Na svojom instagramovom profile má 10,9-tisíc sledovateľov. Na porovnanie: Viktória Forster 13,6-tisíc a Ján Volko 14,6-tisíc. Sára Polyáková reprezentovala Slovensko na premiérových majstrovstvách Európy do 18 rokov v roku 2016 v Tbilisi. Na 200 m časom 25,25 obsadila v rozbehoch 28. miesto (6. vo IV. rozbehu), v štafete na 100-200-300-400 m sa na záverečnom úseku podieľala vtedajšia zverenkyňa Kristiána Cupáka na desiatej priečke Sloveniek v zložení Garčárová, Močáryová, Zapletalová, Polyáková (2:15,31/4. miesto v III. rozbehu).

„Verte si a vždy si choďte za svojimi snami a cieľmi,“ prezradila Sára svoje krédo v bulletine ku kontinentálnemu šampionátu U18 v Gruzínsku, na ktorom nadviazala na štart na Európskom olympijskom festivale mládeže (EYOF) spred roka v rovnakom dejisku. Už vtedy pritom mala o svojej budúcnosti viac-menej jasno. Na otázku, kým raz chce byť, úprimne deklarovala: „Profesionálnou herečkou a speváčkou.“ Aj si išla za svojimi snami a cieľmi…

Choreografi môžu ťažiť z jej pohybovej zdatnosti. Foto: TV JOJ

Vlohy na beh sa u nej vraj dali vytušiť už od škôlky – na Švantnerovej ulici v Dúbravke. Atletike sa cielenejšie venovala od dvanástich rokov. V rámci školských pretekov v hale Elán (za ZŠ na Tilgnerovej ulici v Karlovej Vsi ju na ne nasmerovala telocvikárka, bývalý popredná slovenská prekážkarka Anna Butkovská, čo je rezonujúce meno) Sárin talent neunikol pozornosti prítomných odborníkov vrátane Rudolfa Madu: „Spýtal sa ma, či chcem chodiť na tréningy. Vyhŕkla som, že nie, ďakujem. Mala som plnú hlavu herectva, spevu, tanca. Zasial však semiačko a napokon som prehovorila rodičov, aby mi to nejako zaradili do programu k miliónu umeleckých krúžkov. S hrôzou v očiach zareagovali, kedy to chcem stíhať, ale dali sme tomu šancu.“

Napokon pri kráľovnej športov na súťažnej úrovni zotrvala približne päť rokov, z nich plus-mínus posledný v Slávii STU po Slávii UK. Namiesto Lanfranconi teda jej atletickým domicilom bola Mladá Garda: „Z Karlovky som to mala o dosť ďalej, nacestovala som sa električkou.“ Počas tohto obdobia sa stihla stať viacnásobnou majsterkou Slovenska i mládežníckou národnou rekordérkou v šprintérskych disciplínach vrátane vekovej kategórie dorasteniek a utvoriť si osobné maximá 7,94 na 60 m, 12,32 na 100 m, 24,93 na 200 m a 57,08 na 400 m.

„Srdcom stále verná tomuto športu,“ vyznala sa Sára v komentári k fotografiám a videu zo svojho zavítania na minuloročné majstrovstvá sveta v atletike v Budapešti v pozícii nadšenej pozorovateľky. Má 25 rokov a profesijné zameranie i životné smerovanie presne v súlade s kedysi priznanou túžbou. Po absolvovaní Konzervatória v Bratislave vyštudovala magisterský stupeň odboru herectvo na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení takisto v metropole.

Vlaňajšie MS v Budapešti ju uchvátili. Foto: Instagram Sáry Polyákovej

Sára Polyáková pôsobí ako divadelná, filmová, televízna i dabingová herečka a od predvlaňajška je členkou populárneho hudobného zoskupenia S hudbou vesmírnou. V tejto sfére začínala ako speváčka v skupine Girls. Do jej vskutku širokého divadelného portfólia patria Činohra SND či Divadlo Aréna, nezriaďované, respektíve voľné zoskupenia ako Teatro Colorato, Azyl, Divadlo Ticho a spol., Prešporské divadlo, AntiTeatro a Divadlo bez masky, ale aj divácky populárna Nová scéna, kde – počnúc premiérou z 8. a 9. marca – alternuje vo vychytenom rodinnom muzikáli Oliver! v postavách Charlotte i kvetinárky: „Potešila ma jedna recenzia, ktorá aj pod vplyvom môjho výkonu pripomenula, že v divadle neexistuje malá rola. Aj jedna replika môže byť veľmi dôležitá.“

Za koľko by ste si dnes trúfli zabehnúť dvojstovku? Po dôkladnej rozcvičke, na kvalitnej dráhe, z blokov, v tretrách.

