Mama má Emmu. Emma má medailu. Fantastický úspech Emmy Zapletalovej na majstrovstvách sveta v Tokiu by si zaslúžil drobnú úpravu šlabikára. Atletického určite, keby taký niekto zostavil.
Bronz prekážkarky na 400 m zo svetového šampionátu uchvátil celé Slovensko. Rovnako ako príbeh, ktorý za ním stojí. Je najmä o nezlomnej vôli a vnútornej sile robiť šport, ktorý Emma miluje. Aj v čase, keď jej život hádzal pod nohy jednu prekážku za druhou. V tejto sezóne po troch rokoch trápenia prekonávala iba tie na dráhe a dotiahla to k vysnívanej medaile na globálnom vrchole.
Korunovala ňou mimoriadne úspešné leto slovenskej atletiky s bronzovými prekážkarskými momentmi: Tereza Čorejová na ME do 23 rokov, Patrik Dömötör na Svetovej univerziáde a Nina Hejčíková na EYOF a Emma Zapletalová na MS.
Po tokijskom bronzovom finále zahltili Emmin mobil zaslúžené gratulácie. Odpovedať bude na ne ešte veľmi dlho, ale váži si ich natoľko, že nechce zabudnúť na žiadnu. Napriek tomu si našla ešte pred návratom z Japonska čas aj na rozhovor pre web SAZ. Je to ďalší dôkaz o tom, že z Emmy sa stala veľká športovkyňa.
Emma, spomeniete si ešte, čo vám ako prvé preletelo hlavou v cieli finálovej prekážkovej štvorstovky?
„Keď som dobehla do cieľa, v prvom momente som nevedela, na akej pozícii som skončila. Tušila som, že to bolo blízko tretieho miesta, ale periférne som z pravej strany cítila súperky. Netrúfala som si s istotou povedať, že som tretia. Najskôr som sa objala s Femke a potešila z jej výkonu roka. Kľakla som si na zem a s napätím sledovala svetelnú tabuľu. Keď sa objavilo moje meno na treťom mieste, to bolo niečo neopísateľné. Vykríkla som od nadšenia, veľmi som sa tešila a bola som v takom úžase, že si vôbec nespomínam, na čom som vtedy myslela. Bola som v tom momente preveľmi šťastná.“
Kde boli emócie silnejšie – po dobehu finále alebo na slávnostnom ceremoniáli na Medal Plaza?
„Boli to dve rôzne polohy. Po finále sa vo mne miešali rôzne pocity – nechápala som, čo sa stalo, bola som trochu v šoku a nechýbali ani slzy šťastia, že sa to podarilo. Na ceremoniáli som už mala plné oči sĺz. Plakala som od šťastia, že som tretia na majstrovstvách sveta a stojím na pódiu s medailou na krku. Získať cenný kov na vrcholnom podujatí je splnený sen. Preto som asi celý ceremoniál preplakala. Aj keď znela holandská hymna pre Femke, mala som pocit, že môj bronz má cenu zlata. Nesmierne som si to vážila, vlastne ani teraz si ešte celkom neuvedomila, čo sa mi podarilo dosiahnuť.“
Ruku na srdce. Na aké umiestnenie ste pri pohľade na štartovú listinu finále mysleli?
„Verila som si, že môžem byť v top šestke. Pozície 3 až 6 boli otvorené. Poviem úprimne, pred finále som mala pocit, že by z toho mohlo byť tretie miesto. Moja posledná myšlienka v blokoch bola: bronzová medaila. S ňou som aj vyštartovala. Vnútorne som bola nastavená tak, že bronz môže byť reálny, že oň zabojujem. Podarilo sa.“
Čo vám povedal tréner Bram Peters pred finále?
