Jozef Pribilinec a Matej Tóth zlato, Imrich Bugár striebro , Alojz Sokol, Mór Koczán a Eva Šuranová bronz – to je šesť atletických olympijských cenných kovov, ktoré majú jednoznačne slovenský rukopis. O jedinú ženskú medailu pod piatimi kruhmi sa v kráľovnej športov postarala pred 50 rokmi, 31. augusta 1972, diaľkarka Eva Šuranová na hrách v Mníchove.
Cesta dcéry Slováka od Rožňavy a Maďarky z Ózdu k bronzu však bola nesmierne kľukatá. Na olympiádu do Mexika 1968 sa Eva – vtedy ešte Kucmanová – ešte nedostala. Výkonom 631 cm síce splnila limit, ale pre zákulisné „čachre-machre“ sa napokon ocitla len v pozícii prvej náhradníčky. Vedenie československej atletiky uprednostnilo českú strednotratiarku Jaroslavu Jehličkovú.
Všestranná atlétka sa napokon do Mexika na olympiádu predsa len dostala – ako turistka…
„Vybavila to vtedajšia vedúca družstva Slávie SVŠT Anka Čierna, ktorá potrebných 30-tisíc korún na zájazd poskladala z príspevkov klubu, rektorátu a povereníctva. Videla som tréning Boba Beamona aj jeho skok do 21. storočia 890 cm a načerpala toľko skúseností, že o štyri roky v Mníchove som vedela, do čoho idem,“ spomínala Eva Šuranová na jar 2016 pri príležitosti svojich sedemdesiatin v rozhovore s Mariánom Šimom pre časopis Slovenská atletika.
Hoci v Mexiku neskákala, na atletiku nezanevrela. V roku 1969 získala československé tituly v diaľke i na 100 m prekážok, na ME v Aténach si doskočila po siedmu priečku. Ibaže jej sľubnú kariéru prerušili milé, mimoatletické, povinnosti. Vydala sa a na Vianoce 1970 sa manželom Šuranovcom narodila dcérka Eva, prvé z troch detí.
„Vždy som túžila mať tri deti a som rada, že sa mi to pošťastilo. Prvé materstvo som brala ako vyslobodenie a vôbec som si nepripúšťala, že by som po pôrode nepokračovala v športovaní,“ priznala.
Na atletické ovály sa vrátila vážnejšia, sebavedomejšia, zodpovednejšia a novou motiváciou nabudená žena. Olympijské hry v Mníchove 1972 klopali na dvere, no mamička Šuranová nebola ani len v reprezentačnom kádri. Napriek tomu v júni na „pétéeske“ zlepšila v diaľke čs. rekord na 658 cm a po trojročnej pauze znovu vyhrala domáci šampionát. Prišla zaslúžená odmena – nominovali ju na hry do Mníchova.
Trénovala ostošesť, v bavorskej metropole veľmi túžila pekným výsledkom napraviť krivdu zo šesťdesiateho ôsmeho. V závere prípravy pod dohľadom Pavla Gleska, ktorý ju trénoval nepretržite od roku 1965 až do skončenia kariéry, deň čo deň dokonca presne kopírovala časový rozpis súťaže diaľkarok na OH.
Mesiac pred otvorením olympiády však prišla jóbovka: Eve Šuranovej diagnostikovali zápal ischiatického nervu na odrazovej nohe. „Nedokázala som sa z pravej nohy poriadne odraziť, vystrieť ju a rozbaliť skok. Pritom rýchlostne som bola na úrovni stovky za 11,2 a silovo tak, že by som trhala dosku. Trápila som sa, môj stav sa vôbec nelepšil,“ spomínala na ťažké chvíle krátko pred Mníchovom.
Kladivár Martin Šebesta, v 90. rokoch jeden z hlavných organizátorov mítingu P-T-S, vybavil Šuranovej vyšetrenie u MUDr. Viliama Fischera. Mladý, šikovný lekár, neskôr chýrny kardiochirurg, stanovil diagnózu. Po jeho slovách sa nádejnej diaľkarke zatmelo pred očami. „Môžem vás pichnúť do chrbtice a budete skákať, ale keď presne netrafím, hrozí, že na pol roka ochrniete,“ zaznelo v ordinácii.
