Cestný beh z Devína do Bratislavy je ctihodný kmeť. A nielen atletický. Nijaký šport na Slovensku nemá staršie podujatie. „Devín“ je nestor a nezmar. Na svet prišiel krátko po prvej svetovej vojne. Pretrpel druhú a napokon aj tretiu, takzvanú studenú. Prežil február 1948, august 1968 aj november 1989. Keďže ho však peripetie 20. storočia ozbíjali skoro o štvrtinu jeho histórie, z Devína do Bratislavy sa doposiaľ bežalo “len” 72-krát. Najstaršie slovenské atletické podujatie oslávilo v sobotu 24. apríla 2021 svoju storočnicu.

Dvadsiaty štvrtý apríl 1921 pripadol na nedeľu. Podobne ako v roku 1836. Jedinečnú šancu zasvätiť  prvé veľké poprvovojnové preteky práve 85. výročiu pamätného výletu štúrovcov na Devín organizátori nemohli a nechceli premrhať. A to napriek tomu, alebo práve preto, že mnohí z nich boli Česi.

Beh z Devína bol národný už pred 96 rokmi, hoci to v názve nedeklaroval. Vtedy sa však pojem národ vnímal inak než dnes. „V tých časoch hrala osobitnú úlohu česko-slovenská vzájomnosť – vďaka nej vznikol aj tento beh,“ pripomínal atletický nestor a kronikár Rudolf Holzer, ktorý inicioval obnovenie podujatia po dvoch jeho najdlhších prestávkach (1939 – 1947 a 1952 – 1966).

SLOVAN SI VYŽIADAL SLÁVISTA

Dekrét vlády Československej republiky z marca 1919 premenoval Pozsony, Pressburg či Prešporok na Bratislavu. Najbližšie tomu, ako mesto nazývali členovia Společnosti česko-slovanskej už na onej vlastivednej vychádzke na Devín. Prevahu v ňom stále mali ľudia hlásiaci sa k nemeckej národnosti a Petržalku ešte okupovali maďarské vojská, ale na ľavý breh Dunaja už slovenskej menšine prichádzali na pomoc stovky českých a moravských inteligentov. Aj športovcov. Vrátane atlétov.

Dlhoročný sekretár slovenskej atletiky Alojz Ovečka v knižke o histórii kráľovnej športov v Bratislave spomínal, že sa schádzali a trénovali na Kuchajde (Pasienkoch). Okrem atlétov aj futbalisti. Práve tam sa koncom marca 1919 po náhodnom stretnutí pod Michalskou bránou vybrali dvaja známi z Prahy: Antonín Humhal, čerstvo vymenovaný riaditeľ bratislavskej telegrafnej ústredne, a šéf bratislavskej filiálky Agrobanky Karel Hellmuth. Obaja fandili futbalovej Slavii a prvému z nich pred odchodom na Slovensko slávny kapitán „zošívaných“ Jan Košek kládol na srdce: „Udělejte tam klub, abychom se s ním sešli na trávníku.“ Na Kuchajde natrafili na veliteľa bratislavskej polície Richarda Brunnera a – bola ruka v rukáve.

Už tretieho mája sa v jedálni Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska sídliaceho v dnešnej budove Filozofickej fakulty UK zišlo valné zhromaždenie, ktoré schválilo vznik I. československého športového klubu (I. ČsŠK) – policajného kapitána Brunnera zvolilo za predsedu a Humhala za jedného z dvoch podpredsedov. Futbalový oddiel klubu, ktorý bol predchodcom Slovana, začal fungovať okamžite (už v lete zohral v Bratislave priateľský zápas s pražskou Slaviou, v ktorom prehral 1:9) a atletický na prahu roku 1920.

PRVÝ ŠÉF BOL ČECHOAMERIČAN

Atletika v Prešporku, pravdaže, žila aj za rakúsko-uhorskej monarchie, ale iba v maďarských a nemeckých kluboch. Tá jednotka v názve prvého domáceho mala opodstatnenie. Prvým šéfom atletického odboru I. ČsŠK, ako recyklovane uvádzajú slovenskí historici, bol – Američan Max W. Younger. V skutočnosti však šlo o Čechoameričana, čo vysvetľuje jeho akceptáciu aj schopnosť adaptovať sa na podmienky.

