Ikony majú výsady, aj právo prvej voľby. „Aké číslo ti nachystáme: štyridsaťdvojku, sedemdesiatku alebo dvojstovku?“ pýtal sa ho riaditeľ Medzinárodného maratónu mieru Branislav Koniar v predstihu pred 95. ročníkom. Peter Polák si z jeho ponuky vybral to najvyššie, lebo v tohtoročnú prvú októbrovú nedeľu bežal v košických uliciach dvojstý maratón kariéry.
Bol to už 42. štart na MMM lídra Diamantového klubu najstaršieho európskeho maratónu. Tretie číslo z ponuky sa viazalo na 16. október, deň, v ktorý košický rodák dovršuje 70 rokov. Štyridsaťsedem z nich zasvätil behaniu!
Prvý darček k jubileu si dal v predstihu sám: do cieľa MMM 2018 dobehol v čase 3:47:10 h ako víťaz kategórie M70. „Rôčky pribúdajú, kým síl ubúda, takže už nebehávam toľko ako v najlepšom ultramaratónskom veku. Žiaden maratón však nehodno podceniť. A dvojstý už vonkoncom nie – za 20 dní som zvládol 600 kilometrov,“ konštatuje.
Polák na rozdiel od niektorých iných, behá len klasické maratóny, vyhýba sa tzv. hamburgom, a je veľký lokálpatriot – svoj stý, stopäťdesiaty aj dvojstý si naplánoval tak, aby ich bežal doma, v Košiciach (1995, 2005 a 2018).
AJ JA BUDEM MARATÓNEC!
Košické deti sú poznačené podujatím, ktoré k mestu patrí takmer tak bytostne ako katedrálny Dóm svätej Alžbety. Aspoň tie, ktoré s rodičmi v októbrové nedele pravidelne na chodníkoch obdivovali desiatky, neskôr stovky a napokon tisícky bežcov a bežkýň.
„Ja som mal ešte aj to šťastie, že som s otcom chodieval na prechádzky k Hornádu, kde na fajnovej trávičke trénovávali na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov dvaja najlepší košickí vytrvalci Tibor Biskup a František Kania,“ spomína Polák. „Keď som mal desať či jedenásť rokov, hrdo som povedal Biskupovi: Aj ja raz budem maratónec. A začal som pre rovesníkov organizovať uličné behy – každé decko dalo do banku desať halierov a z neho sa pre víťaza kúpila čokoláda, ktorú sme spoločne zjedli. Najťažšia trasa viedla po Tigrej ulici, to bol beh do kopca…“
Prvý košický maratón v roku 1924 vyhral domorodec Karol Halla a hoci dlho-predlho ho nik z rodákov nenapodobil, až do roku 1945 sa nestalo, že by do cieľa dobehol zo slovenských bežcov prvý niekto iný ako košický rodák (najčastejšie sám Halla, šesťkrát) či člen košického klubu. Po druhej svetovej vojne sa však začali presadzovať aj iní bežci, najmä Bratislavčan Štefan Alkus, ale tlačiarenský sadzač Biskup (1959 a 1961) a očný optik Kania (1963 a 1964) vrátili líderský post do Košíc.
Polák sa zamlada sprvu súťažne venoval stolnému tenisu, potom pol druha roka džudu, ešte neskôr futbalu, a až keď mu tréner po pokazenom rohovom kope pohrozil, že ho nakope do zadku, spomenul si na to, čo ako chlapec sľúbil Biskupovi. A ako dvadsaťtriročný sa rozhodol behať – najskôr do roboty a z roboty.
„Do štrnásť kilometrov vzdialenej Chrastnej, kde som vtedy pracoval, som dobehol až na tretí raz. To neznaš dobehnuc? – smial sa mi autobusár, keď som po nedokončenom druhom pokuse nastupoval vo Vajkovciach,“ spomína Polák. „Vtedy som si uvedomil, že trénovať nestačí len cestou do práce…“
PÄŤNÁSOBNÝ SLOVENSKÝ MAJSTER
Prvý maratón v živote zabehol v júli 1973 vo Vranove nad Topľou v čase minútu pod tri hodiny – nazýval sa Zemplínsky a je jeho 8-násobným víťazom (1977 – 1987), ale už patrí minulosti. Na košickom mal premiéru o rok neskôr, keď organizátori na počesť polstoročnice zrodu podujatia zrušili limit. Lialo ako z krhly a rekordných 392 bežcov vyštartovalo na trať s obrátkou v Seni zo škvarovej dráhy štadióna Lokomotívy, ktorá bola pod vodou…
Presne o desať rokov, v osemdesiatom štvrtom, získal Polák na Kysuckom maratóne piaty titul majstra Slovenska (predošlé v r. 1979 – 1981 a 1983) a vyrovnal sa v ich počte Štefanovi Alkusovi z bratislavského ŠK (1946 – 1951). Dodnes ich nikto nemá viac ako oni dvaja.
