Spočiatku to vyzeralo nádejne. Matej Tóth šliapal hneď za jasným lídrom Suzukim. Lenže prišli kŕče a razom sa situácia zmenila. Podobne ako na zlatých MS 2015 v Pekingu si odskočil na WC a zdalo sa, že opäť nabral pohodu. Nádej na obrat – ukázalo sa, že falošnú –živil v dauhaskom neľudskom pekle ešte zopár kilometrov. Telo sa však zubami-nechtami bránilo drsným podmienkam a na 29. kilometri sa Tóthova myseľ i vôľa dokončiť preteky tento duel definitívne prehrali.
Zrejme ste mali nejaký plán, ale taký pomalý začiatok ste asi nepredpokladali, všakže?
„Od prvých metrov sa išlo pomaly, no najviac ma prekvapilo, že napriek tomu som mal čo robiť, aby som vládal. Tréningy priamo v Dauhe vôbec nenaznačovali až takýto extrém: chodil som v pohodičke v tempe pod päť minút, cítil som sa veľmi dobre. Aj pulzy som mal len o trochu vyššie ako pri bežnej všeobecnej príprave. Teraz som však šliapal päťminútovom tempe, ale s pulzmi, ako keby som išiel kilometer za 4:30 min!“
Ako sa vám išlo?
„ Od začiatku mi preteky vôbec nesadli, okrem extrémne náročných podmienok mi nevyšiel ani deň. No nebol som jediný, poriadne sa vytrápili i ďalší. Dnes to bolo o tom, kto a ako nastavil svoju myseľ: či päťdesiatku odpochoduje za každú cenu až do cieľa, alebo či ho odnesú z trate až na nosidlách. Ja som si už pred štartom povedal, že nepôjdem proti zdraviu a prírode. Sľúbil som doma, že ak sa budem cítiť veľmi zle, skončím a radšej zídem z trate ešte po vlastných.“
Kedy ste už tušili, že 14 päťdesiatku v kariére s najväčšou pravdepodobnosťou nedokončíte?
„Okolo 25. kilometra sa to zlomilo, keď som sa dostal do dobrej skupinky, ktorá išla podľa môjho gusta. Lenže vo chvíli, keď súperi čo i o len o sekundičku zrýchlili, mňa to akoby zabíjalo. Vzápätí som z päťminútového tempa klesol na 5:20 min a už som vedel, že toto je čiara, ktorú už asi neprekročím. Tušil som, že takto to už ďalej nepôjde.“
Päťdesiatka v tempe nad päť minút na kilometer v podaní najlepších na vrcholnom podujatí je čosi priam neuveriteľné. Aj to svedčí o krutých podmienkach na trati. Čo ste pociťovali?
„Podmienky boli naozaj extrémne ťažké. Stále som sa prehrieval, aj keď každých zhruba 700 m bola osviežovačka alebo občerstvovačka. Lenže neprešiel som ani 200 metrov a už sa moje telo znova začal prehrievať, čo sa prejavilo vo vysokých pulzoch, hoci tempo bolo akoby tréningové. Tŕpli mi ruky, mám ich úplne rozmočené, ako keď sa človek kúpe. Keď sa k tomu pridali žalúdočné problémy, začal som tušiť, že toto jednoducho nedám…“
Čo vravíte na skvelé sólo Japonca Jusukeho Suzukiho, ktorý sa štartovému poľu od začiatku vzdialil a išiel si za titulom majstra sveta strojovým tempom okolo 4:50 min na kilometer, v istých fázach aj rýchlejšie?
