* 2. októbra 1907 Veľké Uherce

† 22. decembra 1980 Bratislava

Funkcionár s najväčším nadhľadom a najvyššou mierou zodpovednosti, akého kedy slovenská atletika mala. Okrem toho medzinárodný rozhodca, renomovaný štatistik i historik. Ak Holzer za idol atletických pedagógov označil Hajdócyho, tak on bol idol atletických organizátorov. Na žilinskom gymnáziu ho nadšením zaštepil prvý slovenský, v Pešti vyštudovaný telocvikár Eduard Adamko. Hľadanie zamestnania ho zavialo do Brna, kde za 13 rokov v slávnej ére Moravskej Slávie (1926 – 1938) dostal skvelú školu praxe – o. i. ako rozhodca odmeriaval  vyrovnaný svetový rekord guliara Františka Doudu 16,04 (1931). Po rozpade Československa a prechode do Bratislavy ho v apríli 1939 zvolili za technického náčelníka Slovenského ľahkoatletického zväzu a významne sa pričinil o výstavbu atletickej dráhy na štadióne Slovana na Tehelnom poli. V marci 1942 ho dokonca namiesto Karola Stráňaia postavili na čelo SĽAS – viedol zväz až do januára 1947. V tom istom roku sa stal historicky prvým slovenským podpredsedom Čs. atletického zväzu (vtedy únie) a aj prvým Slovákom v komisii svetovej asociácie (tabuľkovej). V pofebruárovej „sokolskej“ ére, keď národný zväz zrušili, ešte od júna 1948 do marca 1949 šéfoval tzv. atletickému odboru, potom ho však z funkcií odvolali – Slovensko sa dôstojného zastúpenia vo vedení čs. atletiky znova dočkalo až v roku 1968. Holzer sa povzniesol nad degradáciu a pokračoval v aktivitách: z postu šéfmetodika atletickej sekcie SÚV ČSZTV inicioval medzinárodné preteky v Bratislave, ktoré v roku 1957 vznikli ako Veľká cena Pravdy (predchodca P-T-S), a v roku 1967 sa zasadil za pokračovanie na 15 rokov prerušenej tradície najstaršieho slovenského atletického podujatia, cestného behu Devín – Bratislava (premiéra v r. 1921). Do Siene slávy ho in memoriam uviedli v roku 2013.