Viktória Forster a silné emócie, to už jednoducho ani nejde oddeliť. Slzy šťastia a dojatia tiekli aj po návrate slovenskej atlétky z 31. Svetovej univerziády. Dvadsaťjedenročná rodáčka z Brezna si z čínskeho Čcheng-tu priviezla rovno dva vytúžené cenné kovy a spolu s nimi kopu dojmov. Keď si znovu pozrela záznam „zlatého“ finále na 100 m prekážok, neubránila sa slzám. „Je pre mňa niečo neuveriteľné sledovať to takto teraz. Po finále vlastne ani nebol čas si úspech poriadne užiť, pretože som hneď musela na antidopingovú skúšku. Navyše sme si potom ešte chceli ešte vychutnať pobyt v Číne, Čcheng-tu je naozaj krásne mesto,“ podelila sa o svoje pocity najúspešnejšia členka slovenskej výpravy. Po návrate prijímala spolu s ďalšími úspešnými športovcami gratulácie od prezidenta Slovenského atletického zväzu Petra Korčoka a ďalšieho člena VV SAZ Mateja Tótha.
Viktória Forster dala zabudnúť na nezdar z majstrovstiev sveta do 23 rokov už na mimoriadne úspešnom mítingu P-T-S, kde jeden – vlastný slovenský rekord na 100 m prekážok vyrovnala a druhý na hladkej stovke prekonala. V Číne sa smútok z Espoo definitívne pretavil na číru radosť. Najskôr mal po finále na 100 m striebornú podobu, ale s prvou medailou narástla chuť a jeden vzácny kov sa jej málil. „Veľmi ma nakoplo už striebro na hladkej stovke. Naozaj sa mi na dráhe v Čcheng-tu veľmi dobre bežalo. Celé to tam bolo úžasné. Keď sa mi podarilo postúpiť z rozbehov a aj zo semifinále, povedala som trénerke, že si idem po ďalšiu medailu, najlepšie zlatú. Podarilo sa a som z toho nesmierne šťastná,“ povedala študentka odboru šport a rekreácia na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, ktorej prvenstvo malo mimoriadnu pridanú hodnotu: o celú desatinu zlepšila svoj slovenský rekord na 12,72 sekundy a o 5 stotín prekonala aj ostrý limit na OH 2024 v Paríži.
Slovenská rekordérka potvrdila, že bezprostredne pred štartom finále prekážkarskej stovky bola až podozrivo pokojná. „Musím sa priznať, že pred finále som nepociťovala absolútne žiadny stres. Až som nechápala, čo sa to so mnou deje. Snažila som sa preto vytvoriť aspoň nejakú menšiu nervozitu, ale nič. Trénerka bola nervóznejšia, ale verila mi, za čo som jej veľmi vďačná. Potom už len zaznel zaznel štartový výstrel a ja som bežala…“
Medailovú bilanciu atletickej časti výpravy ešte prikrášlilo tímové striebro chodkýň Hany Burzalovej, Alžbety Ragasovej a Emy Hačundovej v pretekoch na 20 km. Postarali sa o dvanástu atletickú medailu zo SU v ére samostatnosti (2 – 8 – 2), celkovo spolu s československými (1 – 2 – 1) o šestnástu. V súťaži síce štartovali iba 3 družstvá, ale v chôdzi je možné všetko… „Medailovú istotu sme nemali. Chodecká dvadsiatka je dlhá trať a môže sa na nej stať všeličo. Som rada, že sme to zvládli, nič sme nepokazili a všetko vyšlo podľa plánu,“ povedala Ema Hačundová. Jej klubovú kolegyňu z banskobystrickej Dukly v skupine trénera Romana Benčíka a Ľuboša Machníka Hanu Burzalovú prekvapili vysoké teploty a vlhkosť vzduchu v ázijskom dejisku: „V Ázii som súťažila prvý raz. Na preteky sme sa pripravili veľmi dobre, nič sme nepodcenili, o to sa nám potom ľahšie šliapalo.“ Odchovankyňa dubnickej atletiky Alžbeta Ragasová, ktorú vedie Martin Pupiš spoločne s Ľubošom Machníkom, už v tejto sezóne absolvovala dvadsiatku na ME do 23 rokov v Espoo (13. miesto), ale preteky v Číne ju uchvátili viac: „Atmosféra popri trati bola úžasná. Prvý raz som zažila taký chodecký okruh, na ktorom neustále ktosi kričal. Na jednej strane to bolo pri komunikácii s trénerom v občerstvovacej zóne až rušivé, ale prevážil celkový skvelý dojem.“
Stotiny delili od medaily dvoch skúsených účastníkov univerziád Jána Volka a Danku Ledeckú. Slovenskému rekordérovi ušiel bronz vo finále na 200 m o 11 stotín, prekážkarke na 400 m o 13.
„Po finále som bola veľmi sklamaná. Trinásť stotín je naozaj kúsoček. Škoda, mohli sme mať kompletnú medailovú zbierku. Teraz si už však uvedomujem, že štvrté miesto je super. Na to, ako som sa tento rok trápila, to dopadlo veľmi dobre,“ skonštatovala 27-ročná Ledecká, ktorú takisto pripravuje Katarína Adlerová, na margo svojho finálového behu korunovaného slovenským výkonom roka 56,71.
Univerziádny „matador“ Ján Volko po svojom treťom a poslednom podujatí pre vysokoškolských športovcov nežiaril spokojnosťou. Síce sa aj tretí raz prebojoval do finále behu na 200 m na SU, ale bronz z roku 2017 nenapodobnil. Ani čas 20,66 nebol podľa jeho predstáv. „Nie som spokojný s tým, ako to z mojej strany celé prebiehalo. Každopádne je to motivácia do zvyšku sezóny, čiže pred majstrovstvami sveta. Verím, že tam to príde,“ povedal poslucháč Fakulty elektrotechniky a informatiky na STU v Bratislave.
Pre dvadsaťšesťročného zverenca Nade Bendovej a Róberta Kresťanka v Našej atletike Bratislava to bola rozlúčka s univerziádiou. Najkrajšie spomienky má na „medailový“ Tchaj-pej 2017, organizačne podľa neho nastavili latku najvyššie Číňania. „Som rád, že keď opustím univerzitné fórum a snáď aj konečne doštudujem, budem mať viac ako dôstojných nástupcov. Pre našu atletiku je rast mladej generácie veľkým prísľubom,“ zakončil Ján Volko.
(JM)
FOTO SAZ (gb), JÁN LUKY
