Pavol Glesk

* 30. januára 1931 Lučenec
† 15. júla 2008 Bratislava

Popredného strednotratiara päťdesiatych rokoch ako 29-ročného postavili na čelo slovenskej atletiky (1960 – 1963), ale najlepšie roky venoval pedagogike a trénerstvu – k funkcionárstvu sa zasa vrátil až pred penziou v olympijskom hnutí. Slovenský rekordér na 800 m (1:55,1 – r. 1956) a na 1500 m (3:53,0 – 1956) a na oboch tratiach aj majster Slovenska (1953 – 1:57,8, 1956 – 4:01,2) bol najúspešnejším slovenským trénerom šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov. Anne Chmelkovej ešte ako Blanárikovej dal základy, vďaka ktorým sa stala prvou a stále jedinou slovenskou európskou šampiónkou (v Budapešti 1966 na 400 m), a manželku Evu, rodenú Lehockú, doviedol na jej tretej olympiáde (Mníchov 1972) až do finále stovky, ba predtým aj k vyrovnaniu svetového rekordu (ručných 11,0). Najviac ho preslávili úspechy diaľkárky Evy Šuranovej-Kucmanovej: na OH 1972 získala bronz (jediný ženský kov pod piatimi kruhmi) a na ME 1974 v Ríme striebro. V slovenských rekordných listinách ako dodnes platný figuruje okrem Gleskovej času na 100 m 11,29 (1968) aj výkon jeho ďalšej zverenky, Jozefíny Čerchlanovej na 400 m – 51,98 (1978). Trénoval však aj iných: Jančeka, Švábyho, Tejbusa, Poláka, Širokú… Glesk spoluzakladal Veľkú cenu Pravdy (1957), ktorá pod skratkou P-T-S prerástla na míting svetového formátu, istý čas šéfoval aj organizačnému výboru. Ako odborný asistent, docent a napokon profesor pôsobil na SVŠT, resp. STU v Bratislave a v Trnave. V období 1990 – 1993 bol podpredsedom Čs. olympijského výboru a ako štvrtý a posledný Slovák viedol čs. olympijskú výpravu (na ZOH 1992 v Albertville). Zvolili ho za prvého predsedu Slovenskej olympijskej akadémie (1993 – 1995), od r. 2003 bol čestným členom SOV, v r. 2007 ho vyznamenali Zlatými kruhmi SOV a po smrti po ňom pomenovali atletický areál na Mladej garde. Členom Siene slávy sa in memoriam stal v roku 2013.