Po vlaňajšej životnej sezóne, keď v Tallinne na ME do 23 rokov získala zlato v rekorde šampionátu 54,28 a na olympiáde v Tokiu si vybojovala v semifinále 15. miesto, vstupovala Emma Zapletalová do prípravy na novú sezónu s veľkými očakávaniami. Ibaže človek mieni a život mení. Pred odchodom na marcové sústredenie v Portugalsku si vyvrtla si členok a všetky jej plány sa rozbili na márne kúsky. Letnú sezónu začala až 8. augusta: ibaže na „zlatom“ mítingu v maďarskom Székesfehérváre akoby ani nebežala Emma Zapletalová ale ktosi iný. Ôsma priečka a čas 59,00 nevzbudzujú pred ME optimizmus. Vynárajú sa skôr rozpaky. Dvadsaťdvaročná Nitrianka však vopred nehádže flintu do žita a v Mníchove nemieni predať kožu len tak lacno.
● Vo forme spred roka by ste teraz boli v úplne inej pozícii: spomínalo by sa minimálne finále a najväčší optimisti by zrejme hovorili o medaile. Na čo si však na ME trúfate v súčasnej situácii?
„To, čo som predviedla v pondelok na mítingu v Székesfehérvári, nie je odraz toho, na čo v skutočnosti mám. Na štart som nastupovala s mnohými otáznikmi a tie, žiaľ, ostali. Na tréningoch som sa cítila dobre, ale priamo na pretekoch som potrebovala zistiť, na akej som výkonnostnej úrovni. Chcela som si otestovať, čo asi môžem očakávať v Mníchove. Všetko však ostalo otvorené. Nič nezmenilo. Stále vlastne poriadne neviem, na čo reálne mám…“
● Jarné zranenie členka vám kompletne nabúralo plány, prišli ste o premiéru na MS, v príprave ste museli veľa improvizovať. Hnevalo vás to veľmi, alebo ste si povedali, že sa nič nedeje a zameriate sa na európsky šampionát?
„Samozrejme, mrzelo ma to, ale neklesala som na duchu. Vedela som, že ak nepôjdem do Eugene na MS, mám šancu ísť do Mníchova na ME. Absenciu na svetovom šampionáte som prijala ako fakt s vedomím, že sa čo najlepšie pripravím na kontinentálny vrchol. Mníchov bol v zložitej situácii moje svetielko nádeje.“
● Rekonvalescencia po zranení trvala dlhšie, ako ste predpokladali. Začiatok sezóny ste postupne posúvali až z toho bola premiéra napokon až 8. augusta. Neuvažovali ste, že sezónu radšej „zapichnete“, dáte sa úplne do poriadku a všetko úsilie nasmerujete až na rok 2023 s vrcholom na MS v Budapešti?
„Nie, vôbec nie! Keď som po mesiaci a pol pauzy bola už stopercentne v poriadku a začala som znova behať, chceli sme stihnúť aspoň ME – to bola moja veľká motivácia. Času na poriadnu prípravu nám nezostávalo veľa, ale snažili sme sa ho využiť čo najlepšie a najefektívnejšie. Na čo to bude v Mníchove stačiť, uvidíme. Sama som zvedavá…“
● S podobnou situáciou ste mali skúsenosť aj v roku 2019, keď ste pre mononukleózu súťažili až v úplnom závere letnej sezóny. Kedy to pre vás bolo náročnejšie – pred tromi rokmi alebo teraz?
„Ťažko sa to porovnáva. Obe situácie boli rovnako náročné, no zároveň odlišné. V čase, keď ma trápila mononukleóza, som trochu trénovala, ale nie vo veľkej intenzite. Telo mi viac nedovolilo. Nebolo to ako teraz, keď som na mesiac a pol prestala behať. Pred tromi rokmi som svoje problémy vnímala trochu inak: neskutočne ma mrzelo, že nemôžem ísť na juniorské ME, kde som veľmi chcela získať medailu. Teraz som však svoj športový osud prijala. Zranenia sú súčasť športu. Pochopila som, že s tým nič nespravíme, len musím ostať trpezlivá.“
● Už spomenutá generálka na ME vám na Gyulaiovom memoriáli v Székesfehérváre nevyšla. S odstupom času: viete, čo sa stalo? Lebo aj keby ste nemali ideálnu formu, 59,00 je výkon výrazne pod vaše možnosti…
„Vôbec nezvládla prekážkový rytmus: už na druhú som nabiehala v 16-krokovom rytme, pričom plán bol bežať v 15-krokovom minimálne po piatu, čo je úplne iná rýchlosť. Moje zazmätkovanie na druhej prekážke sa potom prenieslo do celej štvorstovky, až do konca pretekov som už svoj rytmus nenašla. Svoju rolu zohral určite aj stres z prvých pretekov po dlhom čase. Urobila som veľmi veľa chýb, preto si nemyslím, že čas 59,00 odráža moju súčasnú formu. Po analýze videozáznamu tréner skonštatoval, že už od štartu ako keby som to ani nebola ja. Vôbec sa to nepodobalo na môj obvyklý štýl behu. Chýbala mi ľahkosť i uvoľnenosť, celé preteky som absolvovala v kŕči a napätí.“
● K Gyulaiovmu memoriálu už nemá zmysel sa vracať, zbabrané preteky treba hodiť za hlavu a myslieť pozitívne. Ale – dá sa to vôbec?
