*  10. februára 1983 Nitra

Chlapec z paneláka nitrianskeho sídliska Klokočiny napriek drobnej nadváhe patril v dvanástich v 12-minútovom behu medzi najlepších v atletickej triede ZŠ na Nábreží mládeže. V apríli 1995 skúsil aj chôdzu a v máji 1996 oslovil končiaceho chodca, 23-ročného Petra Mečiara, ktorý sa v trénerskej role prejavil ako skvelý motivátor a maximalista. „Po pár tréningoch mi povedal, že vyhrám majstrovstvá Slovenska. A fakt: o rok som bol žiacky šampión a o ďalšie dva ôsmy na majstrovstvách sveta do 17 rokov,“ spomína Tóth. Niektorými kritizované Mečiarove tréningové dávky mu neuškodili, naopak, aj vďaka Matejovej svedomitosti a ochote drieť pomohli: 29. júna 2002 na nitrianskej dráhe zašiel stále platný slovenský juniorský rekord na 10 000 m 40:52:16 a bol spolufavoritom juniorských MS. O tri týždne v jamajskom Kingstone však zažil šok – došiel šestnásty časom slabším o vyše štyri minúty. Vlastne dva: tréner mu nepodal ruku, neúspech zvrhol na zverencovu psychiku, hoci problém mohol byť aj v časovaní formy či zdravotnom stave (infekcia). Rozčarovaný Tóth prijal ponuku na prestup do Dukly Banská Bystrica, kde mu  sľúbili profesionálne podmienky. S Mečiarom sa udobrili na jar 2003 v Poděbradoch, kde 20-ročný v prvom seniorskom štarte ako zverenec Juraja Benčíka, historicky najúspešnejšieho atletického trénera, zašiel 20 km za 1:23:17 a splnil limit na OH 2004. O tri mesiace v Bydhošti na ME do 23 rokov skončil šiesty, v olympijskej premiére v Aténach 2004 však dopadol ako jeho vzor Pribilinec v moskovskom debute 1980: v druhej polovici túžil len dôjsť do cieľa, lebo už na 11. km mu arbitri ukázali druhú červenú kartu. Na ďalších ME 23 v Erfurte 2005, kde mal na dosah prvú medailu, ho už diskvalifikovali. O mesiac si zlepšil náladu 21. miestom na prvých zo siedmich majstrovstiev sveta v Helsinkách, ale skutočný seniorský úspech zažil až v debute na ME v Göteborgu 2006: skončil šiesty (pred ním Španiel, Portugalčan a traja Rusi na B – Borčin, Burajev, Bakulin – neskôr potrestaní za doping) sekundu za osobným rekordom (1:21:39) a premiérovo ho vyhlásili za Slovenského atléta roka (a jeho kouča za trénera 2006).

Zlomový bol neúspech na pekinskej olympiáde 2008 (26. na 20 km) – cestou z Vtáčieho hniezda do Olympijskej dediny sa s vlastným trénerom aj šéftrénerom SAZ Vladimírom Bezdíčkom zhodli, že je najvyšší čas prejsť na dlhšiu, 50 km trať. Na ceste k úspešnej premiére v chodeckom maratóne bol už na Dudinskej päťdesiatke 2007 (týždeň po svadbe), na ktorej po dohode nezištne 40 km rozrážal silný vietor Milošovi Bátovskému, ktorý v pľúšti a chlade napriek strate v dôsledku žalúdočných problémov zapochodoval čas 3:54:10 a splnil limity na MS 2007 i na OH 2008. „Mohol ich splniť aj Tóth, keby neodstúpil, ale dokráčal zvyšných 10 kilometrov,“ tvrdil trénerov syn Roman, šéftréner slovenskej chôdze. Jeho premiéru 50-ky zažili Dudince až v marci 2009 a načrtla nebotyčný horizont: časom 3:41:32 zlepšil o 48 sekúnd 22-ročný slovenský rekord Pavla Szikoru! V auguste na majstrovstvách sveta v Berlíne dosiahol to, čo pred ním nikto z našich: na 20 aj 50 km skončil v prvej desiatke (zhodne na 9. mieste). A v nasledujúcom roku 2010 sa mu v mexickej Chihuahue podarilo to, čo len Pribilincovi na 20 km v nórskom Bergene 1983 – vyhral Svetový pohár na 50 km! O rok došiel v portugalskom Olhãu v Európskom pohári na 20 km druhý, no víťazného Rusa Jemelianova neskôr diskvalifikovali, takže má aj kontinentálny primát. Po 6. mieste na 20 km na barcelonských ME 2010 skúsil na MS v kórejskom Dägu 2011 zopakovať berlínsky dvojštart, ale po náročnom úvode sezóny mu naň nezvýšili sily (20 km 13., 50 km nedošiel). Na tretích Hrách v Londýne 2012 zapochodoval premiérovú olympijskú 50-ku za 3:41:24 a krútil hlavou: „Keby niekto tvrdil, že tento čas postačí len na ôsme miesto, neuverím – bol som presvedčený, že aspoň na šieste.“ Mal dobrý odhad: neskôr troch Rusov za doping diskvalifikovali a Tótha posunuli na 5. miesto. Ešte o priečku vyššie – na štvrtú – sa po odňatí striebra Rusovi Ryžovovi za doping dostal vo výsledkoch moskovských MS 2013 s dovtedy najlepším časom vo vrcholnej súťaži 3:41:07.