„Tréner ma svojimi radami v prvom rade výborne nastavil. Vravel, že je to finále a v ňom už nemám čo stratiť. Mám len bežať a o nič iné sa nestarať. Žiadne súperky, žiadne kroky, iba bežať od štartu najrýchlejšie, ako sa dá. Po týchto radách som sa cítila oveľa lepšie. Jeho posledné slová pred tým, ako som vošla do call roomu, boli: Urob dnes nejaký zázrak. Rozlúčili sme sa teda s tým, že idem spraviť zázrak. Mala som čistú hlavu. Po semifinále som navyše v druhej dráhe nebola veľká favoritka na medailu. Myslím si, že sa so mnou veľmi nepočítalo. Využila som to vo svoj prospech. Sústredila som sa iba na seba.“
A čo vravel holandský kouč po pretekoch?
„To už si veru nespomínam presne. Viem iba, že sme sa veľmi tešili, boli sme šťastní. Myslím si, že tam boli silnejšie emócie ako slová.“
Kedy ste vo finále začali veriť, že by z toho mohla byť medaila?
„Možno za poslednou prekážkou, nejakých dvadsať metrov pred cieľom, keď som sa dotiahla na úroveň súperiek v boji o tretie miesto. Každým jedným metrom som sa snažila o to viac zatlačiť a posunúť sa viac dopredu. Hodiť sa do cieľa, aby som získala každú jednu stotinku k dobru. Vtedy som začala veriť, že som blízko k bronzu.“
Čo ste si v cieli povedali s už dvojnásobnou majsterkou sveta na 400 m prekážok Femke Bolovou?
„Keď už bolo jasné, že mám medailu, prišla za mnou Femke aj moja veľká kamarátka Naomi van den Broecková a tešili sa spolu so mnou. Mohla som si tento moment užiť s nimi, s mojimi kamarátkami. O to viac si vážim priateľstvá na dráhe. Femke som pripomenula, že posledné preteky, ktoré som s ňou bežala, pre mňa vždy znamenali zlepšenie rekordu a medailové umiestnenie: na Diamantovej lige v Poľsku aj vo finále v Zürichu druhé a teraz tretie miesto na majstrovstvách sveta – vždy v novom slovenskom rekorde. Povedala som jej, že mi asi prináša šťastie. Naozaj som mala pocit, že sa úprimne teší so mnou. Navyše cítim, že funguje prepojenie cez Brama Petersa, ktorý bol jej prvý tréner. Máme vďaka tomu k sebe bližšie.“
Ktorý z troch tokijských behov bol pre vás najnáročnejší fyzicky a ktorý naopak mentálne?
„Fyzicky som necítila nejakú vysokú náročnosť. Na šampionát som bola výborne pripravená, nevnímala som únavu pred blížiacim sa koncom sezóny. Po každom behu som mala deň voľna. Vždy som dostatočne zregenerovala a pripravila sa na ďalší štart. Psychicky bolo pre mňa najnáročnejšie zvládnuť semifinále. V ňom sa rozhodovalo o postupe do finále, čo bol môj cieľ. Pred semifinálovým behom som naozaj cítila, že nervozita stúpa, že som v strese. Cestou na rozcvičku som sa s trénerom rozprávala a nervozita zo mňa opadla, cítila som sa lepšie. Tréner veril, že to zvládneme, že na postup do finále mám. O to viac som sa snažila aj ja dostať do pohody.“
A s ktorým ste boli aj po technickej stránke najspokojnejšia?
„Asi so semifinálovým, v ktorom som nespravila žiadnu chybu týkajúcu sa techniky, krokového rytmu. Po ôsmu prekážku som išla na pätnásť krokov a zvyšok na šestnásť. Keď sme si však s trénerom robila analýzu, tak se zistili, že tam boli úseky, v ktorých som spomalila. Na toto som si potom vo finále dávala pozor. Aby som len bežala naplno od štartu až do cieľa bez toho, aby som riešila nejaký rytmus či kroky. Napriek tomu som vo finále drobne zaváhala na ôsmej prekážke, kde som pridala jeden krok. Našťastie som nestratila rýchlosť, čo bolo dôležité. Bol to môj najrýchlejší beh, takže s finále by som mala byť najspokojnejšia. (Úsmev.)“
Ako ste sa v Tokiu vyrovnávali s tlakom, ktorý vyplynul z vašich skvelých výsledkov počas sezóny? Čo vám pomohlo nemyslieť na vysoké očakávania okolia?