Vyľakaná Eva Šuranová hľadala očami záchranu u trénera Gleska, ale ten len pokrčil plecami. Nastalo hrobové ticho. Po minúte, možno dvoch, sa nádejná olympionička rozhodla: „Pán doktor, poďme na to. Hneď, veď do otvorenia hier chýba len mesiac… Pichol ma a odišla som po vlastných. Aj s liekmi na zápal a príkazom naplno zaťažiť nohu až na olympiáde.“
Štvrtok, 31. august 1972. Na Olympijskom štadióne v Mníchove sa začal prvý deň atletických súťaží Hier XX. olympiády aj s dvoma finálovými disciplínami. Jedna z nich bola diaľka žien.
V predpoludňajšej kvalifikácii splnilo limit 630 cm až 14 z 33 atlétok, ale chýbali medzi nimi Američanka Watsonová či majsterka Európy 1971 Nemka Micklerová. Eva Šuranová si zaistila finále hneď prvým pokusom 638 cm a v kvalifikácii skončila siedma.
Finále sa uskutočnilo ešte v ten istý deň. Nemka Heide Rosendahlová už v prvej sérii zaletela na 678 cm, usadila sa suverénne na čele a – čakala, či ju ešte niekto prekoná. Neprekonal. No súboj o ďalšie dve medaily postupne naberal „grády“.
Šuranová dosiahla v prvom pokuse 651 cm, bola druhá za Rosendahlovou. V druhom pokuse pridala deväť centimetríkov (660 cm), čo značilo dvojcentimetrový posun československého rekordu. Tretí pokus: Eva sa rozbieha sťa blesk, presne triafa odrazovú dosku a letí neskutočne ďaleko. Aj Rosendahlovej stuhla krv v žilách. Ibaže rozhodcovia videli – prešľap…
„Dopadla som blízko méty svetového rekordu, ktorý vtedy držala práve Rosendahlová výkonom 684 cm. Odmávali mi prešľap, ale na plastelíne som nevidela nijakú stopu,“ spomínala Šuranová v magazíne Slovenská atletika na perfektný skok, ktorý jej takmer priniesol olympijské zlato a atletickú nesmrteľnosť. „Wo ist? Kde je? – pýtala som sa rozhodcu pri odrazovej doske. Hier! Tu! – povedal a palcom rypol do plastelíny…“
Čo čert nechcel, v tretej sérii sa Diana Jorgovová z Bulharska zlepšila na 662 cm a odsunula Šuranovú na tretiu priečku. Bojovníčka Eva však vo štvrtom pokuse dosiahla 667 cm a vrátila sa na striebornú pozíciu. Lenže iba na pár minút. Bulharka totiž opäť kontrovala – 672 cm.
V záverečných dvoch sériách sa už nič významné neudialo. Rosendahlová jasne viedla, Jorgovová so Šuranovou sa nezlepšili a ďalšie diaľkarky v ten deň nemali ani zďaleka medailovú formu.
Eva Šuranová, mamička 20-mesačnej dcérky, získala 31. augusta 1972 prvú medailu pre československú výpravu na OH v Mníchove. Jej bronz bol v tom čase štvrtá olympijská medaila pre čs. atlétku, avšak úplne prvá pre ženu zo Slovenska. A jedinou ostala až doteraz.
„Nepoznávala som sa. Bola som neskutočne sústredená. Verila som si až tak, že som si nepripúšťala prehru, hoci som nepatrila medzi hlavné favoritky. Pôvodne som si predsavzala len skočiť rekord. To som splnila už druhým pokusom 660 cm, vo štvrtom som pridala ešte sedem centimetrov.“
Šuranová skákala v olympijskom finále ako z veľkej knihy, jej mníchovská súťaž dostala prívlastok životná. Nechala za sebou výbornú Kubánku Garbeyovú, Schüllerovú z Nemecka, vicemajserku Európy 1971 a neskoršiu halovú európsku šampiónku (1974) Švajčiarku Antenenovú, obhajkyňu olympijského zlata z Mexika 1968 Viscopoleanuovú z Rumunska i neskoršiu majsterku Európy (1974) Maďarku Bruzsenyákovú.
