Sieň slávy: Osobnost slovenskej atletiky

Alexander Binovský

* 23. septembra 1910 Paderovce (od 1975 súčasť Jaslovských Bohuníc)

† 21. novembra 1981 Bratislava

S atletikou ho zoznámil Ján Hajdócy v Trnave a po maturite v Nových Zámkoch (1929) počas štúdia Lekárskej fakulty UK (1929 – 1935) patril medzi slovenskú špičku v šprintoch a v skokoch, vo výške ako člen VŠ Bratislava dokonca tabuľkový líder roku 1933 výkonom 175 cm (ďalšie osobné rekordy väčšinou z roku 1933: 100 m 11,2, 200 m 24,3, trojskok 12,36). Funkcionárčiť začal už koncom kariéry: v januári 1937 ho zvolili za revízora účtov Západoslovenského okrsku ČSAAÚ, ktorý po zániku východoslovenského a stredoslovenského riadil všetky kluby na Slovensku. Bol spolutvorca učebných osnov a lektor Telovýchovného ústavu Slovenskej univerzity,  predchodcu FTVŠ v období 1939 – 1947. V decembri 1938 sa v denníku Slovák ostro postavil proti ambíciám Hlinkovej gardy riadiť športové kluby: „Nikdy, opakujem nikdy, nestavajte na čelo klubov exponovaných ľudí. Práve politika to bola, ktorá často zvádzala k pseudoprofesionalizmu a vniesla do športu, ba i do telovýchovy jed nenávisti.“ Od decembra 1941 pôsobil vo funkcii podpredsedu VŠ Bratislava, na mimoriadnom valnom zhromaždení Slovenského ľahkoatletického zväzu vo februári 1942 ho zvolili do náčelníckej rady, od marca 1943 do februára 1944 bol I. podnáčelníkom SĽAS (za éry náčelníka Rudolfa Holzera) a v marci 1944 sa stal predsedom VŠ Bratislava. V období 1943 – 1945 bol tiež šéfom slovenského vysokoškolského športu. Za prvého podnáčelníka zväzu ho zvolili aj po vojne – v januári 1946. Ešte pred Februárom však nastal zvrat: v roku 1947 ho prvý raz zatkli a obvinili, že chcel poslať do cudziny text obhajoby Jozefa Tisa pred Národným súdom. Začiatkom 50. rokov znova a v r. 1952 ho odsúdili na 8 rokov – z ilavskej väznice sa dostal po Gottwaldovej smrti a Zápotockého amnestii. Mohol byť len závodný lekár (Palma, Figaro, Výskumný ústav zváračský), oficiálne ho rehabilitovali až po roku 1968, no už  o desaťročie skôr patril k slávnemu trénerskému triumvirátu B (Borhy, Bujna, Binovský), ktorý futbalistov ČH Bratislava doviedol k titulu čs. majstra 1959. Neskôr bol lekár Interu, za ktorý hrával aj jeho syn, oveľa skôr ho však ako úspešného liečiteľa kĺbových zranení povestnými opichmi začali vyhľadávať domáce, ba v ére VC Pravdy a P-T-S aj zahraničné atletické esá. Pamätné sú najmä jeho zásluhy na dvoch európskych tituloch: Zátopkovej druhom v Štokholme 1958 po tom, čo jej vyliečil oštepársky lakeť a Jehličkovej v Aténach 1969, keď ju so spadnutou klenbou ako lekár čs. výpravy postavil na nohy tak, že získala zlatú medailu na 1500 m vo svetovom rekorde! „Šani-báči“ nainfikoval a prezradil čosi zo svojich špecifických metód aj MUDr. Jozefovi Mračnovi, manželovi Márie Mračnovej-Faithovej – po Binovského smrti chodili atletické hviezdy na Pasienky či na Mladú Gardu za ním… Binovského ocenenia: Medaila Miroslava Tyrša (1980), Za zásluhy o rozvoj čs. telesnej výchovy a športu I. stupňa (1980), krištáľové srdce Spoločnosti F. Martinenga (in memoriam 2002).

Členom Siene slávy slovenskej atletiky je od roku 2021.