aby ste potiahli ešte aspoň ďalší rok, alebo bolo rozhodnutie „zavesiť kladivo na klinec“ konsenzus vás a vašich najbližších?
„Úprimne? Ak by toto rozhodnutie záviselo iba odo mňa, asi by som atletickú kariéru neukončila nikdy! Realita je však taká, že nastal čas dať prednosť mladším a perspektívnejším športovcom.“
■ Snívali ste o tom, že sa v rozlúčkovom roku pozriete na olympiádu v Paríži. V kvalifikácii ste však neuspeli. Prečo to nevyšlo, na čom to zlyhalo?
„Moje plány, sny a predstavy skrížilo nešťastné zranenie tesne pred sezónou. Príprava mi vyšla dobre, výkonnostne som na tom bola lepšia ako v predchádzajúcom roku. Potom sa mi, žiaľ, ozvalo operované koleno. Musela som prerušiť prípravu, nemohla som trénovať. Udialo sa to v najhoršom možnom čase, a potom už resty nebolo možné dobehnúť.“
■ V kariére ste získali hŕbu medailí z rôznych vrcholných podujatí. Ktorú si ceníte najviac?
„Jednoznačne bronz z majstrovstiev sveta 2009 v Berlíne!“
■ Okrem toho máte v zbierke aj dve striebra z európskych šampionátov, ale chýba vám v nej olympijská medaila. Najbližšie k nej ste boli na OH v Pekingu, kde vám na cenný kov chýbalo 1,54 m. Bronz sa vtedy udeľoval za výkon 72,54 m a vy ste v olympijskom roku 2008 dosiahli až na deviatich súťažiach lepší výkon. Medaila z Pekingu teda nebola nereálna… Vnímate pekinské hry ako premárnenú príležitosť získať medailu spod piatich kruhov?
„Vždy som túžila po olympijskej medaile, preto ma mrzí, že ju nemám. V Pekingu som patrila k favoritkám, bola som tam v životnej forme. Asi týždeň pred štartom som si však zranila rameno. Liečila som si ho potom ešte tri mesiace po olympiáde… Bola som ešte mladá, psychicky ma to vtedy veľmi rozhodilo. S dnešnými skúsenosťami by som to pravdepodobne zvládla mnoho lepšie. Ak by som dostala šancu na jeden reparát v kariére, rozhodne by to bolo pekinské finále.“
■ Existuje niečo, po čom ste v atletike veľmi túžili, a čo sa vám – okrem olympijskej medaily – nepodarilo dosiahnuť?
„Snívala som o tom, že vyhrám nejaký veľký šampionát, budem stáť na najvyššom stupienku a hrdo budem počúvať slovenskú hymnu. Lenže väčšinou som si z vrcholných podujatí odniesla striebro.“
■ S ktorým z vašich úspechov sa spája niečo zaujímavé, prípadne z ktorej medaily ste mali najväčšiu radosť?
„V pamäti mi ostali najviac podujatia, kde som mala aj svojich blízkych a radosť z úspechu sme si mohli vychutnať spoločne – napríklad berlínske MS, kam za mnou pricestoval môj veľký fanklub, či ME 2014 v Zürichu, kde mi v hľadisku fandila i moja najlepšia kamarátka.“
■ V roku 2009 ste v Trnave posunuli slovenský rekord na skvelých 76,90 m. Myslíte si, že ste mali aj na ešte lepší výkon?
„Myslím si, že s dnešnými vedomosťami a skúsenosťami by som v mladosti dokázala hodiť aj viac. To je ale len teória, ktorú by si však prial premeniť v realitu azda každý športovec vo svojom živote.“
■ Atletická dlhovekosť, aká bola vaša, nie je bežná. Vďaka čomu ste sa viac ako štvrťstoročie udržiavali v kvalitnej forme? V roku 1999 ste súťažili na MS do 18 rokov v Bydgoszci a juniorských ME v Rige, o 25 rokov neskôr na ME v Ríme…
„Kľúčové je, že som predovšetkým mala rada svoj šport. Nie iba úspechy v súťažiach, ale obľubovala som i tréningy a spôsob života vrcholovej športovkyne. Asi preto som si ani nevšimla, ako tie roky ušli…“ (úsmev)
■ Spolupracovali si s viacerými trénermi – Jozefom Cencerom, Jozefom Hanušovským, Jiřím Koukalom, Rudolfom Lukáčom. Pokúste sa každého z nich charakterizovať jednou vetou…
„Každý zo spomenutých trénerov mi v živote niečo dal, každého z nich si vážim, pre niečo obdivujem a každého mám ho rada. Jozef Cencer bol môj prvý kladivársky kouč. Vedel na tréningoch urobiť dobrú atmosféru, preto som na ne rada chodila. Bol to on, kto ma naučil tešiť sa najprv zo športu samotného, a až potom z úspechu. Jozef Hanušovský bol nesmierne oddaný svojej práci a veľmi spoľahlivý – nikdy nevynechal žiadny tréning. Bol pri mne vždy, keď som ho potrebovala – aj v mraze či daždi.. Neskôr sa dokonca stal mojím krstným otcom.