Prvá myšlienka Evy Šuranovej na stupňoch víťazov („Bol to úžasný pocit vidieť ako vlajka vašej krajiny stúpa na stožiar“) patrila dcérke Evičke. Spomenula si aj na trénera Pavla Gleska, ale hlavou jej preletel i smutný pocit, že nevyhrala. „Bola to veľmi ťažká súťaž, menil sa vietor, bolo náročné vyrátať si rozbeh,“ charakterizovala Šuranová mníchovskú veternú lotériu. Za olympijský bronz dostala trojizbový byt v Bratislave, dovedna 8000 korún a vyznamenanie Za vynikajúcu prácu.
Ďalšiu cennú medailu pridala Eva Šuranová o dva roky na európskom šampionáte v Ríme 1974. Získala striebro, hoci opäť mala formu na zlato. Výkonom 660 cm viedla od tretej po piatu sériu až kým ju o 5 cm nepredstihla Maďarka Ilona Bruzsenyáková.
„Nevyužila som všetko, čo bolo vo mne. Na olympiáde v Mníchove aj ME v Ríme som mala aj na zlato. Naozaj ma mrzí, že sa to nepodarilo. Túžila som počuť po veľkej súťaži našu hymnu, ale toho som sa – žiaľ – nedočkala,“ skonštatovala smutne.
Šikovnú dievčinu z Veľkého Blahova Evu Kucmanovú priviedol k športu na strednej škole telocvikár Jozef Kmeť, jej prvé atletické kroky viedol v Dunajskej Strede Ladislav Pápay, a potom od roku 1965 až do konca kariéry Pavol Glesk. Spolu s Annou Chmelkovou-Blanárikovou, Máriou Mračnovou-Faithovou a Evou Gleskovou-Lehockou patrila do slávneho atletického kvarteta Slávie SVŠT z bratislavskej Mladej gardy. „Realistická, duševne silná žena s obdivuhodnou schopnosťou pohotovej adaptácie, ktorá sa nikdy nevzdávala,“ vykreslil jej profil po rokoch tréner Glesk.
Šuranová však bola mimoriadne všestranná atlétka. Okrem diaľky bola výborná aj na prekážkach, v šprintoch i viacbojoch. Na majstrovstvách bývalého Československa získala 14 titulov, v rôznych disciplínach utvorila spolu 25 československých rekordov.
Okrem Mníchova 1972 štartovala aj na olympijských hrách v Montreale 1976 a kariéru ukončila 32-ročná po ME v Prahe, kde takisto ako v Montreale neuspela v kvalifikácii.
Slovenský atletický zväz (SAZ) uviedol Evu Šuranovú v roku 2013 do Siene slávy slovenskej atletiky. O rok neskôr Klub športových redaktorov Slovenského syndikátu novinárov (KŠR SSN) udelil Eve Šuranovej na slávnosti Športovec roka 2014 ocenenie Športová legenda ako prvej žene. V roku 2003 jej udelili Bronzové a v roku 2007 Strieborné kruhy SOŠV.
Eva Šuranová, žiaľ, už nie je medzi nami. Od jesene 2016 bojovala s veľkými zdravotnými problémami, ktorým napokon v posledný deň roka, 31. decembra 2016, v nemocnici podľahla.
Pri príležitosti 50. výročiu zisku bronzovej olympijskej medaily na Hrách XX. olympiády v Mníchove pripravil Slovenský olympijský a športový výbor – Slovenské olympijské a športové múzeum na 7. septembra spomienkové stretnutie na Evu Šuranovú.
SYN PETER O EVE ŠURANOVEJ
„Pre mňa bola predovšetkým najlepšia mamina na svete, až potom známa svetová atlétka. Často mi rozprávala o OH 1972 v Mníchove, pretože od malička aj mňa atletika fascinovala a túžil som sa jej venovať. Z rozhovorov s maminou mi utkvelo v pamäti veľa rôznych spomienok – úsmevných i smutných. Obdivujem, že napriek množstvu prekážok sa nevzdala a splnila si svoj olympijský sen. Strávila aj neprávosť, keď ju nenominovali na olympiádu v Mexiku, kam potom cestovala len vďaka svojmu klubu ako ´turistka – pozorovateľka´. Prízvukovala mi, že práve táto negatívna skúsenosť mala na jej ďalšiu kariéru veľmi pozitívny vplyv.