„Suzukimu to jednoducho sadlo a – išiel. Ja som si spočiatku tiež našiel rytmus, v ktorom som sa cítil komfortne, aj keď to bolo žalostne pomalé. Šokovalo ma však, že aj tak mi to ubližovalo a moje telo nedokázalo akceptovať ani takúto rýchlosť. Japoncovi taktika zafungovala, našiel si režim na ochladzovanie a našiel si aj vhodné tempo. Na podmienky, aké vládli na trati, šliapal fantasticky.“
Najslabší víťazný čas na 50 km v histórii, vyše 11 minút za doposiaľ najslabším z Tokia 1991, takmer 32 minút za svetovým rekordom a vyše 14 za olympijským limitom do Tokia. Ani sa nám nechce veriť, že 4:04:20 h stačilo na zlato…
„Pre mňa je nepredstaviteľné, že titul je za takýto výkon. Áno, všetci sme vedeli, že to bude ťažké, všetci sme sa pripravovali na to, že sa pôjde oveľa pomalšie ako inokedy, ale toto som naozaj nečakal ani v najdivokejšom sne. Tempo tesne pod päť minút stačí na medailu… To je neskutočné!“
Ako vnímate po tom, čo ste zažili, toto pridelenie atletického svetového šampionátu do Dauhy? Nočná päťdesiatka bez divákov, v tme, v ktorej sa hazardovalo so zdravím človeka, rozhodne nebola dobrá reklama pre atletiku a vašu disciplínu…
„Jednoznačne! Neviem, kto to vymyslel, ale určite to bol niekto, kto si nevie ani len predstaviť, čo vytrvalci v takýchto klimatických podmienkach prežívajú. Aj maratónkyne v pretekoch z piatka na sobotu trpeli, ale predsa len asi o dve hodiny menej ako chodci na 50 km. Nechcem hovoriť, že nám to niekto spravil naschvál, a že je to dehonestácia atletiky. Páni takto rozhodli, my sme to museli akceptovať. Žiaľ, nedokázal som sa na takéto niečo pripraviť a neviem, či sa vôbec dá na toto pripraviť. Päťdesiatka v Dauhe je pre mňa skončená kapitola. Keby som mal limit na OH, bol by som zdravý a celú sezónu by som riadne súťažil, seriózne by som pred MS uvažoval, či vôbec do Dauhy ísť. Keď sme sa však už rozhodli štartovať, snažili sme sa urobiť všetko pre úspech. Ukázalo sa, že to bolo nad naše sily.“
O rok v Tokiu na olympijských hrách by mali byť asi podobné podmienky, akurát štart bude ráno o šiestej a nie pred polnocou…
„Zažil som MS 2007 v Osake, kde to bolo úplne iné ako teraz v Dauhe – neporovnateľne ľahšie. Ak tam bolo potrebná zájsť na medailu pod 3:45 h, to jasne signalizuje, že s Dauhou sa tie podmienky nedajú porovnávať. Olympiáda v Tokiu bude tiež náročná, ale nepomerne ľahšia ako tohtoročný svetový šampionát.“
GABRIEL BOGDÁNYI, FOTO PAVOL UHRIN
MARIKA KATERINKA CZAKOVÁ: AKO KEBY SOM VO VNÚTRI HORELA
Iba o niečo dlhšie ako Matej Tóth vydržala na trati Mária Katerinka Czaková. Slovenská reprezentantka sa po svižnom začiatku držala v skupinke okolo desiateho miesta, ale po polovici pretekov jej začali rapídne ubúdať sily. Na 30. km bola už devätnásta s vyše 13-minútovou stratou, o dva kilometre neskôr sa ocitla na hranici kolapsu – vo svojej štvrtej päťdesiatke v kariére predčasne zišla z dvojkilometrového okruhu v prímorskej časti Dauhy Corniche. Sen o umiestnení v najlepšej desiatke sa definitívne rozplynul.
“Bolo to veľmi náročné. Mala som pocit, že vnútorne horím, ani ochladzovanie po každom kole nepomáhalo. Keď som bola presvedčená, že to už nejde, skúsila som to pre istotu ešte raz, dúfajúc, že kríza možno prejde. Neprešla,” povzdychla si Marika.
Podľa rodáčky z Nitry nič v jej doterajšej kariére jej nepripomínalo extrémnu náročnosťou katarskú klímu. “Nie, to sa nedá porovnať s ničím. A to som už precestovala nejaké tie šampionáty. Určite som sklamaná, lebo som sa celý rok pripravovala práve na tento na vrchol sezóny. Posúvala som si denný režim, prispôsobovala svoje telo náročným podmienkam. Toto však prevýšilo všetky najhoršie očakávania,” priznala zverenka trénerskej dvojice Matej Spišiak – Martin Pupiš.
Je takmer isté, že na budúcoročnom vrchole sezóny, olympijských hrách v Tokiu, už chodecká päťdesiatka v podaní žien nebude. Ako sa na túto zmenu díva najlepšia slovenská chodkyňa? “Áno, vyzerá to tak. Začnem teda s prípravou na dvadsiatku. Rada by som splnila ostrý olympijský limit,” priznala.