„Myslím si, že najviac mi v tomto pomohol tréner. Vždy po rozhovore s ním zo mňa stres opadol. Snažila som sa nevyvíjať na seba tlak a neriešiť okolie, ktoré odo mňa očakávalo kvalitný výsledok. Žiť iba v prítomnosti a ísť od jedného behu k druhému a dostať sa do vysnívaného finále. Myslím si, že som to zvládla super – aj vďaka trénerovi, ktorý ma vždy mentálne výborne nastavil na každý jeden štart.“
Postup do finále bol váš základný cieľ na MS. Cítili ste po jeho splnení, že z vás trošku opadol stres?
„Áno, presne tak to bolo. Aj ráno pred finále som sa zobudila a celé dopoludnie som sa cítila úplne pokojná. Až sa mi zdalo, že som príliš v pohode. Vravím si: Sakra, dnes bežím finále, musím sa trochu viac naštartovať a vyvolať pocity, že to tam idem odpáliť. Až keď som sa začala chystať na preteky, tak to správne nastavenie našťastie prišlo. Na štart som išla s čistou hlavou. Mala som prakticky istotu ôsmeho miesta s tým, že už ho môžem iba vylepšiť. Bol z toho nakoniec bronz, čo je úžasné.“
Na Národnom štadióne ste bežali svoju 10., 11., a 12. prekážkovú štvorstovku v hlavnej sezóne v priebehu 5 dní. Ako ste na tom boli so silami?
„Nemala som žiadne problémy toho typu, že by som nevládala, mala toho dosť a chcela mať čo najskôr po sezóne. Vďaka kvalitnej príprave a dobrému naplánovanou celej sezóny mi forma vydržala a vyvrcholila v tom najsprávnejšom momente na majstrovstvách sveta. Necítila som žiaden úbytok síl.“
Potvrdili ste pozíciu druhej najlepšej Európanky za Femke Bolovou, to je asi príjemný pocit, nie?
„Byť druhá za Femke v celej Európe je skutočne dobrý pocit. Je to fajn.“
Už v rozbehoch vypadla z hry tretia najrýchlejšia prekážkarka sezóny Savannah Sutherlandová z Kanady. Sledovali ste vôbec, ako si na ceste do finále počínali vaše súperky?
„V rozbehoch som až tak nesledovala, ako kto bežal. Až pred semifinále sme si s trénerom rozobrali moje súperky, ako sa im darilo v rozbehoch, na koho si dať pozor, ktoré budú moje hlavné konkurentky v boji o postup. Keď som potom čakala na rozhodnutie o postupujúcich časom, tak som si pozrela všetky ostatné semifinálové behy na vlastné oči. Mala som to teda v priamom prenose z kresla na štadióne.“
Prekvapilo vás zlepšenie Panamčanky Woodruffovej aj Jasmine Jonesovej, ktorú ste v Chorzówe zdolali, ale vo finále sa napokon dostala hlboko pod 53 sekúnd?
„Nečakala som, že Woodruffová bude v semifinále taká rýchla. Bol to krásny výkon. Pokiaľ ide o Jasmine, je to Američanka a tie majú vždy vysokú úroveň. To, že som ju porazila v Chorzówe, nič neznamenalo. Vedela som, že to bude na majstrovstvách sveta silná súperka v boji o popredné pozície. Jej finálový čas takmer pod 52 sekúnd je úžasný. Určite s ňou treba počítať aj do ďalších sezón, že bude pre mňa veľká konkurentka.“
Nepochybne ste dostali po úspechu veľa gratulácií. Ktoré si vážite najviac?
„Dostala som také veľké množstvo správ, že som sa ku všetkým stále ešte nedostala. Mala som totálne zahltený mobil a potrebujem čas, aby som si všetko prečítala a každému odpísala. Som vďačná za každú jednu gratuláciu, ale chcela som si vychutnať tie krásne chvíle bez toho, aby som sedela pri telefóne. Veľmi ma teší, že som mohla spraviť radosť ľuďom na Slovensku. Bronzovú medailu som získala nie len pre seba, ale aj pre celú krajinu.“
Zlato z Tallinnu, druhé miesto z Zürichu, bronz z Tokia. Aká je vaša vnútorná hierarchia týchto úspechov?