Keď mi rozprávala o mníchovskej olympiáde, nikdy nezabudla na historku so zranením. Vžd sa pekne vyjadrovala o doktorovi Viliamovi Fischerovi, ktorý jej pomohol v zložitej situácii, za čo mu bola neskutočne vďačná. Na pána doktora nezabudla ani po rokoch, keď mu venovala kópiu olympijskej medaily z Mníchova ako poďakovanie za zákrok.
Zväčša so smútkom v hlase opisovala aj olympijské finále, kde ju pre údajný prešľap, ktorý asi videl len rozhodca, obrali o zlato. S ešte smutnejším výrazom tváre opisovala i tragickú udalosť, ktorá sa odohrala v olympijskej dedine – teroristický útok na izraelských športovcov. Mamina
V debatách o atletike často spomínala trénera Pápaya z Dunajskej Stredy, ale predovšetkým trénera Pavla Gleska. Vravela, že bol nekompromisný, veľmi prísny, ale spravodlivý. Neraz mi pripomínala, že aj človek z chudobnej rodiny žijúci v skromnosti môže svojou tvrdou prácou a zanietením dosiahnuť veľký úspech. Podobne, ako sa to podarilo jej…“
VIZITKA EVY ŠURANOVEJ
Narodená: 24. apríla 1946 v Ózde.
Kluby: Slávia Dunajská Streda (1961 – 1964), Slávia SVŠT Bratislava (1965 – 1977), RH Praha (1977 – 1978).
Tréneri: Ladislav Pápay, Pavol Glesk (od 1965).
Olympijské hry: Mníchov 1972 – bronzová medaila, Montreal 1976 – kvalifikácia (tri prešľapy).
Majstrovstvá Európy: Budapešť 1966 – 12. miesto, Atény 1969 – 7. miesto, Rím 1974 – strieborná medaila, Praha 1978 – kvalifikácia (tri prešľapy).
Majstrovstvá Československa: 8 titulov v diaľke (1965 – 1969, 1972, 1974, 1975), 2 na 100 m prek. (1968, 1969), po jednom na 100 m (1975), v päťboji (1967) a 4 x 100 m (1978) plus halový na 50 m (1976).
Majstrovstvá Slovenska: 4 tituly na 100 m (1967 – 1969, 1974), 2 v diaľke (1967, 1968), po jednom na 200 m (1972), 80 m prek. (1967) a 4 x 100 m (1974).
Osobné rekordy: 60 m ručne 7,4 (1967), 100 m 11,74 (1974, neoficiálne 11,35/1975, ručne 11,2/1976), 200 m 23,56 (1976 – do r. 2003 rekord SR), 80 m prek. 11,0 (1967), 100 m prek. ručne 13,5 (1972), diaľka 667 (1972, s vetrom 674/1974).
Pre SAZ pripravil GABRIEL BOGDÁNYI
Texty k foto:
Stupne víťazov na OH 1972 (zľava): strieborná Bulharka Jorgovová, víťazná Rosendahlová z Nemecka a bronzová Šuranová.
FOTO ŠTARTFOTO/JÁN SÚKUP
Eva Šuranová s najstaršou dcérkou Evičkou po ME 1974. Jej ďalšie ratolesti boli dcérka Danka a syn Peter.
FOTO PAVEL MELUŠ
Eva Šuranová a Heide Rosendahlová na OH 1972.
REPROFOTO ATLETIKA
Eva Šuranová s mníchovským olympijským bronzom, najcennejšou medailou jej kariéry.
FOTO ŠTARTFOTO/JÁN SÚKUP
Bývalá slovenská atlétka Eva Šuranová (uprostred) na prijatí športových legiend a úspešných československých a slovenských olympionikov a medailistov zo svetových a európskych šampionátov na Mestskom úrade v Poprade júli 2016.
FOTO SITA/RADOSLAV MAŤAŠ
Syn Evy Šuranovej Peter pózuje s mníchovskou bronzovou medailou pri maminom plagáte na pripravovanej výstave Slovenského olympijského a športového múzea v Bratislave.
FOTO ARCHÍV (pš)