Maximillian „Max“ Younger začínal s atletikou, ale preslávila ho gymnastika: 30 rokov (1926 – 1956) pôsobil ako (väčšinou hlavný) gymnastický tréner na Temple University vo Philadelphii, na ktorej získal profesúru a v roku 1954 ako vôbec prvý americkú výročnú cenu pre najlepšieho vysokoškolského trénera tohto športu. Z jeho životopisu na webovej stránke americkej gymnastiky vyplýva, že sa narodil v roku 1886 v Plzni, takže zrejme ako Junger. Keď mal dvadsať, emigroval do USA a ku koncu prvej svetovej vojny sa vrátil do Európy s americkou armádou na čele s generálom Johnom Pershingom ako športový riaditeľ pri jej námornej zložke pôsobiaceho kresťanského mládežníckeho združenia YMCA. A po vojne na istý čas (do roku 1923) ako „ymkár“ zakotvil vo svojej starej, ale už vlastne novej vlasti – nie však v Plzni, ale v Bratislave.

Nebol jediný. Po tzv. Pershingovej olympiáde usporiadanej v Paríži 1919 na počesť víťazstva štátov Dohody vo vojne zamieril do Československa aj asistent atletického šéftrénera USA na nej Josef (Joseph) Ámos Pípal. Rodák zo Zachotína na Vysočine bol renomovaný kouč kalifornskej univerzity, ale pod hlavičkou YMCA aj športový inštruktor armády. Spolok rozvíjajúci najmä pohybové aktivity mlade očaril aj prezidentovu dcéru Alicu Masarykovú a otvárala mu brány do Československa, ktoré si americká YMCA vybrala ako krajinu, v ktorej za pomoci svojich trénerov a štedrého financovania testovala šance expandovania spolku.

ATLETICKÉ DUO PÍPAL – YOUNGER

Ministerstvo národnej obrany ČSR začalo organizovať kurzy pre armádnych športových inštruktorov a už prvý v máji 1919 v Žiline viedol Pípal ako riaditeľ pražskej „ymky“. Základ výučby tvorila atletika, ale na spestrenie zoznamoval frekventantov aj s pravidlami a finesmi volejbalu, basketbalu či softbalu, takže sa dodnes označuje za „prvý kurz amerických hier v ČSR“.

Na niektorých ďalších v Prahe Pípalovi pomáhal ako asistent aj Younger. Zaangažoval ho aj do prípravy československých atlétov na antverpské olympijské hry 1920, ktorú dostal na starosť. Potvrdzuje to zmienka v Youngerovom životopise: „Koučovanie odštartoval trénovaním Českého olympijského atletického tímu.“

Younger bol v najlepších rokoch a plný energie. Len čo v petržalskom Starom háji skraja jari 1920 dokončili provizórnu atletickú dráhu, zorganizoval na nej preteky, ktoré za súčasť prípravy na OH označila aj dobová tlač. Na to, aby sa niekto zo Slovákov nominoval do čs. výpravy, bolo však už neskoro.

DEVÍN PODĽA VZORU BĚCHOVÍC

Predobrazom „Devína“ v očiach organizátorov s prevahou českých rodákov boli logicky „Běchovice“. Najstarší, dodnes existujúci cestný beh na kontinente zažil premiéru už v máji 1897!

Myšlienka založiť beh z Devína do Bratislavy skrsla takmer v rovnakej chvíli ako založiť atletický odbor I. ČsŠK. Odznela už na ustanovujúcej schôdzi a čoskoro dostala podobu uznesenia o skladbe prípravného výboru, na ktorého čele stál ten istý muž ako na čele odboru – Čechoameričan Younger. Existoval aj tzv. „závodný výbor“ na čele s predsedom Gejzom Rehákom: v ňom figuroval Younger ako riaditeľ aj hlavný rozhodca. Jeho pravou rukou bol Antonín Balík, ktorý do Bratislavy prišiel ako tridsiatnik s povesťou výborného bandy-hokejistu ČKS Vyšehrad 1907. „Máša“, ako ho prezývali, v zákulisí intenzívne pripravoval zrod hokejového oddielu, ale kým sa mu to podarilo (1921), agilne pracoval v atletickom. Dokonca aj potom – ešte v roku 1933 bol štartérom 2. ročníka Štefánikovho maratónu a v západoslovenskom okrsku Čs. amatérskej atletickej únie (ČSAAU) pracoval až do roku 1935.