Mám mať vysoké sebavedomie? (Smiech.)

Je to len fikcia, nik to neoverí.

Podľa mňa za takých 27 sekúnd. Chodím dosť často behávať, ale dvojstovku či stovku som si neodmerala naozaj už roky, takže je to len taký odhad. Možno by som ani nedobehla…

Dvojstovku by si dnes trúfla zabehnúť za 27 sekúnd. Foto: SAZ a archív Sáry Polyákovej

Pomáha vám občas nadštandardná trénovanosť v civilnom živote trebárs pri pobehnutiach za MHD?

No jasné! Presne pri tom pobehnutí za autobusom sa to často osvedčuje ako veľká výhoda. Ono sa hovorieva, že šprintéri sú leniví. Aspoň za mojich čias sa vravievalo, že áno, my síce vieme tú stovku zabehnúť, ale v reálnom živote sme nejakí pomalší. U mňa to neplatí.

Keď sme sa teraz presúvali ku kaviarni, všimol som si a kvitoval, že kráčate rýchlo. Málokomu také tempíčko vyhovuje.

Že?! Pre mňa je pritom prirodzené. Mamina ma odmalička posielala popredu, keď sme niekam išli spolu: „Choď sama, lebo ty utekáš.“

Prekvapili ste okolie v určitej situácii schopnosťou svižného presunu z bodu A do bodu B?

Boli sme raz s kamarátkou v lese a začuli sme v blízkosti nejaké zvieracie zvuky. Dodnes neviem, či to naozaj bol medveď. Neskúmali sme to: pozreli sme sa na seba a obe sme sa spontánne rozbehli. Spätne sa to môže javiť ako sebecké, že som nebrala ohľad na ňu. Ja som však podvedome rátala s tým, že ona bude rovnako rýchla. Zrazu som zastala, obzrela som sa a kamarátka nikde. Keď napokon dobehla za mnou, žasla, aký šprint som nasadila. Vtedy som si uvedomila, že to asi stále je vo mne.

Našťastie – zaklopem si na drevo – sa mi ešte nestalo, že by ma vo večerných uliciach niekto prepadol. Keď mi to niekedy skrsne, chlácholím sa, že by som násilníkovi utiekla. Spoľahla by som sa na moje rýchle nohy.

Videl som vás v hudobno-divadelnej show Bejby Bajbl Band, kde máte viacero fakt energických výstupov. Opierajú sa režiséri o vašu kondičku, ponúkate vedome túto zdatnosť ako atribút pri inscenovaniach?

Skôr sa o ňu opierajú choreografi, respektíve ľudia angažovaní na pohybovú spoluprácu. Využívajú, že sa viem hýbať možno trošku lepšie ako iní herci, mám kondíciu, zvládam fyzicky náročnejšie prvky. Napríklad v Salemských bosorkách v SND musím rýchlo vyliezť na takú konštrukciu. Doteraz si dobre pamätám prvotné prekvapenie kolegov, ako rýchlo som sa tam dokázala vyštverať.

V DPOH som zase mala performance bez rozprávania alebo spievania – len pohyb. Choreografka ma vyučovala na VŠMU a všimla si moju schopnosť hýbať sa. Aj vďaka tomu vzniklo dané predstavenie. Podľa mňa je to vo všeobecnosti na javisku nielen nevšedné, ale aj prínosné, keď divácky zážitok spestrujú a umocňujú takéto nečakané kreácie, vizuálne impulzy popri verbálnych.

Salemské bosorky v Činohre SND. Foto: @kotlarlubos

Ako pracujete na udržiavaní kondície? Pravidelný jogging, fitko, prípadne vás oslovil niektorý z módnych športov, povedzme squash?

Bedminton. Ten mám veľmi rada. Takisto plávanie, korčuľovanie. A áno, sem-tam si chodím aj zabehať. Snažím sa udržiavať sa jednak v záujme zdravia, ale aj preto, lebo človek, ktorý v mladosti intenzívne športoval, sa podľa mňa potom ani nemôže nehýbať, premieta sa to do jeho psychiky. Aspoň ja to tak mám, že keď som pre profesijnú vyťaženosť pár dní bez športovania, pociťujem pnutie a som nepríjemná sama na seba: „Sára, ako to, že si tak dlho nič nerobila?“

Umelci a na kultúru orientovaní ľudia nezriedka hľadia na šport rezervovane či dokonca opovržlivo. Zvyknete robiť akúsi ambasádorku kalokagatie?

