Anna Chmelková-Blanáriková

* 26. júla 1944 Špačince

Prvá a dodnes jediná Slovenka s titulom z letných majstrovstiev Európy – senzačný triumf na budapeštianskom šampionáte 1966 dosiahla pätnásť mesiacov po tom, čo priviedla na svet syna! V Špačinciach, kde bývali mamini rodičia, sa len narodila, život prežila v Bratislave. Ako samostatný jedináčik z neúplnej rodiny sa sama prihlásila do atletického oddielu TJ Iskra Závod Mieru neskôr premenovanej na Dimitrov a v jeho drese ako 16-ročná zverenka trénera Jozefa Manu (brat chýrneho rozhlasového reportéra Oskara) získala v r. 1960 prvý slovenský seniorský titul – v štafete 4 x 100 m. Po vyštrajkovanom prestupe do vysokoškolskej Slávie a k trénerovi Pavlovi Gleskovi zabehla v druhej štyristovke kariéry slovenský rekord 56,9 s a zakrátko s výronom v členku čs. juniorský rekord 56,2. V lete 1964 ju vďaka zlepšeniu na 55,1 nominovali na OH v Tokiu, no pred odletom lekári zistili, že čaká dieťa – a ostala doma. Po materstve sa rýchlo vrátila, ale už ako zverenka iba o dva a pol roka staršieho Jána Koštiala, čs. diaľkárskeho majstra 1964, ktorý s trénerstvom iba začínal. Nemala limit ani na majstrovstvá Československa – vtedajší šéf čs. atletiky Václav Mudra však buchol do stola a Chmelková v Třinci zabehla prvý seniorský čs. rekord 54,3. Na ME k nemu pridala ďalšie dva: v rozbehu 53,6 a (po semifinále so zadržiavaným finišom za 54,0) vo finále dokonca 52,9 – rýchlejšiu štvrťku v roku 1966 zabehla len Austrálčanka Pollocková v rámci behu na 440 y (52,6). Elegantná bežkyňa s ľahkým krokom získala titul v druhom európskom výkone histórie s náskokom celej sekundy pred favorizovanou Maďarkou Munkácsiovou a ako prvá a jediná Slovenka sa stala čs. atlétkou roka. V nasledujúcom prekonala rubeolu, zomrela jej mama a nevyšla jej ani mexická olympiáda 1968 – rozbehovým časom 54,91 skončila na 21. mieste. Rok po nej získala posledný zo štyroch čs. titulov na 400 m (1964: 55,0, 1966: 54,3, 1968: 54,1, 1969: 54,7) a skončila kariéru – ľutujúc, že neskúsila osemstovku. Vyštudovaná knihovníčka i s manželom, bývalým trojskokanom Vladimírom Chmelkom však ešte aj na penzii pomáhali atletike ako rozhodcovia – ich syn Vlado, diaľkár, bol predsedom oddielu Slávie STU (1992 – 2002) a krátko aj riaditeľom mítingu P-T-S. Nositeľku Bronzových kruhov SOV (2004) uviedli do Siene slávy v roku 2013.