LEKÁRI TRPELI NA ATLETIKU

Dobová listina činovníkov, ktorí sa najväčšmi zaslúžili o založenie behu Devín – Bratislava obsahuje samé české mená. S jednou výnimkou – tou je MUDr. Gejza Rehák, ktorý medicínu študoval v Pešti a vo Viedni, od septembra 1919 až do smrti v marci 1940 riaditeľ Štátnej nemocnice v Bratislave, vtedy najväčšej na Slovensku. Narodil sa na Záhorí: ako rodnú obec si písal Smolinské, kde mal jeho otec krčmu, dnes si ho však ako rodáka uvádza Borský Svätý Jur. Prvým predsedom I. ČsŠK bol policajný šéf Brunner, ale čoskoro ho prevelili do Rožňavy a na čelo správnej rady zvolili Reháka – šéfoval mu až do roku 1927; to už bol aj poslanec (v Národnom zhromaždení zastupoval národných demokratov). V športe to Rehák dotiahol až na predsedu historicky prvého Slovenského olympijského výboru – viedol ho od ustanovujúceho valného zhromaždenia v júni 1939, ale iba trištvrte roka, zomrel ako 58-ročný.

Atletiku však nosili v srdci aj iní renomovaní lekári, dokonca magnificencie. Profesora Stanislava Kostlivého, viedenského rodáka z českej rodiny, v období 1923 – 1925 rektora UK, experti označujú za zakladateľa slovenskej chirurgickej školy – pričinil sa o atletickú dráhu v Medickej záhrade, o zrod klubu Univerzita (predchodca VŠ), atletických súbojov univerzít Prahy, Brna a Bratislavy, a bol aj aktívny rozhodca. Práve on vyšiel s nápadom, aby Lekárska fakulta UK venovala putovný pohár víťazovi behu Devín – Bratislava.

„Vtedy platila zásada, že šport a telovýchova je záležitosťou lekárov“, tvrdil Ovečka, „cez atletiku rozvíjali výchovnú a kultúrnu prácu medzi mladou inteligenciou“. Prvého menoval prof. MUDr. Bohuslava Poláka, pôvodom z Pardubíc. Chýrny farmakológ, dekan Lekárskej fakulty (1926 – 1927), v polovici tridsiatych rokov aj rektor UK, bol totiž celých 18 rokov strávených v Bratislave v nejakej atletickej funkcii. Zásluhu má najmä na zrode západoslovenského okrsku ČSAAU, ktorého absencia kľala oči pražskému ústrediu únie. Ako spomína športový historik Igor Machajdík, v predvečer premiérového behu Devín – Bratislava jej delegát Miroslav Skřivánek hrozil, že nepovolí štart pretekárov menšinových klubov, ak sa nezrieknu ambícií stať sa členmi Maďarského atletického zväzu – až v noci vraj podpísali prísľub, že sa zapoja do príprav zriadenia západoslovenského okrsku ČSAAU. Polákovi potom trvalo takmer rok, kým ich vo februári 1922 k tomu „dokopal“…

VÍŤAZA OHROMILO OBECENSTVO

Bratislava sa 24. apríla 1921 prebudila do usmokleného dňa. Tridsaťsedem bežcov malo zraz na nádvorí kasární, ktoré krátko predtým premenovali z Vodných na Štefánikove (od päťdesiatych rokov v nich sídli Slovenská národná galéria). Odtiaľ ich na korbe nákladného auta previezli do Devína. V osobnom sa viezli len rozhodcovia a štartér Karel Hellmuth, už spomínaný bankový riaditeľ.

Vtedy si ešte boli atléti rovní, neexistovali manažéri a pozvánky sa posielali predpisovo na kluby. Tak dorazila aj bratislavská pre Václava Vohralíka. Napriek tomu, že to už bol pán atlét, najpopulárnejší v celom Československu. Osem mesiacov predtým na otvorení antverpskej olympiády ako prvý v histórii niesol československú vlajku a o pár dní z tucta našich atlétov dosiahol najlepšie umiestenie – do finále na 1500 m postúpil najlepším rozbehovým časom 4:02,2, ale v ňom výrazne horším (4:04,6) skončil štvrtý. V olympijskej premiére Československa nezískal medailu v individuálnej disciplíne nikto – jediné bronzové doniesli hokejisti a tenisový „mix“ Skrbková – Žemla.