Korunu atletického kráľa 2013 preberal s víťazom trénerskej ankety Jurajom Benčíkom, no s koučom, ktorý ho viedol 11 sezón, aj tú práve skončenú, už neboli „svoji“. Benčík sprvu uvažoval skončiť ako chodecký šéftréner Dukly po OH 2012, no napokon ešte rok pokračoval, čo Tótha zaskočilo. „Ja ani ostatní chodci sme sa zmeny nevedeli dočkať. Mal už svoj vek a nestíhal,“ napísal v hnihe Odchýlka. A príkro dodal: „Chcel som sa posunúť vyššie, a s Benčíkom sa to už nedalo.“ Kouč (68 r.) vnímal, že „skupina potrebuje lepší servis i manažment a privítala by partnerskejší vzťah s trénerom, v ktorom by nerezonoval veľký vekový rozdiel“, preto navrhol 43-ročného syna Romana, chodeckého šéftrénera zväzu. Tóth však forsíroval ešte o 7 rokov mladšieho Mateja Spišiaka, ktorý po predčasnom konci chodeckej kariéry na nitrianskom športovom gymnáziu úspešne rozbehol trénerskú, no nečakane dostal výpoveď a rok pracoval ako manažér fitnescentra – a presadil ho. „Novému trénerovi stačilo pokračovať v tom, čo som robil doteraz, a skôr či neskôr by medaila prišla,“ napísal v autobiografii.

Keďže s usilovným Spišiakom si sadli, prišla vzápätí: na ME 2014 v Zürichu v slovenskom rekorde 3:36:21 získal striebro, predstihol ho len Francúz Diniz (svetový rekord 3:32:33). V nasledujúcich dvoch rokoch Tóthova forma vygradovala. Svetový šampionát 2015 bol bez dištancovaných ruských chodcov i zraneného trojnásobného majstra Európy Diniza a desiata 50-ka kariéry pripadala Matejovi ako „jedna z najľahších“. Súperom unikol už na 4. km a získal taký náskok, že si po 30. km dovolil 22-sekundové odskočenie na toaletu – vyhral s náskokom 1:45 min pred olympijským šampiónom 2012 Austrálčanom Tallentom. Tóthov svetový titul bol prvý atletický v ére samostatnosti a druhý po Bugárovom primáte na MS 1983. V Prahe žijúceho diskára s koreňmi na Žitnom ostrove tromfol Tóth v Riu de Janeiro 2016 triumfom nôh, ale najmä hlavy a srdca v najdramatickejšej 50-ke histórie, ktorá spĺňala atribúty skvostu divadelnej drámy so štyrmi hlavnými rolami. Po Francúzovi Dinizovi prišiel na scénu Kanaďan Dunfee, po ňom ešte Austrálčan Tallent, ale hrdinom finále pod Kristovou sochou bol Slovák v Kristových rokoch – Tótha doma vyhlásili nielen za atléta, ale aj za športovca roka. Na ME 2018 v Berlíne sa snažil získať i kontinentálny, jediný chýbajúci primát – ušiel mu o 55 sekúnd, napokon „len“ zopakoval striebro spred štyroch rokov.

Obhajovať zlato na MS 2017 v Londýne mu zabránilo pozastavenie činnosti zo strany IAAF (WA) na základe podozrenia z krvného dopingu, ktoré v dôsledku odchýlky vo vzorke z mája 2016 vyslovila Jednotka atletickej integrity (AIU). Tóth v 250-stranovom stanovisku s 25 prílohami obsahujúcom posudky expertov zo šiestich krajín vyvrátil obvinenie z porušenia dopingových pravidiel – za pravdu mu dala disciplinárna komisia SAZ, s ktorej oslobodzujúcim verdiktom sa stotožnila aj svetová federácia a v decembri 2017 mu zrušila júnový dočasný trest. Napokon štartoval aj siedmy raz na MS – v extrémnych poveternostných podmienkach v katarskej Dauhe 2019 však päťdesiatku nedokončil.

Rozlúčkovú absolvoval v auguste 2021 v Sappore na jeho piatych, pre pandémiu o rok posunutých Hrách XXXII. olympiády (rekordný počet účastí slovenského atléta či atlétky na OH): do jej cieľa došiel vyčerpaný, ale so cťou – v poradí štrnásty. Dal ňou bodku za impozantnou kariérou, počas ktorej bol štyrikrát svetový chodec roka, sedemkrát Slovenský atlét roka, trinásťkrát Slovenský chodec roka a získal 18 národných titulov. Navyše člen komisie športovcov IAAF (2014 – 2017), predseda komisie športovcov a člen VV SOŠV (2016 – 2021) a od 2016 je predseda komisie športovcov a člen VV SAZ (od 2016).

Členom Siene slávy slovenskej atletiky je od roku 2021.