„Poradie je teraz jednoznačné. Na prvé miesto sa dostala medaila z majstrovstiev sveta, na druhom je druhé miesto vo finále Diamantovej ligy a na treťom zlato z majstrovstiev Európy do 23 rokov.“
Na Národný štadión v Tokiu ste sa vrátili po 4 rokoch od vášho olympijského debutu. Aké to boli pocity a ako sa zmenila Emma Zapletalová za ten čas?
„Bola to milá spomienka. Rada som sa vrátila na štadión, kde som bežala svoje prvé olympijské preteky. Snažila som sa však sústrediť iba na prítomnosť a majstrovstvá sveta.
Po olympijskom roku 2021 som išla do ďalšej sezóny plná ambícií a motivovaná podať znova dobrý výsledok, posunúť sa vpred. Prichádzalo však jedno zranenie za druhým a stála som tri roky. Určite ma tie tri roky mentálne posilnili. Nikdy som si za tie tri náročné roky nepovedala, že to nemá zmysel, že končím. Chcela som dokázať, že som bojovníčka a prehryziem sa cez všetky zranenia. Stále som verila, že sa na dráhu vrátim, že mám na to dosahovať dobré výsledky, keď budem zdravá. Teraz ma už nič len tak nepoloží. V tom, ako vnímajú šport, sú to dve rôzne Emmy. V tejto sezóne som si atletiku naozaj užívala. Bola som šťastná, že som zdravá, že som mohla trénovať a chodiť na preteky. Behala som rekordy, zlepšovala som sa takmer každým jedným štartom. Táto bronzová čerešnička na torte len potvrdila, že to bola vysnívaná sezóna. Možno aj viac ako vysnívaná. Rozprávková. Stále sa mi ťažko hľadajú vhodné superlatívy. Možno si ešte potrebujem sadnúť a v pokoji si celý rok odohrať znovu v hlave. Aby som pochopila, že toto je realita, že sa mi to nesníva. Že som sa vrátila po trápení so zraneniami späť a som – bronzová na majstrovstvách sveta.“
Čo vravíte na rekord MS na hladkých 400 m 47,78 v podaní Sydney McLaughlinovej-Levroneovej, ktorá po 42 rokoch vymazala z tabuliek Jarmilu Kratochvílovú? Nemrzí vás, že sa prekážkarská svetová rekordérka rozhodla neštartovať na 400 m prekážok?
„Priznám sa, že som myslela na to, že by Sydney mohla atakovať aj svetový rekord Marity Kochovej. Žiaľ, o kúsok sa jej to nepodarilo (o 18 stotín – pozn.). Myslím si však, že ak bude v tejto disciplíne pokračovať, tak svetový rekord padne. Sú to brutálne výkony, ale ani strieborná Marileidy Paulinová nebola za ňou až tak ďaleko, a to štartovala v deviatej dráhe. Aj to bola jedna z rád môjho trénera: Bež ako ona v deviatke. Nikoho nemala pred sebou a od začiatku až do cieľa to odtiahla sama. Skončila druhá úžasným výkonom pod 48 sekúnd. Nebolo mi veru ľúto, že Sydney nebežala prekážky. Skôr som to vnímala ako malú výhodu a potom som to už ani neriešila, pretože namiesto nej bežali iné silné Američanky.“
Tento rok ste aj vy dvakrát bežali hladkú štvorstovku a dvakrát ste utvorili slovenský rekord. Neuvažujete o jej zaradení do svojho hlavného letného repertoáru?
„Hladkých 400 m vnímam ako super doplnok. Čas z Mariboru 50,76 je podľa mňa celkom kvalitný. Bežať štvorstovku počas sezóny vôbec nie je na škodu. Čím rýchlejšia je hladká štvorstovka, tým rýchlejšie môžu byť prekážky.“
Mali ste chuť a príležitosť pozrieť si počas MS aj niektoré iné disciplíny, prípadne povzbudiť svojich reprezentačných kolegov?