„Bratislavu som nepoznal a keď sa ku mne cez Spartu dostala pozvánka na prvý ročník behu Devín – Bratislava, neskrýval som radosť, že budem môcť na Slovensku prvý raz predviesť svoje umenie,“ zaspomínal si Vohralík pred 40 rokmi v liste z Austrálie Rudolfovi Holzerovi, citovanom športovým publicistom Miroslavom Hazuchom. „Súperov som nepoznal, ale veril som si, hoci počasie bolo mizerné, daždivé, terén klzký. Dobehol som s bezpečným, minútovým náskokom pred sparťanskými kolegami Rothom a Zikom. Ohromila ma obrovská účasť obecenstva! Mal som za sebou už dosť pretekov v cudzine, ale niečo také som dovtedy nezažil.“

Cieľ bol pred historickou budovou Slovenského národného divadla a na námestí, ktoré rok predtým premenovali z Kossuthovho na Palackého sady (Hviezdoslav totiž ešte žil), sa podľa súdobej tlače tiesnilo vyše 15-tisíc ľudí. Dva mesiace predtým sa uskutočnilo sčítanie ľudu, podľa ktorého v Bratislave žilo len 93 189 obyvateľov…

VOHRALÍK ALIAS VÖRÖS

Devínsky beh mal hneď na úvod víťaza, ktorý bol na danú dobu zo svetového hľadiska azda najväčšou osobnosťou v celej jeho histórii.

Na dokreslenie profilu Václava Vohralíka dve odbočky. Prvá dozadu: v roku 1919 získal posledné dva z ôsmich titulov majstra Maďarska, a to na 1500 aj 5000 m – úplne prvý v krose o päť rokov skôr. Narodil sa v Brne, ale otec sa aj s rodinou vybral za robotou do Budapešti, kde sa syn ukazoval najprv ako nádejný futbalista, potom plavec a napokon sa v robotníckom klube MTE presadil ako bežec. Nie pod menom Václav Vohralík, ale ako Vince Vörös (Červený). Po vzniku Československa zavelil otec-ľavičiar na návrat domov, kde ako prvý čs. atlét zabehol 800 m pod dve minúty (1:58,3) a 3000 m pod 9 minút (8:49,2). Rok po maďarskom double (1500, 5000 m) dosiahol československé a napokon počtom titulov vyrovnal skóre na 8:8.

Druhá odbočka dopredu: atletické súťaže prvej olympiády po druhej svetovej vojne Vohralík sledoval z čestnej tribúny – ako osobný hosť britského ministra zodpovedného za olympijské hry 1948, ktorým bol Philip Noel-Baker, jeho súper z antverpského finále 1920, ktorý získal striebro. „Mohol si vyhrať, keby si sa nebál Zandera,“ povedal mu vtedy jeho hostiteľ, slávny Brit, ktorý o jedenásť rokov dostal Nobelovu cenu za mier. Oni dvaja vedeli, o čom hovorili, súčasníkom to treba vysvetliť: Švéd John A. F. Zandy štartoval na OH 1920 ako svetový rekordér časom 3:54,7, ktorý prekonal až o štyri roky Fín Nurmi (3:52,6), ale antverpské finále nedokončil. Vyhral ho Angličan Albert Hill pred krajanom Noel-Bakerom, kým Vohralík dobehol štvrtý. „Strach z úspechu mi zviazal nohy a trochu som to pretaktizoval,“ priznal po rokoch Vohralík.

Po kariére sa ukazoval ako talentovaný tréner, ale tým sa v Československu nedalo uživiť a koncom dvadsiatych rokov sa vydal na vandrovku za robotou – pracoval v Rumunsku, v indickej filiálke brnianskej Zbrojovky a napokon sa aj s mladším synom usadil v austrálskom Sydney.

POTENCIÁL A PAMÄŤ HISTÓRIE

„Závod tento bude historickým v dejinách športu v Bratislave a na Slovensku, lebo športový úspech bol ohromný. Otvoril konsolidáciu atletického športu na Slovensku,“ prognózovala po debute behu z Devína dobová tlač. V tom druhom precenila schopnosť Slovače zjednocovať sa úspechmi, ale to, že hrdosť na históriu napokon preváži nad jej znevažovaním či neúctou k nej, sa potvrdilo. Slovensko má najstarší, od roku 1924 existujúci maratón v Európe, košický, navyše s krásnym názvom  – a okrem neho aj ešte o tri roky starší bratislavský cestný beh.

Vážme si to. Čo by iní za to dali… Aj tých, ktorí sa bili za to, aby tieto podujatia napriek politickým protivenstvám doby prežili. Vrátane tých, ktorí sa po Mníchove 1938 museli zo Slovenska napriek zásluhám pakovať – a tých bolo neúrekom…

MARIÁN ŠIMO

MÍĽNIKY NÁRODNÉHO BEHU DEVÍN – BRATISLAVA

1921: V premiére z Devína odštartovalo 37 bežcov a 21 z nich dobehlo do cieľa pred budovou SND – ako prvý Václav Vohralík zo Sparty Praha, na OH 1920 štvrtý na 1500 m.

