Sieň slávy: Osobnost slovenskej atletiky

Jozef Pribilinec

* 6. júla 1960 Kremnica

Jediný slovenský olympijský šampión 20. storočia zažil najskôr striebornú éru: dopochodoval druhý za Španielom Marinom na ME 1982 v Aténach (1:25:55) a za Mexičanom Cantom na premiérových MS 1983 v Helsinkách (1:20:59). Mal som vyhrať, zaplatil som školné, tvrdil Pribilinec. Napriek tomu ho vyhlásili za svetovú chodeckú jednotku 1983 – sedem týždňov po MS totiž na Svetovom pohári v Bergene zdolal Canta vo svetovom rekorde 1:19:30. V Kremnici, kam ho otec z blízkej Kopernice poslal na učilište, skúšal sprvu beh na lyžiach v TSM u olympionika Rudolfa Čillíka, ale potom bez prípravy a v kopačkách vyhral chôdzu na slovenských rezortných hrách v Žiline i na celoštátnej učňovskej olympiáde na tartane vo Vítkoviciach – a keď naňho banskobystrický tréner Dušan Valent upozornil Juraja Benčíka, bolo o smerovaní rozhodnuté. Po poldruharočnom tréningu sa v Bydhošti stal juniorským majstrom Európy 1979. Seniorskú premiéru na 20 km na OH 1980 v Moskve však pretrpel, s úpalom došiel až dvadsiaty (1:42:52,4). A na reparát musel čakať osem rokov. Keď Canto oslavoval zlato na olympiáde 1984 v Los Angeles, Pribilinec na „kontraolympiáde“ v Moskve zúril po diskvalifikácii 3 km pred cieľom… Prvý veľký triumf zažil na stuttgartských ME 1986, keď v závere donútil rezignovať Taliana Damilana (1:21:15). V zime 1987 druhý, prvý halový na ME v Liévine (5 km za 19:08,44). V lete 1987 mu však Talian na rímskych MS prehru vrátil – Slováka pred nimi pribrzdilo zranenie a na nich rozhodcovské napomenutia (skončil druhý za 1:21:07). Olympijský rok 1988 začal v Budapešti úspešnou obhajobou európskeho halového zlata (18:44,40), ale cestu za najcennejším mu strpčovalo boľavé koleno i rozpory s trénerom. V cieli soulskej dvadsiatky, najrýchlejšej v olympijskej histórii, si však padli do náručia – Pribilinec jediný zachytil trhák Weigela z NDR a mal lepší finiš (1:19:57). Druhý raz sa stal čs. športovcom roka (premiérovo 1986) a do tretice čs. atletickým kráľom (1986 – 1988) aj svetovou chodeckou jednotkou (1983, 1986, 1988). O rok oznámil, že končí, ale pred MS 1993 sa vrátil. Mal olympijský titul, s juniorským štyri európske, z majstrovstiev sveta však „len“ tri striebra – o titul na halových MS 1987 v Indianapolise ho Rus Ščennikov obral o stotinku (18:27,80)! V Stuttgarte 1993 sa mu však nepodarilo zopakovať Stuttgart 1986, došiel sedemnásty za 1:26:11. V drese Dukly Banská Bystrica získal sedem čs. titulov (1979, 1982 – 1986, 1988, v hale 1987, 1988) a dva slovenské (1981, 1986). Neskôr bol poslancom Národnej rady SR (1994 – 1998) a podnikateľom. Nositeľa Radu práce (1988) a Zlatých kruhov SOV (2000) uviedli do Siene slávy v roku 2013.