Krédo kouča Juraja Benčíka: Ak neprídeš či nedobehneš do cieľa, nie si vytrvalec!

O tréneroch vraví, že sú ako chemici v laboratóriu – stále niečo mixujú a čakajú, čo z toho vzíde. Stále vitálny sedemdesiatnik Juraj Benčík mixoval tréningové dávky svojim zverencom skvele. Pripravoval oboch slovenských atletických chodeckých olympijských šampiónov Jozefa Pribilinca i Mateja Tótha, vďaka jeho tréningom sa stal Pavol Blažek majstrom Európy. Málokto však vie, že viedol aj špičkových maratóncov. A nie neúspešne! Mojmír Lániček aj Karel David pod jeho trénerskou taktovkou dokonca zlepšili česko-slovenské rekordy na 2:14:02 a 2:11:13!  Juraj Benčík pred víkendovým bratislavským mestským maratónom – ČSOB Bratislava Marathon odhaľuje v rozhovore pre Be Cool Sport Magazine a www.atletika.sk svoj vzťah k behu, maratónom a prezradil aj to, koľkokrát si zabehol kráľovskú vytrvaleckú trať. 

Juraj, čím vás fascinujú vytrvalostné atletické disciplíny chôdza a maratón?

„Najmä náročnosťou. Rozvíjajú mentálne vlastnosti, upevňujú pevnú vôľu, schopnosť prekonať sám seba. Vždy som mal skvelý pocit, ak som sa vďaka vytrvalosti dostal z rôznych krízových stavov. Ďalší benefit je možnosť trénovať v krásnej prírode. Keď sme sa pripravovali vo Vysokých Tatrách, vždy som zažíval eufóriu. No a vo vytrvalostných disciplínach, v porovnaní so šprintérmi na 100 metrov, pretrváva pocit šťastia a radosti z víťazstva oveľa dlhšie.“

Aké základné vlastnosti by mal mať špičkový vytrvalec?

„Prvá je bez debaty inteligencia, druhá vytrvalosť alebo inak povedané pevná vôľa. Na zvládnutie náročných a najmä dlhých tréningových úsekov je potrebná dobrá mentálna výbava. Tretia vlastnosť je odolnosť – voči chorobám a všetkým nástrahám, s ktorými sa vytrvalec môže stretnúť. Pomôžem si príkladom Maťa Tótha. Ak by nebol dostatočne odolný, keďže pred hrami v Riu ho trápilo zranenie, olympijské zlato by nezískal.“

Ako rýchlo ste spoznali, že pred vami stojí chodec či bežec, z ktorého raz vyrastie špičkový pretekár?

„Na to, či z niekoho niečo bude alebo nie, som mal celkom dobrú intuíciu. Nespoliehal som sa však výlučne na ňu. Potreboval som približne dva roky, aby som si všetko vyhodnotil. V prvom roku som zverenca testoval, ako reaguje na tréningovú záťaž jeho pohybový aparát, organizmus i psychika. Jednoducho – zhromažďoval som informácie. V druhom som si ich overoval, a potom som už vedel, akou cestou ísť.“

Vašich slávnych chodeckých zverencov Pribilinca, Blažeka, Mrázeka a Tótha každý pozná. Málokto však vie, že ste v minulosti trénovali aj špičkových maratóncov…

„Na prelome 80. a 90. rokov vznikla v banskobystrickej Dukle maratónska tréningová skupina, ktorá bola na tú dobu pozoruhodná a dnes, vzhľadom na úroveň našich najlepších maratóncov, by bola ešte pozoruhodnejšia. Karel David, Attila Barus, Vlastimil Bukovjan, Mojmír Lániček, Miroslav Bečka – to bol základ skupiny. Všetci sa pod mojím vedením – do maratónskej prípravy som aplikoval niektoré vytrvalostné atribúty z chôdze – dosť výrazne zlepšili. David, Lániček, Bukovjan a Barus stlačili svoje osobáky pod 2:16 h! Napríklad ´Miťo´Lániček: sa po krátkej spolupráci zlepšil na 2:14:02, čo bol vtedy československý rekord. Najväčší progres pod mojím vedením však zaznamenal Karel David, ktorý v roku 1991 skončil v Tokiu šiesty a posunul čs. rekord na 2:11:13 h. Doposiaľ nijaký český maratónec nedosiahol lepší výkon. V druhej polovici 90. rokov som mal znova maratónsku skupinu, no nie dlho. Trénoval som Cesneka, Župu a Lipovského a tiež sa všetci dostali pod 2:20 h.“

V ktorom z vašich zverencov – maratóncov bol najväčší potenciál, a v ktorom síce bol veľký, ale nezužitkoval ho?