1925: Prvýkrát vyhral slovenský bežec, pravda, v drese pražskej Sparty – košický rodák Jozef Koščák. Napriek tomu, že omylom vystúpil z vlaku v Devínskej Novej Vsi a do Devína musel šliapať peši.  Hneď za ním dobehol cabaj-čáporský rodák František Hulán (I. ČsŠK), ktorý rok predtým ako ani nie 19-ročný skončil tretí a na behu štartoval ešte aj ako 74-ročný (1979)!

1928: Prvá, našťastie len ročná pauza: beh sa oficiálne nekonal z technických dôvodov, zrejme však pre nedostatok financií.

1931: Koščák vyhral tretí raz (1926 ako člen Sparty, 1929 a 1931 Moravskej Slávie Brno) a natrvalo získal pohár venovaný Lekárskou fakultou UK. Mohol ho mať už o rok skôr, ale na 7. km si zranil koleno a odviezli ho do nemocnice.

1932: Koščák v drese MS Brno vyhral znova – nový pohár, ktorý venoval rektor UK Dobroslav Orel, vyhlásili za večne putovný a víťazov ním dekorujú dodnes. Ročník č. 11 bol prvý raz majstrovstvami Slovenska v cestnom behu: titul získal tretí Ján Stiteczký (PTE Bratislava).

1935: Prvý víťaz z bratislavského klubu: František Šolti (PTE).

1936: Premiérový triumf atléta usporiadateľského I. ČsŠK: Karol Herceg, ktorý vyhral aj o rok, bol tiež výborný cyklista a ešte lepší cyklistický tréner.

1939 – 1947: Prvá veľká „diera“ v histórii, spôsobená najskôr viedenskou arbitrážou (Devín sa stal súčasťou tzv. tretej ríše) a potom druhou svetovou vojnou.

1948: Po desaťročnej prestávke beh obnovili – najmä zásluhu Rudolfa Holzera. Prvé tri povojnové ročníky vyhral František Augustín, ale ani tie sa neuskutočnili „v kuse“, v r. 1950 preteky nepovolili a o rok sa 20. ročník konal len vďaka zaradeniu do programu osláv Dňa armády a – na skrátenej trati.

1952 – 1966: V päťdesiatych rokoch bol Devín súčasťou pohraničného pásma a súdobý režim v ňom nepovoloval akcie, v šesťdesiatych zasa Slovan ako nástupnícky klub po I. ČsŠK nemal organizačný potenciál nadviazať na tradíciu.

1967: Podujatie na Holzerov podnet vzkriesila TJ Rapid Bratislava – nemala síce atletický oddiel, zato podnikavých funkcionárov (František Letovanec, Jozef Brlica), ktorí vďaka tzv. pridruženej výrobe cez svoje účelové zariadenie získali financie a „ideovo“ ho spojili s Dňami čs.-sovietskeho priateľstva. Prvý raz štartovali aj štyria cudzinci a jeden z nich v lejaku vyhral – Švajčiar Walter Dietiker (1969 znova).

1970: Ďalšia absencia – najmä dôsledok infarktu, ktorý v decembri 1969 postihol Rudolfa Holzera.

1971: Návrat v netradičnom termíne (október) a na skrátenej trati: pre výstavbu Mosta SNP bol cieľ pred PKO (až do 1974) a prvý primát dosiahol vytrvalec banskobystrickej Dukly Peter Suchán.

1976: Rapid sa usporadúvania behu vzdal. V kalendári EAA figuroval s termínom 24. apríl, uskutočnil sa však až 14. novembra, keď sa nad ním zmilovalo pár funkcionárov Slovana na čele s behávajúcim hospodárom TJ Viktorom Nedvedom, ktorý bol motorom podujatia až do roku 1991. Suchán štvrtým víťazstvom (1971, 1974 – 1976) vyrovnal Koščákov rekord. Prvý raz bežali aj ženy: vyhrala Paulína Kirnová (aj 1977 a 1978) pred Máriou Nagyovou, manželkou jej trénera a iniciátora premiéry Juraja Nagya.

1977: Zásluhou atletického nadšenca Pavla Safku zažil premiéru mládežnícky Malý Devín. Jubilejný, tridsiaty ročník toho „veľkého“ vyhral Dušan Moravčík, rodák z Bánova, strieborný stípliar ME 1971 a piaty na OH 1972 – z víťazov sa súdobým svetovým postavením asi najviac priblížil Vohralíkovi.

