Kladivár Marcel Lomnický sa v piatom štarte na atletických MS veľmi chcel dostať do svojho tretieho finále. Avizoval stúpajúcu formu, na v kvalifikácii hodil len 73,51 m, čo bol jeho až ôsmy najlepší výkon v roku. Z 31 kladivárov skončil napokon až osemnásty, na postup do 12-členného finále potreboval hodiť 76,22 m.
Marcel, čo sa stalo? Pred šampionátom ste vraveli, že forma vám ide nahor z týždňa na týždeň, no kvalifikačných 73,51 m o tom nesvedčí…
„Nemal som žiadny dôvod vymýšľať si, na tréningoch to vyzeralo dobre, cítil som sa fyzicky výborne. A čo sa stalo? Nedokázal som sa uvoľniť, hádzal som ako keby v kŕči. Veľmi som chcel postúpiť do finále, skúseností mám dostatok, a hoci som sa sústredil som sa na seba – nešlo to.“
Dva hody v rozcvičke už priamo na Kalifovom štadióne v Dauhe vám vôbec nevyšli. Prvý pokus ste hodili do ochrannej klietky, druhý letel mimo výseče. Nerozladilo vás to, neprepadli ste nejakej panike – preboha, čo sa to deje?
„Nie, v danej chvíli som sa necítil rozhodený. Možno mi to trochu zviazalo ruky, ale takto narýchlo neviem nájsť vysvetlenie.“
Sledovali ste výkony súperov v kvalifikačnej A-skupine a priebežne aj v B-skupine? Vnímali ste, aký výkon je potrebné hodiť na postup?
„V prvých dvoch pokusoch som sa sústredil predovšetkým na seba. Chcel som kladivo poriadne zatočiť a hodiť, na čo mám. Keby to vyšlo, bola by to pohoda. Na výsledkovú tabuľu som sa pozrel až po mojom druhom pokuse. Chcel som vedieť, ako vysoko visí dvanáste miesto – vtedy to bolo 76 metrov. Uvedomoval som si, že na finále potrebujem výborný výkon, preto som išiel hop alebo trop. Bohužiaľ, trafil som klietku.“
Čo ste si vraveli pred tretím pokusom, v ktorom išlo o všetko? Verili ste, že dosiahnete postupový výkon?
„Samozrejme! Viem, na čo mám… Stále som veril, že sa kvalifikujem do finále. Zariskoval som, no nevyšlo to.“
Už na treťom vrchole roka za sebou sa vám nepodarilo naplniť vlastné očakávania. Čo urobiť, aby ste sa vrátili na úroveň z rokov 2013 – 2016, keď sa vám najviac darilo? Pomohla by nejaká zmena?
„Zmien som v poslednom období urobil strašne veľa. Už po olympiáde som zmenil úplne všetko a začal som sa pripravovať s Pawlom Fajdekom. Po dvoch rokoch som sa však neplánovane vrátil k tomu, čo som robil predtým. Pawel sa totiž zranil a začal s tréningami v čase, keď ja som mal za sebou už pol roka.“
Čo ďalej? Niečo azda musíte urobiť, aby konečne nastal obrat…
„Napríklad som sa veľmi dobre cítil na jar v Amerike, kde som po štyroch týždňoch prípravy hodil 77,15 m. V olympijskom tréningovom centre USA v Chula Viste som našiel všetko, čo potrebujem – výborné podmienky, skvelé počasie a viacero sparingpartnerov. Výborne som si rozumel najmä s Američanom Seanom Donellym, ktorý sa v tomto roku zlepšil na 77,59. Viacero tréningov sme odtiahli spoločne. Do skupiny Pawla Fajdeka sa už nevrátim, a takto krátko pred olympiádou už sotva nájdem nejakého trénera. Na veľké zmeny niet času, ale myslím si, že dlhšie sústredenie v Chula Vista by mi pred olympiádou prospelo.“
GABRIEL BOGDÁNYI
FOTO PAVOL UHRIN
