Móric Koczán

* 8. januára 1885 Kócs ( Maďarsko)
† 30. júla 1972 Alsógöd (Maďarsko)

Začiatkom 20. storočia jeden z najlepších oštepárov sveta. Prvý našinec, ktorý štartoval na troch olympijských hrách, navyše za dva štátne útvary: v Londýne 1908 a v Štokholme 1912 reprezentoval Uhorsko a v Paríži 1924 Československo. Na OH 1912 skončil tretí (55,50 m), medailu získal ako vôbec prvý neškandinávsky oštepár. Keďže v premiére novovekých Hier v Aténach 1896, kde Alojz Sokol skončil na 100 m tretí, udeľovali medaily len prvým dvom, Koczán bol vlastne náš prvý olympijský medailista v atletike. Patrí mu ešte jeden primát: ako prvý oštepár na svete prehodil 60 m – v Bratislave na petržalskom ihrisku PTE 22. októbra 1911. Výkon 60,64 m však dosiahol ešte pred vznikom Medzinárodnej atletickej federácie a listiny oficiálnych svetových rekordov (1912), okrem toho tzv. voľným spôsobom, s držaním oštepu na jeho konci, ktorý IAAF neuznala – vyžadovala držanie v strede, za vinutie nad ťažiskom. Koczán, syn riaditeľa kalvínskej školy v Kócsi (dnes súčasť komárňansko-ostrihomskej župy v Maďarsku), ukázal silu zápästia dlhých rúk už ako študent gymnázia v (ukrajinskom) Berehove na pretekoch v Levoči vo vrhu guľou. Počas štúdia na Kalvínskej teologickej akadémii v Pápe súťažil za BTC a od 1910 za FTC Budapešť. Na OH 1908 sa nominoval výkonom 57,05 m, no v Londýne mu v hode oštepom voľným spôsobom namerali len okolo 35 m a do finále nepostúpil – v hode diskom klasickým štýlom dosiahol 32,76 m a klasifikovali ho na 12. – 42. mieste, gréckym (z podstavca) na 11. – 23. a vo vrhu guľou na 9. – 25. mieste. Na OH 1912 z obáv o reakciu cirkevných hodnostárov nastúpil pod pseudonymom Miklós Kovács. Súťažil v oboch oštepárskych disciplínach – aj v hode oboma rukami, v ktorom skončil dvanásty súčtom 86,39 m (pravou hodil tretí najlepší výkon 55,74, ľavou len 30,65). Okrem toho v disku (33. miesto, 33,30 m). Jeho olympijský bronz zdobí budapeštianske múzeum Ferencvárosu, ktorého bol vtedy členom. Veľmi si cenil aj medailu za triumf na britských majstrovstvách 1914 v kariérnom maxime 59,72 m, ktorú mu odovzdala manželka kráľa Juraja V. Koczán prežil na území dnešného Slovenska 40 rokov: od 1908 bol kaplánom v Zlatnej na Ostrove a od 1914 do 1948 farárom v Čiližskej Radvani. Po I. svetovej vojne štartoval za PTE Bratislava (1919 – 1922), no keď zistil, že sen o tretej olympiáde si splní len ako člen pražského klubu, formálne sa zaregistroval do Sparty (1923 – 1926), v ktorej drese posúval čs. rekord (aj v Dunajskej Strede – 54,60), naposledy v r. 1925 výkonom 56,52. Na OH 1924 ako 38-ročný skončil na 23. mieste (48,39 m). V roku 1948 sa v dôsledku Benešových dekrétov a dohôd o výmene obyvateľov musel s rodinou zo Slovenska vysťahovať, čo ťažko niesol – zvyšok života býval v juhomaďarskej Csátalji a farárčil v neďalekom Szeremle. Do Siene slávy slovenskej atletiky ho in memoriam zaradili v roku 2013.