1982: Prvá vlna popularity rekreačného behania – počet účastníkov prekročil tisícku (1211). A prvý raz obe kategórie vyhrali zverenci jedného, banskobystrického trénera Róberta Rozima: ženskú jeho dcéra Katarína a mužskú Martin Vrábeľ.

1985: Prvý raz vyše dvetisíc štartujúcich (2255) a Rozimovo repete: s Vrábľom vyhrala Jana Kučeríková.

1986: Tentoraz vyhralo Janino dvojča Alena, ale pod priezviskom Močáriová – neskôr ešte šesťkrát. Podujatie sa premiérovo nazývalo „národný beh“.

1987: Vrcholil boom: počet štartujúcich prekročil trojtisícovú hranicu (3225). Ešte aj o rok, potom však 10 rokov postupne klesal, až pod tisícku…

1990: Na Slovanskej ceste v dôsledku Novembra 1989 zmizli ostnaté drôty a pohraničníci nesliedili, ale bežcom koncertovali na bicie nástroje…

1992: Preteky v ďalšej krízovej situácii prevzala pod krídla Správa telovýchovných a rekreačných zariadení hlavného mesta SR, ktorej vtedy šéfoval kajakársky olympionik 1972 Ľubomír Kadnár – dušou akcie sa na 25 rokov vo funkcii hlavného koordinátora stal Peter Blaho.

1994: Prvý primát Miroslava Vanku z banskobystrickej Dukly, ktorý si o 14 (!) rokov dobehol po dodnes mužom neprekonaný šiesty.

2000: Až v 25. ročníku ženského behu vyhrala cudzinka, ale v drese bardejovského klubu: Poľka Izabela Zatorská (a o dva roky znova), medailistka MS a ME v behu do vrchu.

2001: Močáriová zavŕšila jedinečnú sériu: vyhrala siedmy raz.

2009: Premiérové víťazstvo bežca z iného kontinentu – Etiópčan Feyissa Mossisa však už dva roky žil v Maďarsku.

2010: Začiatkom 21. storočia dorazila na Slovensko druhá vlna popularity behov, počet štartujúcich začal znova rásť a prekročil rekordné číslo z osemdesiatych rokov (3905).

2011: Padla štvortisícová hranica: 4463.

2014: Aj päťtisícová: 5158. Trebišovská rodáčka Katarína Berešová, londýnska olympionička, vyhrala šiesty raz (predtým 2006, 2008, 2010, 2011, 2012) a prvý z troch primátov získal Joel Mwangi, Keňan behajúci za maďarský Benedek Team.

2015: Padla šesťtisícová hranica (6171 – aj spolu s účastníkmi „Malého Devína“)

2018: Historicky najvyšší počet účastníkov na klasickom „Devíne“ – 6020 bežcov (4265 mužov a 1755 žien), z nich preteky dokončilo 6015.

2019: Caroline Korirová z Eldoretu sa do histórie zapísala ako prvá africká i kenská víťazka.

2020: Preteky sa v tradičnom aprílovom, ale ani v náhradnom októbrovom a decembrovom termíne (plánoval sa symbolický beh s približne 100 účastníkmi) pre koronavírusovú pandémiu neuskutočnili.

(MO, GB)

GALÉRIA VÍŤAZOV NÁRODNÉHO BEHU DEVÍN – BRATISLAVA

MUŽI (1921 – 2020)

1921 (1. ročník) Václav Vohralík (AC Sparta Praha )

1922 (2.) Josef Liehne (AC Sparta Praha)

1923 (3.) Vilém Šindler (AC Sparta Praha)

1924 (4.) Emanuel Kucharski (Viktoria Žižkov)

1925 (5.) Jozef Koščák (AC Sparta Praha)

1926 (6.) Jan Pytela (SK Židenice Brno)

1927 (7.) Oldřich Plchot (SK Baťa Zlín)

1928 preteky sa neuskutočnili

1929 (8.) Jozef Koščák (Moravská Slavia Brno)

1930 (9.) Jan Slezáček (SK Židenice Brno)

1931 (10.) Jozef Koščák (Moravská Slavia Brno)

1932 (11.) Jozef Koščák (Moravská Slavia Brno)

1933 (12.) ročník Štefan Nyigoscsík (KAC Košice)

1934 (13.) František Solty (PTE Bratislava)