Jiří Koukal mi dlhé roky pomáhal s technikou. Naučil ma, že aj keď niečo vyzerá neuskutočniteľné, treba len nájsť spôsob, ako sa k tomu dopracovať. Rudolf Lukáč bol pri mne najdlhšie – do konca kariéry. Je skvelý človek, ktorý vždy stojí za svojimi zverencami. Veľakrát mi v živote pomohol. Spolupracovala som i s viacerými zahraničnými trénermi – Američan Don Babbitt, Jurij Pastuchov a Jaroslav Čmir z Ukrajiny, Moldavčan Soslan Marghiev – a takisto s trénermi z iných atletických disciplín – Kamil Nosian, Radoslav Dubovský, Eva Murková. Všetci ma niečo naučili, boli ochotní poradiť a pomôcť mi, za čo som im veľmi vďačná.“
■ Čo bola vaša najsilnejšia stránka z hľadiska športu?
„Jednoznačne pevná vôľa! Moja maminka by to nazvala – tvrdohlavosť.“
■ V mladosti ste boli všestranná atlétka, prečo ste sa napokon rozhodli pre hod kladivom?
„Pôvodne mala atletika iba niečo, čo malo vypĺňať môj čas popri štúdiu. Bola som totiž dobrá žiačka, preto som videla svoju budúcnosť skôr niekde inde ako v športe. Vo vrhačskej skupine Jozefa Cencera však bola skvelá atmosféra, cítila som sa v nej dobre a čoskoro sa dostavili aj úspechy. Potom sa z atletiky stala v mojom prípade závislosť, z ktorej bude aj po skončení kariéry ťažké vyliečiť sa.“ (úsmev)
■ Kedy vám bolo počas atletickej kariéry najťažšie? Neuvažovali ste niekedy v minulosti, že už skončíte?
„Keď som v roku 2002 na juniorských MS v jamajskom Kingstone prehrala s Chorvátkou Brkljajčičovou, prežívala som obrovské sklamanie. Odniesla som všetky svoje trofeje a medaily do pivnice a už som ďalej nechcela pokračovať. Za akých okolností a prečo som sa k atletike vrátila, na to si už nespomínam. Potom sa mi už nikdy nestalo, že som premýšľala o konci kariéry. Myslím si, že pre športovca je veľmi dôležité naučiť sa vyrovnať sa so sklamaniami.“
■ Koketovali ste aj so vzpieraním – na ME 2021 v Moskve ste v dvojboji nad 87 kg skončili šiesta, v trhu dokonca štvrtá. Ako s odstupom vnímate túto časť vašej športovej kariéry?
„K vzpieraniu som sa dostala až v závere kariéry, keď sme vzpieračské tréningy krátkodobo vhodne napasovali do atletickej prípravy. Veľmi ma to bavilo. Ocitla som sa v skvelej tréningovej skupine, spoznala som ďalších vynikajúcich trénerov a nazbierala množstvo cenných vedomostí.“
■ Po vašom odchode zo scény bude slovenskou kladivárskou jednotkou Veronika Kaňuchová. Je veľmi cieľavedomá, ambiciózna, ale zatiaľ sa jej nedarí napĺňať jej túžby. Kde vidíte jej možnosti? Čo by mohla dosiahnuť?
„Veronike veľmi fandím, jej pracovitosť je obdivuhodná. Veľmi by som jej priala splnenie sna o účasti na olympijských hrách. Nemala to jednoduché, keďže stále ju porovnávali so mnou. Dúfam, že v pozícii kladivárskej jednotky sa bude cítiť komfortne a výkonnostne bude napredovať.“
■ Trochu na odľahčenie: v závere kariéry ste hádzali v sukničke. Prečo? Čo vás k tomu viedlo? Inú kladivárku v sukničke okrem vás veru nepoznáme…
„Vždy sa mi páčili tenisové sukničky, sú pekné, zvýrazňujú ženskosť. O možnosti hádzať v sukničke som debatovala ešte s mojím prvým trénerom Jozefom Cencerom. Vtedy som však asi nemala odvahu takto ´vytŕčať´ a pútať pozornosť. Neskôr som však viac dala na to, čo sa páči mne, a nie na to, čo si o tom pomyslia iní.“
■ Čo vám dala atletika?