„Jednoznačne najväčší talent mal Kajo David a na tú dobu ho aj celkom pekne zúročil. Skončil siedmy na ME 1990 v Splite, devätnásty na OH 1992 v Barcelone, dvakrát (1991, 1992) vyhral maratón vo Viedni, v roku 1989 triumfoval na MMM v Košiciach. Veľký potenciál sa skrýval v Láničkovi, lenže to je smutný príbeh. V roku 1987, keď v Szegede zlepšil československý rekord na 2:14:02, mal štartovať na MS v Ríme. Ibaže vo výkonnom výbore jeho nominácia neprešla: vraj je pomalý na desiatke… ´Miťo´ sa nahneval, zašiel za vtedajším veliteľom Dukly Ivanom Čiernym a oznámil, že s atletikou končí. Obrovská škoda.“

Podobné nominačné „čachre-machre“ ste však zažili aj pred olympiádou v Soule 1988. Čo sa stalo?

„Hoci nárok štartovať mali dvaja maratónci, výkonný výbor vyhlásil, že stačí, ak pôjde Maťko Vrábeľ. Vraj Karel David je pomalý. Na nominačnom zasadnutí som však bol akoby v tanze a pohrozil som: ak Kaja nenominujú, do lietadla smer Soul nenastúpi ani jeden z mojich chodcov. Už som si to mohol dovoliť, veď som mal v chôdzi majstra Európy, dvojnásobného vicemajstra sveta i ďalších medailistov. Vtedajší šéf československej atletiky Dalibor Trpík mi povedal: Juraj, choď na chodbu, poseď si chvíľku a upokoj sa. Po dvadsiatich minútach ma zavolali späť s tým, že do Soulu pôjde aj David.“

V Kórei potom Vrábeľ maratón nedokončil a David finišoval v ťažkých podmienkach v horúčave na 55. mieste za 2:26:12…

„Do Kaja som celý čas hučal, že to nie je obyčajný maratón a musí stoj čo stoj dobehnúť do cieľa, aj keď mu bude ťažko. On na to: prečo by mi malo byť ťažko, veď sme poctivo trénovali. Vravím mu: to je pravda, ale toto je olympiáda. Bude teplo, môže ťa strhnúť atmosféra a prepáliš tempo. Mysli iba na jedno – nesmieš sa vzdať. Si na olympiáde. Čo povedia tvoji vnuci či pravnuci, keď si raz budú pozerať soulské výsledky? Že ich dedo a pradedo sa vzdal? Preto – môžeš všetko, len sa nesmieš vzdať. Vrábeľ sa vzdal, Kajo nie. V cieli som ho utešoval: nezúfaj, si borec a aj na olympiáde čosi ešte zabehneš. O štyri roky v Barcelone 1992 skončil devätnásty. Čo by sme teraz na Slovensku dali za takéto maratónske umiestenie.“

Nepohrávali ste sa niekedy s myšlienkou vymeniť chodeckú trénerskú taktovku za maratónsku?

„Priznám sa, že krvnou skupinou som jednoznačne chodec, tam sa transfúzia spraviť nedá. (úsmev) Obdobie, keď som trénoval súčasne chodcov i maratóncov, bolo vzrušujúce, ale priznám sa, nesmierne náročné. Zabezpečoval som vrcholovú prípravu pre 14 chodcov a 6 bežcov. Táto robota ma napĺňala. Mal som obrovskú radosť, keď som videl, ako sa chlapci zlepšovali.“

Vyskúšali ste si aj vy na vlastnej koži bežecký maratón?