1935 (14.) Ján Stiteczky (PTE Bratislava)

1936 (15.) Karol Herceg (I. ČsŠK Bratislava)

1937 (16.) Karol Herceg (I. ČsŠK Bratislava)

1938 (17.) Ľudovít Gálfy (PTE Bratislava)

1939 – 1947 preteky sa neuskutočnili

1948 (18.) František Augustín (ŠK Bratislava)

1949 (19.) František Augustín (ŠK Bratislava)

1950 preteky sa neuskutočnili

1951 (20.) František Augustín (Sokol NV Bratislava)

1952 – 1966 preteky sa neuskutočnili

1967 (21.) Walter Dietiker  (Švajčiarsko)

1968 (22.) Ilie Cioca (Rumunsko)

1969 (23.) Walter Dietiker (Švajčiarsko)

1970 preteky sa neuskutočnili

1971 (24.) Peter Suchán (Dukla Banská Bystrica)

1972 (25.) Anton Javorka (ŠK Piešťany)

1973 (26.) Juraj Lukáč (Dukla Banská Bystrica)

1974 (27.) Peter Suchán (Dukla Banská Bystrica)

1975 (28.) Peter Suchán (Dukla Banská Bystrica)

1976 (29.) Peter Suchán (Dukla Banská Bystrica)

1977 (30.) Dušan Moravčík (Dukla Praha)

1978 (31.) Vladimír Duda (TŽ Třinec)

1979 (32.) Jozef Machálek (ZVL Skalica)

1980 (33.) Jozef Lenčéš (Inter Bratislava)

1981 (34.) Jozef Lenčéš (Inter Bratislava)

1982 (35.) Martin Vrábeľ (Dukla Banská Bystrica)

1983 (36.) Lubomír Tesáček (Dukla Praha)

1984 (37.) Stanislav Tábor (RH Praha)

1985 (38.) Martin Vrábeľ (Dukla Banská Bystrica)

1986 (39.) Zdeněk Pešek (Slovan Liberec)

1987 (40.) Zdeněk Pešek (Lokomotiva Liberec)

1988 (41.) Zdeněk Pešek (Lokomotiva Liberec)

1989 (42.) Lubomír Tesáček (Dukla Praha)

1990 (43.) Zdeněk Mezuliáník (Olympia Bruntál)

1991 (44.) Pavel Klimeš (TJ Vítkovice)

1992 (45.) Marián Hunčík (Olymp Praha)

1993 (46.) Ľuboš Cesnek (MK Rajec)

1994 (47.) Miroslav Vanko (Dukla Banská Bystrica)

1995 (48.) Ľuboš Cesnek (MK Rajec)

1996 (49.) Marcel Matanin (ŠKP Štrbské Pleso)

1997 (50.) Róbert Štefko (Dukla Banská Bystrica)

1998 (51.) Vladislav Lipovský (TJ Obalservis Košice)

1999 (52.) Mykola Antonenko (Ukrajina/JM LAVO Bardejov)

2000 (53.) Ivan Čotov (Bulharsko)

2001 (54.) Marcel Matanin (TJ Obalservis Košice)

2002 (55.) Miroslav Vanko (Dukla Banská Bystrica)

2003 (56.) Bogdan Dziuba (Poľsko/JM Demolex Bardejov)

2004 (57.) Miroslav Vanko (Dukla Banská Bystrica)

2005 (58.) Miroslav Vanko (Dukla Banská Bystrica)

2006 (59.) Artur Blasinski (Poľsko/JM Demolex Bardejov)

2007 (60.) Miroslav Vanko (TJ Obalservis Košice)

2008 (61.) Miroslav Vanko (TJ Obalservis Košice)

2009 (62.) Feyissa Mossissa (Etiópia)

2010 (63.) Jakub Burghardt (Poľsko/JM Demolex Bardejov)

2011 (64.) Albert Minczér (Maďarsko)

2012 (65.) Albert Minczér (Maďarsko)

2013 (66.) Barnabás Bene (Maďarsko)

2014 (67.) Joel Maina Mwangi (Keňa)

2015 (68.) Joel Maina Mwangi (Keňa)

2016 (69.) Joel Maina Mwangi (Keňa)

2017 (70.) László Gregor (Maďarsko)

2018 (71.) Nelson Cherutich (Keňa)

2019 (72.) Matthew Kosgei (Keňa)

2020 preteky sa neuskutočnili

ŽENY (1976 – 2020)

1976 (29. ročník) Paulína Kirnová (Slávia UK Bratislava)

