Mária Mračnová-Faithová

* 24. septembra 1946 Košice

Ako prvá žena u nás preskočila samu seba. Prekonaním zakliateho, jedenásť rokov starého čs. rekordu Olgy Davidovej-Modrachovej, posunutím latky na 170 a o pár týždňov až na 177 cm odštartovala v lete 1966 najslávnejšiu éru československej výšky. Na majstrovstvách Európy v Budapešti jej len na pokusy ušla bronzová medaila (štvrtá so 171 cm) – získala ju o tri roky neskôr v Aténach (183). Medzitým na mexickej olympiáde 1968 skončili v prvej šestici tri čs. skokanky! Košická rodáčka, vtedy ešte Faithová, ako prvá slovenská atlétka v histórii na bodovanom mieste (šiesta so 178). O osem rokov v Montreale 1976 už ako Mračnová útočila na olympijskú medailu a po smoliarskom štvrtom mieste (189) pravoverná straddlistka na domácom šampionáte v Třinci dovŕšila vo flopovej ére misiu desiatym zlepšením čs. rekordu na 192 cm! Slovenskú rekordnú latku za 12 rokov dvihla 18-krát dokopy o 30 cm (zo 162 na 192) a jej posledný rekord vydržal 14 rokov. Prvý zlom v Mračnovej kariére nastal v roku 1964 po nástupe na FTVŠ a prechode od košického telocvikára Jána Stopku k renomovanému bratislavskému koučovi Jaromírovi Šimonekovi. Ďalší, keď sa v roku 1973 už ako mamička a asistentka na telovýchovnej katedre Chemicko-technologickej fakulty SVŠT v období stagnácie rozhodla vymeniť trénera – Šimoneka za kolegu Viliama Lendela. Jeho nápad použiť oblúkovitý, skoro flopistický rozbeh sa ukázal spásonosný, dvihol výkony skoro o 10 cm a predĺžil jej kariéru. Bodku za ňou dala na štvrtých, pražských ME (1966: 4. – 171, 1969: 3. – 183, 1974: 8. – 183, 1978: 13. – 180). Počas nej získala 5 československých titulov (vonku 1966, 1967, 1975, 1976, v hale 1976) a 11 slovenských (vonku 1967, 1968, 1971, 1972, 1974 – 1976, 1978, v hale 1972, 1973 a 1975). Do vrcholového športu sa v roku 1987 vrátila ako členka predsedníctva Čs. olympijského výboru. Založila a viedla Olympijskú spoločnosť Slovenska (1990 – 1995) aj prípravný výbor vzniku Slovenského olympijského výboru. Na jeho zakladajúcom zasadaní v decembri 1992 sa vzdala kandidatúry na post predsedu v prospech člena MOV Vladimíra Černušáka – stala sa podpredsedníčkou pre olympijské aktivity (do 2008), členkou výkonného výboru (do 2012) a od r. 2013 je čestnou členkou SOV. Viedla slovenskú výpravu na premiérových OH 1996 v Atlante aj organizačný výbor 4. zimných európskych olympijských dní mládeže v Poprade-Tatrách 1999. V rokoch 1998 – 2012 stála na čele Slovenského atletického zväzu, následne ju zvolili za jeho čestnú predsedníčku. Ocenením jej mimoriadnych zásluh je o. i. Trofej MOV Jednota olympijského hnutia (1995), Trofej prezidenta MOV (2007), Medaila Jeana Borotru za celoživotné pôsobenie v duchu fair-play (2010) a Zlatý odznak SOV (2012). Členkou Siene slávy slovenskej atletiky je od roku 2013.