Ivan Čierny

* 9. apríla 1938 Čadca

Študent dubnickej priemyslovky, ktorý dochádzal na tréningy do Žiliny, sa venoval skokom, ale kouč Ladislav Berger ho preorientoval a v dvadsiatich sa stal majstrom Slovenska 1958 na 110 m prek. (15,8). Narukovať mal do Dukly Praha, odvelili ho však do Hraníc, odtiaľ do poddôstojníckej školy a do Dukly Lipník. Neskôr znova behal za Dynamo Žilina a v r. 1962 už ako zverenec Jozefa Franka zabehol slovenský rekord 14,3 (v Tatabányi aj 14,2, nebyť vetra, bol by to čs. rekord) a získal prvé z 5 strieborných medailí na čs. šampionátoch (110 a 200 m prek.) i nomináciu na ME do Belehradu (čas 14,6 s vetrom stačil na 15. miesto).

V r. 1965 ho zlákali do Třinca, ale ďalej ho trénoval Franko: klubu TŽ pomohol do I. ligy, behal zaň aj šprinty a skákal diaľku. Jeho hlavnej disciplíne kraľovalo „trio Č“: Čečman, Černošek a Čierny. Kysučan sa čs. titulu dočkal až v záverečnej třineckej sezóne: na šampionáte 1969 v Považskej Bystrici ako 31-ročný vpadol do cieľa v „mŕtvych pretekoch“ s Františkom Slavotínkom v čase 13,9 – pod 14 s bežal ako prvý Slovák, no v drese českého klubu. Veselského slovenský rekord 14,4 (1957) zlepšil oficiálne iba na 14,3 (1962), hoci reálne o pol sekundy. Zakrátko vyhral konkurz na trénera šprintov a prekážok v banskobystrickej Dukle – mal riadiaci talent, vojenskú školu, dokončil FTVŠ a spravil veľkú kariéru. Povýšili ho na šéftrénera (1971 – 1975), zástupcu veliteľa pre šport (1975 – 1980) a po anabáze s futbalovou Duklou, ktorú s trénerom Adamcom vrátili do I. ligy, prevzal v r. 1990 funkciu veliteľa strediska, v ktorej vydržal vyše 11 rokov. Ministrovi obrany pred OH 1996 povedal, že zloží funkciu, ak nikto z Dukly nezíska medailu: Gönci vystrieľal bronz a keď Martikán v perejach rieky Ocoee vypádloval zlato, vleteli si s Máriou Mračnovou, šéfkou výpravy, do náručia.

Vodní slalomári ho na obdobie medzi Atlantou 1996 a Sydney 2000 zvolili za šéfa zväzu – neskôr ako čestného prezidenta uviedli aj do kanoistickej Siene slávy. Slovenský olympijský výbor mu vzdal hold čestným členstvom, Striebornými kruhmi i Trofejou SOŠV: založil a 15 rokov viedol banskobystrický Olympijský klub, od 2009 šéfuje Združeniu olympijských klubov SR a významne sa zaslúžil o zrod Pamätníka olympionikov na Národnom cintoríne v Martine. V r. 1975 – 1983 bol tiež člen predsedníctva Čs. atletického zväzu. Trénoval desiatky atlétov, jeho zverencami boli špičkoví šprintéri Vladimír Janček, Dušan Šváby, Zdeněk Kojan, Martin Pelach, Ladislav Latocha, Ján Tomko, Dušan Malovec, z prekážkárov Eduard Longauer, Július Ivan, Jan Těšitel či Eugen Laczo – po titule Majster športu získal ďalší: Zaslúžilý tréner.

Klub fair play mu udelil Cenu Jána Popluhára, rodáci ho vyhlásili za Kysuckú športovú osobnosť a v januári 2018 prezident SR plukovníka Čierneho mimoriadne vymenoval do hodnosti brigádny generál vo výslužbe.

Členom Siene slávy slovenskej atletiky je od roku 2020.