Keď som počas štúdia na konzervatóriu mala cez víkend preteky, spolužiaci hovorili, že aha, Sára znova ide na dostihy. Asi toľko k tomu… (Smiech.) Nepopudzovalo ma to a nepopudzuje ani dnes. Človek, ktorého to neoslovuje, musí sám mať chuť dozvedieť sa o športovom dianí niečo viac, sledovať ho, osvojiť si základnú terminológiu. Ak tú chuť nemá, je to v poriadku – nemožno ho nútiť.

V tejto súvislosti ma však teší jedna vec: keď som sa ja venovala atletike, ešte to nebolo príliš populárne odvetvie, ale v tomto smere sa to odvtedy výrazne zlepšilo. Aj ľudia, ktorí majú nastavenie, že šport ide pomimo nich, vnímajú mená ako Matej Tóth, Ján Volko, Viktória Forster.

Sára Poláyková. Foto: @jakubcajko

Ako ste sa dostali k role vo filme Fair Play z roku 2014?

Nie som si istá, či sa to dá označiť za rolu. V hale Elán točili scénu, v ktorej hlavné predstaviteľky idú na štart. Potrebovali k nim dve ďalšie pretekárky ako komparz. Požiadavka v stručnosti znela, aby bolo vidieť, že vedia behať, a ešte aj ako-tak zahrajú emócie. U mňa sa to skvele skĺbilo, lebo som sa venovala atletike aj herectvu. Bola to moja prvá filmovačka a vravela som si, že wau, ja behám a zároveň točím film. Bola som šťastná. Odvtedy ma drží myšlienka, že by som si rada raz zahrala postavu športovkyne. Uvidíme, či sa mi to podarí.

Máte pri sledovaní takýchto filmov vnímanie ovplyvnené znalosťou prostredia, žargónu, techniky behu?

Viem, že práve pred nakrúcaním Fair Play mali hlavné predstaviteľky dlhšiu prípravu a venovali sa im odborníci, ale ak mám byť úprimná, aj tak – aspoň pre mňa – bolo badať, že to teda nie sú úplne športovkyne. Bežného diváka to asi nemohlo vyrušiť, spomínam si však, že keď som bola v kine, pristihla som sa pri vnútornom hundraní: „Mohli ju to trošku lepšie naučiť. Ako to beží? Ako má tie ruky? Veď takto nemôžem uveriť tomu, že to zabehla rýchlo…“ Nechcem však nebodaj vyznieť kriticky, lebo Judit Pecháček, za slobodna Bárdos, je úžasná herečka a jej hereckému prejavu nebolo čo vyčítať.“

Počas atletickej mladosti vám pomohlo, že premiérové ME do 18 rokov v Tbilisi v roku 2016 boli v rovnakom dejisku ako rok predtým EYOF? Pýtam sa aj vzhľadom na porovnateľnú konšteláciu v súvislosti s terajšou Banskou Bystricou.

Bola som tínedžerka a skôr som to brala tak, že by som veľmi rada išla niekam inam, spoznala ďalšiu krajinu. Popravde ma teda ten šampionát na tom istom mieste príliš nepotešil. Na druhej strane však z pretekárskeho uhla pohľadu určite bolo výhodou, že som dejisko už poznala.

Ako si s odstupom času spomínate na európsky šampionát v Gruzínsku?

Možno to vyznie veľmi povrchne: už pri prvej účasti v Tbilisi ma očaril modrý povrch bežeckého oválu. Milujem modrú a u nás vtedy ešte nebola taká farebne nádherná dráha. Hlbším vnemom bol asi ten kolektív a to priateľstvo. Na ľudí z atletiky si celkovo spomínam naozaj v dobrom.

S kým z tej éry ste v najintenzívnejšom kontakte?

Určite je to Gabika Gajanová, Emma Zapletalová a najmä Majka Šimlovičová, teraz už Radošová. Gabika behala dlhšie trate ako ja, takže sme neboli úplne konkurentky. Emma bola o čosi mladšia. Najviac som sa stretávala s Majkou a dodnes máme najhlbšie priateľstvo.

S Gabrielou Gajanovou na modrej dráhe v Tbilisi. Foto: Pavol Uhrin / Fotosport.sk

Práve po tých ME do 18 rokov ste sa prestali vyskytovať vo výsledkových listinách. Bol to iniciačný podnet, ktorý vás na prahu dospelosti nadobro nasmeroval inam?