„Áno. Jediný raz v živote, keď som mal 29 rokov. Z chodeckého tréningu som na Medzinárodnom maratóne mieru 1974, ešte na starej trati z Košíc do Sene a späť, skončil na 89. mieste časom 2:40:31. Pamätám si, že vo veľkom chlade a v daždi vyhral Angličan Angus.“

O vás sa vie, že dokážete svojich zverencov – a nielen ich – neskutočne motivovať. Napríklad na olympiáde v Aténach 2004 ste totálne vyčerpaného Marcela Matanina presvedčili, aby sa nevzdal. Napokon sa objavil v cieli na Panaténskom štadióne takmer 40 minút za víťazom ako posledný za 2:50:26. Od organizátorov dostal neskôr zlatý vavrínový veniec pre športovca, ktorý dal definitívnu bodku za celými hrami… 

„Marcelovi som pred pretekmi vravel to isté, čo Kajovi Davidovi v Soule – je to olympiáda, nesmieš sa vzdať. Upozorňoval som ho, že trať je kopcovitá, môže sa stať čokoľvek. Prízvukoval som mu, že ak nebude vládať, môže si na občerstvovačke sadnúť, oddýchnuť si, alebo len kráčať, ale musí dobehnúť do cieľa. Videl som, že mu moje slová nie sú po chuti. Díval sa na mňa začudovane: tréner, prečo toľko o tom hovoríte, ja som sa neprišiel vzdať. Odvetil som mu: práve preto o tom toľko hovorím, aby sa ti to nedajbože nestalo. Po olympiáde Marcel tvrdil, že dobehol len kvôli Benčíkovi… Moja filozofia je jasná – na olympiáde nebežíš v drese so štátnym znakom na hrudi len za seba, ale za celú krajinu. To pripomínam aj mojim žiačikom, ktorých trénujem. Sme vytrvalci, musíme predsa vytrvať – nemôžeme sa vzdať. Ak neprídeš do cieľa, nie si vytrvalec.“

Momentálne vraj pomáhate s prípravou aj Romane Komárňanskej, bežkyni Bratislava Marathon Sport Club-u. Ako vidíte jej možnosti?

„Na jeseň 2017 zvládla polmaratón vo Viedni za 1:19:38, no potom sa celý rok trápila so zápalom v dolnej časti chodidla. Teraz začína akoby znova. Je usilovná, pracovitá, zodpovedná, má dobrú mentálnu výbavu. Po dlhom zranení sa nevzdala túžby pripraviť sa na kvalitný maratón. Už má na konte čas pod tri hodiny, a ak bude zdravá, stále v nej vidím potenciál posunúť sa na reprezentačnú úroveň.“

Ako sa vám pozdáva náš najlepší maratónec Tibor Sahajda?

„Nepoznám detailne jeho prípravu, ale čas 2:15:59 z vlaňajšieho MMM je už pozoruhodný. Môže to byť dobrý odrazový mostík – ak sa jeho tréning bude uberať dobrým smerom – k oveľa lepším výkonom, možno až niekam k méte 2:10 – 2:13 h.“

GABRIEL BOGDÁNYI

KTO JE JURAJ BENČÍK

Narodil sa 15. 2. 1945 v maďarskom Tótkomlósi, začínal ako futbalista, no od roku 1960 sa venuje atletike. V Dukle Banská Bystrica bol prvý slovenský chodec – profesionál, získal 6 titulov majstra Československa (20 km – 1973, 1975, 1976, 1977, 50 km – 1970, 1972). Na OH 1980 v Moskve bol 13. na 50 km, na ME 1978 v Prahe 13. na 20 km. Od roku 1980 bol šéftréner chôdze v Dukle, viedol čs. (1980 – 1990), nórsku (1991 – 1992) a slovenskú reprezentáciu (1993 – 2001). Jeho zverenci získali na vrcholných seniorských podujatiach ako sú OH, MS a ME 16 medailí (bilancia 7 – 7 – 2).

Texty k foto:

Juraj Benčík

FOTO DUŠAN KOUTNÝ

Juraj Benčík s Matejom Tóthom po jeho triumfe na 50 km vo Svetovom pohári 2010 v Mexiku.

FOTO DUŠAN HEIN

Facebook
Twitter

Máte zaujímavý tip na článok?

Uspeli ste na pretekoch a chcete svoj výsledok spropagovat? Napíšte nám na nám na media@atletika.sk