„V prvom rade sa z nej stal pre mňa životný štýl, možnosť prežiť každý deň v plnom nasadení. Získala som takisto motiváciu starať sa o svoje zdravie. Vďaka atletike som si našla veľa priateľov, zamestnanie i životné smerovanie…“
■ A aj vám niečo vzala?
„Prišla som o letné prázdniny a voľné víkendy, ale to mi neprekáža. Čo ale reálne ľutujem, je fakt, že som si neužila klasickú materskú dovolenku a nestrávila som s dcérkou viac času počas materského voľna. Preto športovkyniam odporúčam, aby si materstvo odložili na obdobie po skončení kariéry. Naše deti si zaslúžia, aby boli na prvom mieste.“
■ Kam teraz povedú vaše kroky, čo bude náplň vášho života? Neostaneš v športe/atletike trebárs ako trénerka?
„Priznám sa, ešte presne to neviem, ale určite chcem v nejakej forme ostať pri atletike. Mám mnoho skúseností, ktoré by som rada posunula ďalej. Určite mienim pomáhať s organizáciou Memoriálu Jozefa Cencera. V každom prípade však pri plánovaní svojej ďalšej budúcnosti budem zvažovať aj to, čo bude výhodne pre moju rodinu.“
VIZITKA MARTINY HRAŠNOVEJ
Disciplína: hod kladivom.
Dátum a miesto narodenia: 21. 3. 1983, Bratislava.
Klub: ŠK Dukla o. z. Banská Bystrica (vrcholové stredisko VŠC Dukla Banská Bystrica).
Tréner: Rudolf Lukáč (bývalý popredný vzpierač – olympionik /1996, 2004/).
Prvý tréner: Jozef Cencer.
Začiatok atletickej kariéry: 1998.
Osobný rekord v hode kladivom: 76,90 m, 16. mája 2009 Trnava)
Najlepšie výkony v kariére: 76,90 (16. mája 2009 Trnava), 76,82 (8. júla 2008 Reims/Fr.), 75,27 (12. júla 2014 Banská Bystrica), 75,11 (4. júla 2009 Madrid/Šp.), 74,95 (21. júna 2009 Banská Bystrica).
Najväčšie úspechy: 6. miesto na OH 2008 v Pekingu, 3. miesto na MS 2009 v Berlíne, 2. miesto na ME 2012 v Helsinkách a 2014 v Zürichu, 3. miesto na Kontinentálnom pohári 2014 v Marrakéši, 2. vo Svetovom atletickom finále 2008 v Stuttgarte, 3. vo Svetovom atletickom finále 2009 v Solúne, 2. na Svetovej univerziáde 2009 v Belehrade, 2. na juniorských MS 2002 v Kingstone, 2. na juniorských ME 2001 v Grossete, 3. v ankete slovenský Športovec roka 2009, veteránska svetová rekordérka v kategórii 40 až 44-ročných žien (W40) výkonom 69,55 m (2023).
Účasť na OH: Peking 2008 – 6. miesto (71,00, v kvalifikácii 72,87), Londýn 2012 – 15. miesto (68,41), Rio de Janeiro 2016 – 19. miesto (67,63), Tokio 2021 – 25. miesto (66,63).
Výkonnostný vývoj: 1999 – 58,61, 2000 – 66,01, 2001 – 68,50, 2002 – 68,22, 2003 – 64,43, 2005 – 69,24, 2006 – 73,84, 2007 – 69,22, 2008 – 76,82, 2009 – 76,90, 2011 – 72,47, 2012 – 73,34, 2013 – 72,41, 2014 – 75,27, 2015 – 74,27, 2016 – 72,34, 2017 – 67,86, 2018 – 73,25, 2019 – 72,04, 2020 – 70,71, 2021 – 70,38, 2022 – 66,69, 2023 – 69,55, 2024 – 67,61.
Pripravil GABRIEL BOGDÁNYI
FOTO PAVOL UHRIN, JÁN SÚKUP, SOŇA MALÉTEROVÁ