1977 (30.) Paulína Kirnová (Slávia UK Bratislava)

1978 (31.) Paulína Kirnová (Slávia UK Bratislava)

1979 (32.) Jana Brachnová (Slávia SVŠT Bratislava)

1980 (33.) Jana Brachnová (Slávia SVŠT Bratislava)

1981 (34.) Jarmila Urbanová (Slavoj Bruntál)

1982 (35.) Katarína Rozimová (Slávia PF Banská Bystrica)

1983 (36.) Jarmila Urbanová (RH Praha)

1984 (37.) Silvia Pajanová (Slovan CHZJD Bratislava)

1985 (38.) Jana Kučeríková  (Slávia PF Banská Bystrica)

1986 (39.) Alena Močáriová (Slávia PF Banská Bystrica)

1987 (40.) Dana Kelnarová (TJ Nový Jičín)

1988 (41.) Ľudmila Melicherová (Slávia PF Banská Bystrica)

1989 (42.) Alena Močáriová (Slávia PF Banská Bystrica)

1990 (43.) Mária Starovská (AC Sparta Praha)

1991 (44.) Andrea Sollárová (Inter Bratislava)

1992 (45.) Anna Baloghová (Slávia UK Bratislava)

1993 (46.) Alena Močáriová (Slovak AC Banská Bystrica)

1994 (47.) Anna Baloghová (Slávia UK Bratislava)

1995 (48.) Alena Močáriová (Slovak AC Banská Bystrica)

1996 (49.) Alena Močáriová (Slovak AC Banská Bystrica)

1997 (50.) Alena Močáriová (Slovak AC Banská Bystrica)

1998 (51.) Dana Janečková (AC Nové Zámky)

1999 (52.) Dana Janečková (TJ Obalservis Košice)

2000 (53.) Izabela Zatorská (Poľsko/ JM LAVO Bardejov)

2001 (54.) Alena Močáriová (JM Demolex Bardejov)

2002 (55.) Izabela Zatorská (Poľsko/JM Demolex Bardejov)

2003 (56.) Ľudmila Melicherová (JM Demolex Bardejov)

2004 (57.) Izabela Zatorská (Poľsko/JM Demolex Bardejov)

2005 (58.) Zuzana Nováčková (Maratón AC Rača)

2006 (59.) Katarína Berešová (TJ Obalservis Košice)

2007 (60.) Zuzana Nováčková (Slávia STU Bratislava)

2008 (61.) Katarína Berešová (TJ Obalservis Košice)

2009 (62.) Zuzana Nováčková (Slávia STU Bratislava)

2010 (63.) Katarína Berešová (TJ Obalservis Košice)

2011 (64.) Katarína Berešová (TJ Obalservis Košice)

2012 (65.) Katarína Berešová (TJ Obalservis Košice)

2013 (66.) Anissa Zsófia Badisová (Maďarsko)

2014 (67.) Katarína Berešová (TJ Obalservis Košice)

2015 (68.) Zita Kácserová (Maďarsko)

2016 (69.) Zita Kácserová (Maďarsko)

2017 (70.) Zita Kácserová (Maďarsko)

2018 (71.) Zita Kácserová (Maďarsko)

2019 (72.) Caroline Korirová (Keňa)

2020 preteky sa neuskutočnili

Texty k foto:

Tradičný štart Národného behu Devín – Bratislava pod starobylým devínskym bralom.

FOTO SITA/MARIÁN PEIGER

Zakladatelia behu pred historickou budovou SND.

FOTO SLOVENSKÉ OLYMPIJSKÉ A ŠPORTOVÉ MÚZEUM

Maximillian Younger z obdobia, keď bol úspešným gymnastickým trénerom v USA.

FOTO SLOVENSKÉ OLYMPIJSKÉ A ŠPORTOVÉ MÚZEUM

V cieli premiérového ročníka na dnešnom Hviezdoslavovom námestí vítali bežcov davy ľudí.

FOTO SLOVENSKÉ OLYMPIJSKÉ A ŠPORTOVÉ MÚZEUM

Rekordér v počte víťazstiev medzi mužmi je Miroslav Vanko, na snímke zo 60. ročníka v roku 2007.

FOTO SITA/ĽUDOVÍT VANIHER

Absolútna rekordérka v počte triumfov (7) na najstaršom slovenskom atletickom podujatí je Alena Močáriová, na zábere z 50. ročníka (1997), keď vyhrala šiesty raz.

FOTO ŠTARTFOTO/JÁN SÚKUP