„Bezprostredne po pretekoch ma to, čo sa stalo, veľmi mrzelo. Keď som sa vyplakala, s trénerom sme si povedali, že teraz niet času na lamentovanie. Z chýb si treba vziať ponaučenie, aby sa to v budúcnosti nestalo, a musíme ísť ďalej, lebo ME už klopú na dvere. Sklamanie som tentoraz strávila celkom rýchlo. Ak by som v Székesfehérváre urobila menej chýb a čas by bol rovnaký, asi by to bolo iné a moje rozčarovanie by bolo oveľa väčšie.“
● Bez ohľadu na pondelkový beh – ako sa cítite pripravená na ME, napríklad v porovnaní s vlaňajšou olympiádou?
„Nie je to žiadne tajomstvo, tréneri i ja dobre vieme, že nie som pripravená tak kvalitne ako minulý rok. Nemám toľko nabehané, nemám za sebou najdôležitejšie tréningy. Základ na solídne preteky by mi však nemal chýbať, ani rýchlostne na tom nie som zle. Na tréningoch to vyzeralo fajn, postupne som naberala istotu. Kľúčovo sme sa zamerali na prekážkový rytmus, aby som zvládla 15-krokový a v závere aj 16-krokový.“
● Vzhľadom na to, v akej situácii s nachádzate, je asi ťažké dávať si akékoľvek ciele. Predsa len, čo by vás na európskom šampionáte potešilo?
„Predovšetkým budem rada, ak predvediem svoj typický, klasický beh bez veľkých zaváhaní a nie ako naposledy v Székesfehérváre… Veľmi ma poteší, ak v Mníchove nepobežím len raz, čiže postúpim aspoň do semifinále. Napriek všetkému, s čím všetkým sa borím, myslím si, že ani finále nie je úplne nedosiahnuteľné. Pôjdem však krôčik za krôčikom a – uvidíme. Azda mi to vyjde.“
● Čo by mohlo v tejto zamotanej situácii hrať vo váš prospech?
„Napríklad fakt, že sa odo mňa neočakáva nič prevratné. Lenže ja, maximalistka, chcem od seba vždy veľa, no zabúdam, v akej som situácii. Tento vlastný tlak na seba sa snažím eliminovať. Občas sa mi to darí, občas nie… Šesť týždňov som vôbec nebehala, krátka príprava nebola ideálna. Naozaj môžem byť rada, že aspoň už súťažím.“
● Jasná favoritka na zlato na 400 m prekážok je Femke Bolová, ktorú – ak sa nestane nič nepredvídané – asi nik neohrozí. Čo však vravíte na Holanďankin pokus vyhrať aj hladkú štvorstovku? Odvezie si z Mníchova dve zlaté?
„Je to možné. V oboch disciplínach bude nasadená priamo do semifinále, takže dovedna ju čakajú len štyri behy, čo nepochybne hrá v jej prospech. Na prekážkach je to zrejme jasné, ale na hladkej štvrťke to nebude mať také úplne ľahké. Samozrejme, má šancu vyhrať, ale nie je to taká tutovka ako na prekážkach. Bude mať veľmi silné súperky, Poľku Kaczmarekovú i krajanku Klaverovú.“
● Vy by ste si vo vlaňajšej forme trúfali na takéto double?
„Nie, asi nie. Skôr by som stavila na istotu a zbytočne nevymýšľala. Kto si trúfne na podobné double, musí predsa len prevyšovať súperky. A Femke je predsa len o úroveň vyššie ako my ostatné.“
V BERLÍNE 2018 BOLA NAJMLADŠIA
Emma Zapletalová na ME debutovala pred štyrmi rokmi v Berlíne. Mala iba 18, keď na juniorských MS 2018 v Tampere skončila piata a zároveň splnila limit na seniorský kontinentálny šampionát v nemeckej metropole. V Berlíne bola najmladšia členka našej výpravy. Na 400 m prekážok síce vypadla už v rozbehoch (58,46, celkovo 30.), ale blysla sa výbornými výkonmi v štafete a 4 x 400 m, ktorá sa senzačne „prebila“ do finále a skončila v ňom ôsma. Emma slovenskú štvoricu v rozbehoch aj vo finále rozbiehala na prvom úseku.
Texty k foto:
Emma Zapletalová pred štartom finále na 4 x 400 m na ME 2018, na OH 2021 v Tokiu, s trénerom Petrom Žňavom, v Tallinne 2021 po triumfe na ME do 23 rokov a v rozbehu na 400 m prekážok na berlínskych ME pred štyrmi rokmi.
FOTO PAVOL UHRIN (2), JÁN SÚKUP (1), ROMAN BENICKÝ (1), ARCHÍV SAZ (1)