„Pritom som nikdy nemal ozajstného trénera,“ pripomína. „V počiatočnom období mi najviac pomohli telefonické rady o rok mladšieho moravského vytrvalca Jaroslava Kocourka, ktorý isté obdobie reprezentoval aj banskobystrickú Duklu. Vďaka nim som začal maratón bežne behať pod 2:30 h. Vtedy mi núkali prejsť do Dukly a stať sa profesionálom, ale odmietol som. Mal som dobrú robotu – bol som montážnikom, pomáhal som stavať výškové budovy. Ale hlavne – mal som rodinu.“
V apríli 1986 vyhral v Michalovciach tretí raz Podvihorlatský maratón v čase 2:21:26, ktorý je dodnes traťovým rekordom a Polákovým životným maximom. To už mal takmer 38 rokov a preorientovával sa na ultravytrvalca. Ale ešte aj rok po štyridsiatke zvládol maratón hlboko pod 2:30 (v marci 1990 v Szegede za 2:26:52).
SVETOVÝ VETERÁNSKY ULTRAŠAMPIÓN
Podľa štatistiky na stránke SZM (Slovenskí zberači maratónov) absolvoval 200 maratónov plus 87 pretekov, ktoré boli dlhšie ako 42 195 m: 21 behov na 50 km, jeden na 88 km, 28 na 100 km, deväť 12-hodinoviek, tri 24-hodinovky a šesť viacdňových behov s dĺžkou denných etáp od 61 do 120 km. Bonbónikom boli tri štarty na 262-kilometrovom behu z Nyíregyházy do Budapešti a jeden na Sardínii na 254 km z Cagliari do Sassari.
V roku 2004 sa Polák stal veteránskym majstrom sveta na 100 km v kategórii nad 55 rokov, predtým získal v mladších kategóriách dve strieborné a jednu bronzovú medailu. V oficiálnej listine slovenských seniorských rekordov dodnes figuruje jeho čas 6:39:07 h na 100 km z novembra 1989 v Budapešti. Historickou jednotkou je stále aj v 12-hodinovke: podľa ročenky SAZ výkonom 147,737 km z roku 1997, ale o desať rokov skôr v Szegede zabehol ešte viac: 148,144 km. Za 24 hodín zvládol najviac v Szegede 1991: 237,800 km (najlepší slovenský výkon Ľubomíra Hrma z r. 2001 je 270,338 km).
„Celodňovky mi pripadali pridlhé, najmä ak viedli monotónnou krajinou. Obľuboval som najmä 12-hodinovky,“ vraví. Poslednú odbehol ako 57-ročný v nevšednom prostredí – na provizórnom dvestometrovom okruhu na parkovisku pod obchodným domom vo fínskej Lohji neďaleko Helsínk. Jazernú stovku v Košiciach však absolvoval aj ako pokročilý šesťdesiatnik. Od roku 2012 už beháva len päťdesiatky a maratóny.
KEĎ BEHÁ, TEŠÍ SA, ŽE SA NAJE
„Nemôžem prestať behať, chýbalo by mi to. Okrem toho, chodiť som už zabudol. Kým sa behaním potím, teším sa na to, že sa najem,“ s obľubou vtipkuje. Mnohým pripadá ako žart aj jeho tvrdenie, že už dobehol na Mesiac. Na to však má Polák argumenty v podobe faktov z tréningových denníkov: „Do 1. januára 2018 som v príprave a v pretekoch odbehal 365-tisíc kilometrov. Keď si k tomu prirátam ročný priemer 12-tisíc, už som dorazil na Mesiac…“
Pedantnosť k nemu na prvý pohľad nepasuje. „Tej ma naučila manželka, ktorá pracovala ako úradníčka,“ priznáva. „Zlatá žena, s ktorou som prežil krásnych 41 rokov, veľká škoda, že je už na druhom svete. Veľmi mi fandila, moje bežecké fotografie mala aj v úrade na stole. Jeden ročník MMM som vynechal a uprednostil som ultrabehy v Taliansku, kde sa vtedy dali zarobiť slušné peniaze. Keď som sa stamodtiaľ vrátil, pýtala sia či som vykradol banku…“
Polák začal behaním do roboty i z roboty a je tomu verný dodnes, hoci na Hutníckej fakulte Technickej univerzity v Košiciach má už len dvojhodinový úväzok. „Beh vyplavuje z tela jedy a omladzuje,“ tvrdí. „Okrem toho dokáže spájať ľudí pre dobro, čoho dôkazom bol aj vlaňajší štafetový beh do Vatikánu na podporu chudobných organizovaný košickým katolíckym farárom Petrom Gombitom, na ktorom som sa zúčastnil. Koncom októbra pobežíme desať dní štafetu s podobným zámerom do Bruselu.“
Nezištnosť mu je vlastná. „Peter bol môj prvý a posledný tréner v živote,“ povedal o Polákovi jeho ultramaratónsky následník Slavomír Lindvai, ktorý ho oslovil v roku 2004. „Nechcel odo mňa žiadne peniaze, bola to vec kamarátstva, videl vo mne potenciál.“ Svojho času trénoval aj Evu Kissovú-Winterovú, dnes prvú dámu Diamantového klubu MMM, ktorá štartovala na 31 ročníkoch.
„Pamätám si na obdobie, keď na sídlisku Nad jazerom so mnou denne behávalo 20 až 25 ľudí. V jednom ročníku sme až štyria z partie zabehli košický maratón pod tri hodiny. Ani dnes netrénujem sám, ale okolo mňa už prevažujú starci v mojom veku,“ povzdychol si jubilant.
V rozlúčkovom želaní nezaprel v sebe lokálpatriota: „Ak mi to zdravie umožní, rád by som zaokrúhlil počet štartov na MMM na päťdesiat.“
MARIÁN ŠIMO
FOTO ARCHÍV (pp)