Šampionát sa konal v kľúčovom období, keď ma prijali na herectvo a rozhodovala som sa, ako vlastne ďalej. Veľmi dlho som bola presvedčená, že sa to bude dať spojiť. Žila som v tom, že cez deň pôjdem na preteky a večer odohrám predstavenie. Bolo to veľmi pekné vnútorné nastavenie, no zároveň veľmi naivné.

Chodievali sme na sústredenia do Tatier a behali sme kopce. Kto je atlét, ten vie, čo to znamená. Kopce sú v príprave to najhoršie, býva pri nich veľmi ťažko. Išli sme už nejaký desiaty úsek, mne bolo naozaj zle a povedala som si, že nechcem behať – chcem hrať, spievať a tancovať.

Uvedomila som si, že milujem atletiku, ale nedokázala by som v jej prospech obetovať to umenie. Uvedomila som si, že chcem ísť na tú VŠMU. Vyplynulo z toho, že sa musím vzdať športu na súťažnej úrovni. Samotný šampionát v Tbilisi mi ukázal, že na to, aby som sa zlepšovala a objavovala sa na prvých priečkach alebo aspoň v hornej desiatke, by som atletike musela odovzdávať oveľa viac.

Kvetinárka v muzikáli Oliver! Foto: @adamkoso

Čo by ste odkázali nasledovníkom pred letnou Banskou Bystricou v zmysle prípravy na zážitok?

Počas kariéry som nebola ten typ, že musím vyhrať a zlepšiť si osobný rekord. Mne pomáhal prístup, že idem si to užiť, pobudnúť s tými ľuďmi, nasať atmosféru. Už len dostať sa tam je skvelé. Keď to výsledkovo nedopadne podľa ich predstáv, nech si z toho nerobia prehnane ťažkú hlavu. A keď dopadne, je to len plus a super.

Chystáte sa aspoň jednorazovo si v júli zájsť na Štiavničky?

Z Bratislavy to nie je tak ďaleko. Keď budem mať čas, rada. Už som si zbežne kontrolovala diár na tie dni. Pravdou však je, že skôr sa zaujímam o výkony a výsledky rovesníkov a kamarátok, ako sú spomenuté Gabika či Emma. Mladších až natoľko nesledujem. Niežeby som nechcela, už tam však chýba tá osobná väzba.

Koncerty ako kopce. Foto: S hudbou vesmírnou

Vlani ste ako diváčka boli na MS v Budapešti. Vyberali ste si deň podľa konkrétnej disciplíny?

Vyberala som si podľa termínu, keď som mohla, lebo som mala voľno. Bola som tam jeden deň, ale nie štýlom, že idem si pozrieť finále stovky. Budapešť bola skvelá, atmosféra úžasná, plný štadión neskutočný. Aj ma pochytila situačná nostalgia a ľútosť, že: „Veď možno keby si to pri atletike potiahla trochu dlhšie, ktovie, či by si teraz nebola dolu na ploche?“

Máte prehľad o terajšom atletickom dianí? Kto je váš obľúbenec?

Nemôžem opäť nemenovať Gabiku Gajanovú a Emmu Zapletalovú. Koho novšie obdivujem, to je Viki Forster – tá ide bomby. Obdivujem aj Johnyho Volka, ako to celé vrátane zranení zvláda. Fandím mu, je to kamoš, párkrát sme sa stretli v Bratislave na káve, zostávame aspoň v príležitostnom kontakte. Zo svetových mien som veľmi, veľmi dlho ako obľúbenkyňu mala Allyson Felixovú, ktorá však už skončila.

Bejby Bajbl Band. Foto: Facebook Teatro Colorato

Ktorý divadelný, televízny či hudobný projekt vrátane pripravovaných vám momentálne robí najväčšiu radosť?

Nemám jeden projekt môjho srdca. Mňa bavia všetky tie predstavenia. Asi by som ani nerobila niečo, čo by ma nenapĺňalo. Odporučila by som povedzme spomenutý Bejby Bajbl Band v Teatre Colorato pre rodinky s deťmi. Hodinu tam spievame, hráme na hudobných nástrojoch, tancujeme… Na konci sme spotení ako po odbehnutí štvorstovky.

Pohybovú zdatnosť využívam aj v projekte Lazarus Divadla Aréna na Javisku DPOH. Pozývam všetkých aj na koncert S hudbou vesmírnou. Priznávam, že tie pesničky možno nie sú náročné na spev, ale na kondičku áno, keďže celé vystúpenie preskáčeme. Mám s čím porovnávať a je to ako jeden riadny tréning na štadióne. Alebo kopce.

(KO)

Zdroj titulnej fotografie: S hudbou vesmírnou