„Ako divák som sa dostala na štadión až v posledný deň šampionátu, mala som teda možnosť vychutnať si atletiku aj z druhej strany, z tribúny. Uvedomila som, aká skvelá atmosféra panuje počas pretekov, keď je plný štadión. Mala som možnosť tiež znova si premietnuť celý svoj finálový beh. Súťaže našich atlétov som sledovala na izbe a povzbudzovala som ich na diaľku. Držala som palce aj mojim belgickým kamarátom, ku ktorým mám cez trénera dosť blízko. Strávila som s nimi pred šampionátom veľa času a ich súťaže som si nenechala ujsť.“
Bronzy Terezy Čorejovej na ME do 23 rokov, Patrika Dömötöra na Svetovej univerziáde a Niny Hejčíkovej na EYOF a teraz váš na MS. Čomu vy pripisujete taký rozmach prekážkových behov na Slovensku?
„Takmer z každého vrcholného podujatia sme priniesli tento rok domov medailu – zhodou okolností bronzovú – z krátkych či dlhých prekážok, čo je super. Ťažko povedať, čo je za tým. Mladých, čo chcú byť rýchli, možno inšpiruje Viki Forster, chcú byť ako ona. Na dlhé prekážky sme tu ja, Danka Ledecká, Paťo a Matej Balúch. Snáď budeme vzormi pre potenciálnych mladých atlétov. Ktovie, možno si raz budeme môcť povedať, že sme malá prekážkarská veľmoc. (Úsmev.)
EMMA ZAPLETALOVÁ
DISCIPLÍNA: 400 m prek., doplnkovo 400 m, 200 m
DÁTUM A MIESTO NARODENIA: 24. marca 2000 v Nitre
ŠKOLA: Fakulta telesnej výchovy, športu a zdravia UMB v Banskej Bystrici, odbor telesná výchova a trénerstvo (od roku 2024)
KLUB: ŠK Dukla o. z. Banská Bystrica
VRCHOLOVÉ STREDISKO: VŠC Dukla Banská Bystrica
PRVÝ TRÉNER: Peter Žňava (2012 – 2024)
TRÉNER: Bram Peters (Holandsko)
OSOBNÉ REKORDY: 400 m prek. 53,00 – rekord SR (19. augusta 2025 v Tokiu), 400 m 50,76 – rekord SR (28. júna 2025 v Maribore), 400 m v hale 52,61 – rekord SR (25. januára 2025 v Ostrave), 200 m 23,15/+1,5 (3. augusta v Banskej Bystrici)
NAJVÄČŠIE ÚSPECHY: 5. na MSJ 2018, 1. na ME do 23 rokov 2021, 15. (v semifinále) na OH 2021, 2. vo finále Diamantovej ligy 2025, 3. na MS 2025, 8 štartov na mítingoch Diamantovej ligy
ATLETICKÝ VZOR: Matej Tóth
OCENENIA: Objav roka v ankete Atlét roka 2020, Atlétka roka 2021
ROK 2025: Dosiahla celkovo 10 slovenských rekordov – 1 v hale na 400 m (52,61), 2 vonku na 400 m (51,91 a 50,76), 6 na 400 m prek. (54,24, 54,08, 53,75, 53,58, 53,18 a 53,00) a ako členka miešanej štafety SR na 4×400 m (3:14,05); 5-krát sa predstavila na mítingoch Diamantovej ligy, dosiahla tri 2. miesta (Oslo, Chorzów, finále v Zürichu), v hlavnej časti sezóny dosiahla 5 víťazstiev: míting v Bruseli (400 m prek./bronzový), TIPOS Atletické kritérium SNP v Banskej Bystrici (400 m/bronzový), míting v Ženeve (400 m prek./bronzový), II. divízia ME družstiev v Maribore (400 m), M-SR v Banskej Bystrici (400 m), TIPOS P-T-S v Banskej Bystrici (400 m prek./strieborný), splnila limit na MS, kde dokráčala až do finále a získala v ňom senzačne bronzovú medailu.
Pripravil Juraj Marcinát
FOTO SOŇA MALÉTEROVÁ, SAZ
